Film, ktorý pripomína Pelíšky: A máme, čo sme chceli

Poznávame rodinu Varchalovcov z Banskej Bystrice. Matku rodu, ktorá sa nevyhýba silnej slivovici, starostlivých rodičov a ich deti. Jedno z nich je katolík a to druhé orientované skôr liberálnejšie. Nesmieme zabudnúť na rodinného priateľa, ktorý ich všetkých vlastnoručne porodil a prítomná je i najlepšia kapustnica podľa starého rodinného receptu a obložené chlebíčky. Toto všetci tak nejako poznáme.

Títo ľudia sa musia odrazu vyrovnať so správou, že otec bol agentom ŠtB. Jeho spis leží na stole. Pri prvej konfrontácii obvinený dostáva infarkt a končí v nemocnici. Rodinou zmietajú emócie. Na povrch vychádzajú tajomstvá. Film sa okrem scén v nemocnici odohráva v jednom byte. Už niet kam uniknúť. Minulosť všetkých dobehla a nikoho to neteší. Pôvodná premisa, že pravda je len jedna, po čase prestáva platiť. Každý má tú svoju a vôbec nie jednoduchú a jednoznačnú.

Scenáristi odviedli slušnú prácu, lenže zovretosť príbehu (všetko sa musí odohrať za pár hodín) priniesla mnohé skratky a zjednodušenia. Nechýba ani postava vysvetľujúceho profesora, keby náhodou niečo nebolo jasné. Tento typ filmu stojí na hereckých výkonoch a chémii medzi protagonistami. To sa tu skutočne podarilo. Eva Holubová, Bolek Polívka, Anna Šišková – všetci vynikajúci. Mladšia herecká garnitúra sa tiež nenechá zahanbiť. Napriek tomu by som vyzdvihla výkon Adyho Hajdu, pre skutočnú bolesť a strach v jeho očiach.

Film pripodobňujú k Pelíškom – tie sú však vystavané na jednotlivých skvelých scénach, ale trocha im uniká celkový príbeh. V tomto prípade nie je vymenená časť za celok, dielo má ťah na bránu. Možno je tu menej humoru, ako by sme v tragikomédii očakávali. V každom prípade snímka A máme čo sme chceli patrí k tomu najlepšiemu, čo slovenský, v tomto prípade skôr česko-slovenský film v poslednej dobe vytvoril.