Rudolf Huliak už avizoval podanie sťažnosti na Ústavný súd SR a existuje niekoľko dôvodov predpokladať, že by mohol byť aspoň čiastočne úspešný.

Prezidentka Zuzana Čaputová pri odmietnutí vymenovania Rudolfa Huliaka vychádzala zo svojej ústavnej povinnosti, podľa ktorej musí zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov. Podľa jej názoru by vymenovaním Rudolfa Huliaka bol chod ministerstva životného prostredia pod jeho vedením ohrozený. Prezidentkin hovorca jej dôvody vysvetlil tým, že Huliak svojimi vyjadreniami dlhodobo „neguje platnú environmentálnu politiku tohto štátu a medzinárodné záväzky, ktorými je Slovenská republika viazaná“.

Rovnako vraj Huliak neuznáva vedecký konsenzus o zmene klímy a žiadna skutočná klimatická kríza podľa neho neexistuje, a preto nemôže viesť a reprezentovať rezort, ktorého hlavnou úlohou je v zmysle zákona práve ochrana prírody a krajiny a klimatického systému Zeme.

Zároveň má ísť o kandidáta, ktorý vraj verejne schvaľuje násilné vysporiadanie sa s názorovými oponentmi, a to najmä z radov ochrancov prírody a krajiny, a ako taký nemôže byť spôsobilý viesť ministerstvo, ktorého súčasťou je štátna ochrana životného prostredia.

Podľa prezidentky sú to dôvody takej intenzity, že nemôže zastávať post ministra životného prostredia, a to vzhľadom na zverené úlohy a poslanie ministerstva. Jeho vymenovanie by vraj nedávalo záruku riadneho chodu tohto ústavného orgánu.

Dôvody odmietnutia nesmú byť všeobecné

Takto všeobecne formulované dôvody nevymenovania kandidáta sú v priamom rozpore s judikatúrou Ústavného súdu týkajúcou sa menovania kandidátov zo strany prezidenta. A nejde pritom iba o to, že takéto rozhodnutie o návrhu nemôže mať podobu tlačovej správy alebo vyjadrenia hovorcu, práve z dôvodu následnej kontroly.

Prezident skutočne kandidátov pri vymenovaní posudzuje, no nie z akéhokoľvek hľadiska. Ústavný súd jasne povedal, že nevymenovať kandidáta prezident môže z dôvodu, ak nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie. V prípade kandidátov na post ministrov ide o rovnaké požiadavky, ako je to v prípade poslancov Národnej rady SR. Pri nich ústava hovorí o občanovi, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Všetky tieto požiadavky Rudolf Huliak spĺňa.

Ústavný súd pri posudzovaní kandidátov zo strany prezidenta stanovil požiadavku potreby náležitého odôvodnenia prijatého záveru a zákazu svojvôle. Za náležité odôvodnenie pritom nemožno ani náznakom považovať pár všeobecných viet, ktoré poskytla kancelária prezidentky vo svojom stanovisku.

Fráza „dlhodobé negovanie environmentálnej politiky štátu“ bez konkrétnych skutočností alebo vyjadrení, nie je ústavne spôsobilá byť dôvodom pre nevymenovanie. V opačnom prípade by mohol akýkoľvek prezident nevymenovať akéhokoľvek nominanta s odkazom, že svojimi vyjadreniami negoval predstavy o správnej štátnej politike.

Prezidentka rozhodla bez riadneho zdôvodnenia, čo, kedy a kde Huliak povedal a prečo je to v rozpore s platnými pravidlami štátu.

Samostatnou kapitolou je environmentálna politika Slovenskej republiky. Na stránke ministerstva životného prostredia sa môže občan dočítať, že stratégia tohto rezortu, ktorá je stále v platnosti, bola schválená ešte v roku 1993 a 25 rokov nebola aktualizovaná. Nerieši nové problémy a výzvy životného prostredia, a nová stratégia je ešte iba vo fáze prípravy, pričom neobsahuje podrobný akčný plán, iba základné smerovanie politík, ktoré sa majú v budúcnosti prijímať.

Nie je teda známe, či prezidentský úrad nevie o tomto nedostatku, alebo mu skutočne prekáža negovanie politiky, ktorá nerieši problémy a výzvy životného prostredia.

Dôvody nevedel vysvetliť ani poradca prezidentky

Podrobne vysvetliť dôvody prezidentky nevedel ani jej poradca, profesor ústavného práva a vedúci katedry ústavného práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského Marián Giba. V rozhovore pre Denník N iba spomenul, že pri tomto jednom mene kandidáta videla dôvody ústavnej intenzity na jeho odmietnutie, a v prípade vymenovania by nebola daná záruka riadneho chodu ústavných orgánov, pričom ich vo svojom vyjadrení, podľa jeho názoru, riadne špecifikovala. Hoci je s prezidentkou v blízkom kontakte, dodal, že nie je politický poradca a nerozoberá s ňou každý jej myšlienkový pochod.

Týmto vysvetlením jasne naznačil, že za rozhodnutím prezidentky nestáli ústavné dôvody nevymenovania, ktoré ani sám nevedel pomenovať, ale práve politické presvedčenie. Ani na ďalšiu podobne koncipovanú otázku nevedel odpovedať z ústavno-právnej roviny, a ako sám povedal, musel by riešiť vyslovene politickú otázku. Dodal, že kreovanie vlády, samozrejme, je politická záležitosť, a ak by sa niekto prezidentky opýtal, či je spokojná s momentálnou vládnou zostavou, asi by sme nedostali kladnú odpoveď.

