Máme iné kulisy, no zázračne veľa prienikov. Duša človeka zostáva veľkou záhadou, a práve v knihách, v skutočných knihách, sú pokusy o popísanie človeka a jeho vnútorného vesmíru.
Rád sa motám po antikvariátoch. Ešte radšej v nich nachádzam klenoty, o ktoré iní nestáli, alebo si ich nevšimli.
Antikvariát je ako záhrada. Veľmi záleží na hospodárovi, ktorý sa o túto záhradu ducha stará. Väčšina antikvariátnikov nie sú predavači kníh, ale milovníci kníh. To je veľký rozdiel.
Okrem iných mám rád knihy porekadiel, pranostík, frazelogizmov. Tie vo veľkej miere dokážu popísať charakter spoločenstva a národa oveľa viac ako sociologické štúdie a štatistiky.
Viem, staré „múdrosti“ sú dnes na smiech, no otázkou zostáva, či tí ľudia pred nami nežili kvalitnejší život, ako žijeme my. Vedeli, kým sú, odkiaľ prichádzajú a kam smerujú. Že ich definície neboli presné? Veď ani naše teórie nie sú. Sú to len teórie. Nemajú väčšiu platnosť ako školácka básnička.
Paradox spočíva v tom, že napriek jednoduchému a rýchlemu prístupu takmer k celému duchovnému dedičstvu ľudstva zostávame barbarmi. Napriek tomu, že sme gramotní a máme prístup k celej Biblii, spoločnosť sa vzdáva Boha bez toho, aby ho spoznala.
Do rúk mi skočila kniha Pranostiky, ktorá v roku 1941 vyšla v Prahe. Zostavovateľom bol spisovateľ Dr. Karel Pejml, tiež spoluautor knihy O drakoch a obroch, ktorá vyšla v roku 1947.
Pejml české pranostiky zozbieral z viacerých zdrojov. Ako podklady mu slúžili práce Čelakovského, Erbena, Hrubého, Schafflera, vydané všetky okolo roku 1880.
Zrkadlia rok kresťana – ktorý je bytostne spätý so zemou. Tá mu dáva obživu, a zabezpečuje istotu ďalšieho prežitia. Kalendárny rok vnímal „starý človek“ podľa sviatkov svätých. „Svatý Matěj šel sekat ledy, stavil se v hospodě, svatý Josef šel za ním a zůstal tam, Panna Maria je vyhnala oba.“ Alebo „Studený marec, mokrý máj, bude humno ako ráj.“ „Březen – za kamna vlezem.“ „Svatý kříž, ovcí stříž.“ „Pakli na Jakuba slunce svítí, má pak krutá zima býti.“
Už počujem tie argumenty o globálnom otepľovaní, že už ani to počasie nie je čo bývalo, že už tu pomaly môžeme pestovať figy a olivy a že by sa pranostiky mali prehodnotiť... Ale to rád prenechám iným.
Podstatou tohto antikvariátneho úlovku nie je samotná kniha Pranostík. To, čo ma na nej neprestáva fascinovať, je väzba. Publikácia pôvodne vyšla v brožovanom obale, a tak neznámy majiteľ ju dal zviazať do tvrdej väzby a na chrbát knihy dal vyraziť nápis PRANOSTIKY.
Nevýslovne som sa však potešil, keď som v knihe začal listovať a zistil som, že majiteľ tam k Pranostikám dal zviazať aj ďalšie dve knihy. Knihu Jak se dělaj svatí od francúzskeho spisovateľa Hugues Rebella v preklade Adolfa Gottwalda, o ktorom som našiel zmienku, že bol skvelý a plodný prekladateľ a svojrázny filozof. Zomrel v roku 1920 v Olomouci. Preložil do českého Jazyka Voltaira, Victora Huga, Edgara Allana Poa a iných. Spomínaná kniha vyšla v Čechách v roku 1918.
Kniha Jak se dělají svatí, o tej vám porozprávam niekedy inokedy, zatiaľ možno len provokatívny úryvok z úvodu: „Len čo sa človek začne zaoberať svätcami, musí vymyslieť takých svätých, ktorí by sa páčili veriacim. Svätci, ktorí majú príjemnú alebo prikrášlenú tvár, nebudú nikdy medzi ľuďmi obľúbení. Vzbudzujú žiarlivosť, spôsobujú pohoršenie a vyžarujú niečo, čo v sebe nemajú. Preto sú nevyhnutnou súčasťou svätých rany, mučenie, ohyzdnosť, handry, aby ľudí povzbudzovali ku skutočnej zbožnosti. Toto je zákon, ktorý stále platí.“
Kniha o smrti, kniha o radosti
Teraz však uprime naše zraky k ďalšej knihe, ktorá je súčasťou antikvariátneho úlovku. Je to publikácia Kniha útěchy o smrti s podtitulom Tiež kniha radosti. Jej autorom je Augustin Wibbelt, nemecký katolícky kňaz a spisovateľ. V našom prostredí neznámy, nemecké prostredie si ho azda pamätá. Je po ňom pomenované gymnázium a niektoré z jeho kníh vychádzajú v reedíciách dodnes. V Česku bola populárna aj jeho kniha O štyroch prameňoch.
