Rodičia sú z celej veci vytlačení. Svoju úlohu majú zohrať v dvoch scenároch: buď dysfóriu svojho syna alebo dcéry „potvrdia“ (z anglického „affirm“), potom sú pochválení ako citliví a tolerantní, v opačnom prípade sú zahanbení a odsudzovaní (zatiaľ len verejne). Hrôzostrašnou, bohužiaľ, funkčnou praxou je dotlačiť rodičov k „potvrdeniu“ tým, že hrozia samovraždou. Údajne hrozí až polovici ich synov a dcér. Ortieľ si vypočujú v ordinácii príslušného špecialistu; volia teda medzi dieťaťom navždy radikálne pozmeneným, alebo mŕtvym. Čo už experti rodičom nehovoria je, že podklady pre tento výrok sú extrémne slabé: výskumy trpia mizernou metodológiou, chýbajúcimi dátami a prekrútenými výsledkami v prospech radikálnych „riešení“, ktoré tlačia transorganizácie. Dáta sú také chabé, že je škandalózne, prečo sa stále verejne opakujú a berú ako validné, ako médiami, tak aj lekármi. Ich deravosť rozoberá napríklad britské združenie rodičov a akademikov TransgenderTrend. Pretože sa s rovnakou praxou stretávajú aj slovenskí rodičia, prikladáme link.
Rodičia však ťahajú za kratší koniec povrazu; verejné prostredie je také toxické, že musia preukázať extrémnu mieru osobnej odolnosti a statočnosti, aby „nepotvrdili“; niekedy zmeniť strednú školu, odstrihnúť dieťa od toxických kontaktov a sociálnych sietí, zmeniť lekára; niekedy celú rodinu presťahovať. Prežívajú hlbokú traumu, v ktorej sú sami.
„Moja dcéra si myslela, že je trans. Bojím sa o tom hovoriť,“ možno sa dočítať v diskusii pod ojedinelým videom, ktoré otvára tému rodičovskej traumy „trans“ detí. „Naša dlhoročná detská lekárka jej povedala, že dôvodom jej depresie sme my, jej rodičia. Pretože by sme neprijali jej novú identitu. Odkázala ju na rodovú kliniku. Nešli sme. Prijali sme drastické opatrenia. Bála som sa, že nás škola alebo náš detský lekár nahlási sociálke za „nepotvrdenie“. O rok a pol neskôr je dcére trápne, len keď si na to spomenie. Boli sme na to úplne sami a bolo to desivé.“
„Môj syn bol spoločenské, priateľské dieťa a veľmi sa smial. Postupom času sa zmenil. Stiahol sa do seba…. Na otázky neodpovedal… Nakoniec mi prezradil, že mu (v škole) povedali, že je dievča a že mu tam hovoria dievčenským menom… Zažalovala som riaditeľku, učiteľa a školskú radu. Vyhrala som. Učiteľ dostal výpoveď. Riaditeľka bola odvolaná a wokistických členov školskej rady vymenili. Môj syn je stále na terapii, ale už sa mu darí lepšie. Ľudia musia vedieť, že sa to dá dokázať.“
„Videla som, ako moju šťastnú, šestnásťročnú, feminnú dcéru postupne miatli a "prerábali" jej učitelia na strednej škole, vyšinuté osobnosti na sociálnych sieťach a pár kamarátov. Teraz v devätnástich rokoch je stratená v hlbinách kultu skoro bez kontaktu s rodičmi, súrodencami, širšou rodinou a verí, že to je to pravé, že tým vždy bola. Miera klamstiev, manipulácia, extrémne kultové správanie je šokujúce.“
„Pre transhnutie sme stratili dcéru. Jej dlhoročný partner sa rozhodol, že je trans, takže ona sa, aby podporila jeho príbeh, stala „ženským gayom“. Odrezala nás zo svojho života. Trúchlili sme, ako keby zomrela.“
„Mám dvadsaťosem. Som šťastná, že sa toto nedialo pred desiatimi rokmi, keď som študovala. Mala som ťažké detstvo, som učebnicový introvert, celý život som bola divná, kamarátim sa skôr s mužmi, vyberám si dokonca aj mužský typ prác. Postupom času som sa prijala so všetkým tým „divným“, našla som si partnera. Nedokážem si predstaviť, kde by som skončila, keby som tento kult zažila na strednej škole.“
„Ako matka tínedžera žijem v strachu, že ho do toho tiež zatiahnu. Súcitím s každým rodičom, ktorý si týmto prechádza, neviem si to predstaviť.“
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