Tieto skutočnosti pritom poukazujú na jednoznačné vybočenie z ústavného rámca, kedy prezidentka neostala v mantineloch práva a judikatúry pri posudzovaní otázky vhodnosti kandidáta na ministerský post, ale na veci nazerala politickou optikou. To je aj z pohľadu rozhodovania Ústavného súdu neprípustné – považované za svojvôľu, ktorej zákaz predstavuje jeden z princípov právneho štátu, a to navyše, ak takéto rozhodnutie nevie ústavno-právne zdôvodniť ani jej poradca.

Prezidentka nemôže posudzovať odbornosť kandidáta

Sporným v tomto prípade je aj výklad pojmu zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov v kontexte vyjadrení Huliaka. Ústavný súd už dávnejšie vyjadril názor, že nevymenovanie kandidáta pre porušovanie riadneho chodu ústavných orgánov treba považovať za mimoriadny prostriedok, za poslednú poistku, ktorej použitie by mohlo pripadať do úvahy iba v mimoriadnom prípade takmer štátnobezpečnostného charakteru (napr. ak by sa dodatočne hodnoverne preukázalo, že sa kandidát aktívne podieľal na porušovaní ľudských práv v dobe neslobody).

Popretím návrhu nominácie na ministerský post, ktorý nie je právne sporný, totiž prezident republiky zasahuje do štruktúry fungovania štátnej moci, a zmarí pritom vôľu tých, ktorí nesú za fungovanie ministra a jeho ministerstva politickú zodpovednosť, ale aj vôľu voličov, ktorí si zástupcov parlamentnej väčšiny zvolili v riadnych voľbách.

Ústavný súd ďalej dodáva, že v parlamentnej demokracii pri parlamentnej forme vlády prezident nie je politicky, ale iba právne zodpovedný za nevymenovanie kandidáta na ministra. Myslí sa tým ústavná možnosť obžaloby prezidenta za úmyselné porušenie ústavy. Mimoriadne dôležitým sa v tomto smere javí nález pod sp.zn. PL. ÚS 14/06, podľa ktorého by prezident v žiadnom prípade nemal posudzovať odborné predpoklady nominantov, pretože za výkon ich činnosti nezodpovedá, ale prezident by nemal brať do úvahy ani aspekty dennej politiky a účelnosti vymenovania (ba dokonca ani faktické okolnosti voľby kandidáta, pretože ten je iba objektom, a nie subjektom, ktorý môže ovplyvniť jej priebeh).

Minister nemusí byť expert

Z kontextu výhrad prezidentky voči Huliakovi sa javí, že má práve, ak ich nemožno nazvať politické, tak odborné výhrady. Pretože jeho verejne prezentované názory majú preukazovať, že by podľa prezidentky nevedel riadiť ministerstvo, a teda zabezpečiť jeho chod. Čiže aj takéto dôvody na nevymenovanie Huliaka sú protiústavné, a to nielen z hľadiska judikatúry Ústavného súdu, ale aj podľa názoru poradcu prezidentky profesora Gibu. Ten v rozhovore povedal, že vymenovaním určitého ministra prezident nehovorí, že táto osoba je na tento post najlepšia, ideálna, vhodná či dokonca kompetentná. Iba to, že u neho nevzhliadol ústavné dôvody nevymenovania, čo by bolo výnimočným krokom. Takýto výklad pritom dáva zmysel aj z pohľadu rozhodovacej praxe prezidentky Čaputovej, nakoľko viacero ministrov bývalých vlád počas jej pôsobenia nebolo, zohľadňujúc ich odbornosť alebo verejné vyjadrenia, kompetentných na vymenovanie do týchto postov. 

V prípade Rudolfa Huliaka je koncipovanie odmietnutia nielen nekontrolovateľné pre jeho abstraktnosť, ale vážnym spôsobom evokuje aj porušenie ústavných princípov. Ak by prezidentka z hľadiska následnej ústavnej kontroly jasne koncipovala svoje výhrady do konkrétnych vyjadrení Rudolfa Huliaka pri konkrétnych okolnostiach, na ktoré iba všeobecne odkazuje, jednoznačne by sa dalo hovoriť o špecifických a ústavne udržateľných dôvodoch nevymenovania.

Samotný Rudolf Huliak popiera médiami prezentované výroky jeho osoby. Tvrdí, že sú zmanipulované, prípadne vystrihnuté z kontextu, a to ako pri jeho vyjadreniach o klimatickej kríze, tak aj o násilí na ochranároch.

Ak by sa neskôr ukázalo, že prezidentka vychádzala iba z mediálnych výstupov, ktoré boli skutočne jednostranné a zmanipulované, a o tieto oprela nevymenovanie Huliaka, jednoznačne by išlo o porušenie ústavy.

Ak by sa preukázalo, že Huliakove mediálne výroky boli pravdivé tak, ako sú prezentované, aj v takomto prípade by bol dôvod odmietnutia zo strany prezidentky Čaputovej ústavne nesúladný. Prezident neplní úlohu iba formálneho medzičlánku pri menovaní ministra, ale funguje ako kontrola danej nominácie: či je nominácia právne v poriadku. Táto kontrola však nie je bezbrehá a už vôbec nemôže byť politická. Ide o kontrolu ústavných požiadaviek, ktorá je týmto aspektom aj limitovaná.

V prípade Huliaka nie je jeho odmietnutie riadne odôvodnené a ani vysvetlené, a to hlavne v právnej rovine, ktorá má byť kľúčová.