Augustin Wibbelt sa narodil 19. septembra 1862. Básne začal písať už v mladosti, inšpirovaný bol Hebelom a jeho poetikou. Vysvätený bol v roku 1888. Okrem duchovnej služby sa aktívne venoval publicistike, bol vzdelaným mužom, mal doktorát, ktorý získal na univerzite v Tübingene. V roku 1935 odišiel do dôchodku, vrátil sa na farmu, kde vyrastal a v roku 1947 zomrel. V prvej polovici dvadsiateho storočia vychádzali jeho knihy vo veľkých nákladoch.
Hneď v úvode autor spomína, kde sa zrodila myšlienka napísať knihu o smrti. Ako kňaz prichádzal do styku so smrťou na dennej báze – keď zaopatroval a odvádzal ľudí na večnosť, keď slúžil zádušné omše. Uchopiť nejakým spôsobom túto tému aj knižne sa dlho neodvažoval. Impulz skutočne napísať knihu o smrti dostal na brehu Bodamského jazera, keď si po dlhej túre sadol, aby si odpočinul.
Opisuje nádherné prostredie, pokoj prírody, ako aj vlastnú únavu a vďaku za každý nádych. Myšlienka, ktorú dlho nosil v sebe, zrazu nadobudla konkrétne tvary a ako sám autor píše „Pozrela sa mu rovno do očí". Zaumienil si, že napíše knihu o smrti, ktorá bude knihou útechy pre všetkých, ktorí ju vezmú do rúk.
Vo Wibbeltovi sa nezaprie básnik. Smrť personifikuje, hneď v prvých kapitolách uvažuje o tom, ako pozdraviť smrť. „Smrti nemôže nikto ustúpiť z cesty, lebo je na všetkých cestách. Pozdravuje nás, no mnohí odvracajú svoju tvár. Iba málo ľudí sa na ňu pozrie a ešte menej ľudí jej pozdrav opätuje. A predsa, všetci raz musia s ňou ísť ruka v ruke a pripiť si s ňou na bratstvo. Je len dobre, že smrť, ktorej neozdravujeme, to neberie osobne. Nie je pomstychtivá, je oveľa lepšia, než akú má povesť.“
Kapitolu končí týmito vetami: „Slnko sa ukladá k odpočinku. Modré závoje diaľok tmavnú, biele hmly vystupujú na lúkach, všetky farby blednú a vyhasínajú. Deň zvoľna priviera svoje modrosivé, trblietavé oči. Pomaly tíchne smiech tohto októbrového dňa a prechádza do hlbokého, vážneho pokoja. Kto môže takto zomierať? Ten, koho duša rástla k dobru, ten, kto je plný Božieho pokoja, len ten sa bez boja oddá Stvoriteľovi po živote, ktorý bol činorodý a priniesol veľa vzácneho ovocia. Nerozochvieva ti to srdce? A predsa toto, na čo si sa pozeral, je obraz smrti.“
Wibbelt reaguje na velikánov histórie a ich ponímanie smrti. Zamýšľa sa nad antickými filozofmi, nad Egypťanmi, reaguje na Nietzscheho, zvlášť sa ho dotýka Ibsenova hra Heda Gabblerová, ktorá v istom zmysle racionalizuje samovraždu ako akt veľkostného činu. Wibbelt ju kritizuje ako akt sebeckej teatrálnosti, keď človeku chýba skutočný zmysel jeho námah.
Inde uvažuje o smrti v kontexte nemeckého stredoveku. Stredoveku toľko zatracovaného a očierňovaného, ako najtemnejšieho obdobia západnej civilizácie a na druhej strane vyzdvihovaného, ako zlatého veku ľudstva. Wibbelt hovorí, že stredovek nebol ani tým, ani tým. V súvislosti so smrťou píše: „Stredovek bol poctivý. A keďže bol poctivý, pomenúva veci pravým menom, aj keď to znelo drsne.“
Rovnako tak aj umelci pomenúvali smrť pravým menom. Nebola pre nich trúchliacim géniom, sestrou spánku, ale koscom, obyčajným kostlivcom s vyškerenou lebkou, zlomyseľníkom, ktorý nepozná zľutovanie, ktorý aj toho najúzkostlivejšieho človeka posmešne pozýva do tanca. Tak ju videli a tak ju predstavovali – drastickú a poctivú. Nezahaľovali ju kvetinami, ale strhli aj posledný závoj z jej škaredosti.
Stredovek bol silný. Národ prekypoval ešte nezlomnou silou a mal nervy ako z ocele. Aj duše boli silné detskou vierou a nesužovala ich žiadna pochybnosť. Preto mohli zniesť pohľad na nezahalenú neprikrášlenú smrť. Pevným zrakom sa pozerali do hrobu a do hniloby, lebo nad tým všetkým sa vznášal víťazoslávne žiariaci kríž. Smrť im kázala pokánie, ale bola aj utišujúcim zasľúbením. Kosca nemohli vynechať zo svojho života. Stredovek bol vážny. Nezahrával sa s časom a nezabúdal na večnosť. Ľudia mysleli veľa na smrť, ale budovali veci, ktoré mali byť navždy. Vytvárali diela, ktoré prekračovali silu jednej generácie. Človek mal radosť zo života, vzal si na to čas.
Wibbelt píše o smrti ako o demokratovi, ktorý má spomedzi všetkých najväčší zmysel pre rovnosť. Život je nedemokratický, robí rozdiely, zohľadňuje osobnostné vlohy, talenty, dedičstvá a činnosť, smrť rozdiely nikdy nerobí: „Cez všetko, čo sa ľuďom zdá veľké, kráča smrť pohrdlivou nohou. Nemá žiadne okolky so vznešenými, ale o nič menej neberie ohľad na skromných či vážených. Bez ohlásenia vstupuje do palácov, neprosí o audienciu skôr, než by vstúpila kráľovi pred oči. Rovnako smrť zaobchádza s kniežatami, lebo aj ona je šľachtického rodu, je nekorunovanou kráľovnou, ktorej ríša objíma celý svet a jej trón stojí pevne nad všetkými ostatnými.
Ale táto kráľovná si na tom vôbec nezakladá. Vstupuje aj do najchudobnejších chatrčí a skláňa sa aj nad najbiednejšími lôžkami z handier. Najúbohejšieho a najzničenejšieho tvora, ktorého by sa nikto nedotkol ani končekom prsta, berie ľahostajne do svojho náručia. „Nič ju neodstraší, ničím sa jej nezavďačíme, nič jej neimponuje. Všetko je jej ľahostajné, každý má pre ňu rovnakú hodnotu.“
Augustín Wibbelt ako básnik, ale aj ako kňaz vie, že tak, ako pozemský život nie je najvyšším kritériom, tak ani smrť nie je konečnou zastávkou. A bola by temnou entitou, keby po smrti nebolo večného života, keby po smrti neprichádzalo vzkriesenie.
„Po pokoji túži moja duša,“ píše „ako kvet počas suchých dní prahne po nočnej rose. Pokoj duše je to, po čom prahneme. To, čo vzdialene tušíme, ako zvuk zvonov niekde v diaľke. Pokoj je len tam, kde má človek domov. Domov je miesto, kam nepreniknú žiadne starosti, kde žiadna bolesť nemôže prestúpiť naše vysoké hradby, búrky vášní si tu zlámu krídla o železné brány, na večne čistom nebi nie je nikdy ani mráčik... A smrť, tento silný, krutý nepriateľ, je pochovaná. Ako ruka milujúcej matky nás objíma večný pokoj. Duša už netúži po ničom, lebo našla všetko – najvyššie dobro.“
Som pohnutý týmito Wibbeltovými vetami. Neprekáža mi teoretizovanie agnostikov či ateistov. Okrem tmy zabudnutia a beznádeje dokážu ponúknuť pramálo.
Preto som vďačný za tento jedinečný antikvariátny úlovok, za to, že niekto dal zviazať tri knihy a celé desaťročia si to nikto nevšimol.
Mimochodom, jedna perlička na záver. Poliaci majú klenot svojho starého písomníctva s názvom Svätokrížske kázne. Tieto unikátne kázne z konca trinásteho storočia sa zachovali tiež len náhodou. Niekedy okolo roku 1459 ich neznámy knihár rozstrihal a podlepil nimi chrbát a väzbu rozsiahleho latinského kódexu. Keď tento bachant o 400 rokov neskôr reštaurovali, objavili vzácne rozstrihané kázne zo stredoveku.
Viem, tento môj objav z antikvariátu nie je taký senzačný ani starobylý, ani dôležitý, no mňa povzbudil, a dúfam, že aj vás. Opäť mi raz povedal to známe Ježišovo: „Nebojte sa!“.