Duchovia a haloween: Kde sa končí zábava a začína experimentovanie s duchmi

Istá matka čítala svojmu synovi počas choroby knižku o zázračnom vtáčikovi. Chlapec v horúčke požiadal, aby ho vták uzdravil, keď je zázračný a do rána mu naozaj klesla teplota. Všetky príznaky choroby odzneli a chlapec bol od toho rána zdravý. Mama si túto súvislosť všimla a keď potom neskôr ochorel manžel, so synom opäť otvorili knižku a požiadali zázračného vtáčika, tentoraz už vedome a zámerne – o ockovo uzdravenie. Aj keď žena to stále brala tak trochu ako hru so synom, stalo sa. Manžel vyzdravel a odvtedy sa „modlí“ k zázračnému vtákovi vždy, keď niekto v rodine ochorie. Je presvedčená, že to funguje a ona tomu z vďaky verí.

Skúsenosť s tajomným nadprirodzenom však nemusí byť vždy takto pozitívna. A nie všetky príbehy sú takto detsky banálne.

Kolegyňa ma pozvala na kolaudáciu nového mezonetového bytu. Počas návštevy sa mi posťažovala, že ich 19-ročná dcéra s vlastnou izbou na poschodí, spáva posledné dva týždne v izbe s rodičmi na prízemí. Vraj sa vo svojej izbe bojí. Medzi rečou sa dcéra pochválila, že pred dvoma týždňami s kamoškami zo zábavy vyvolávali v jej izbe ducha Kurta Cobaina. „Odvtedy verím na duchov,“ povedala. Ani na chvíľu nepripustila, že by jej strach, ktorý sa presne toho dňa po prvýkrát objavil, mohol mať súvis s vyvolávaním ducha mŕtveho speváka, ktorý mimochodom spáchal samovraždu. Fascinovaná zo svojho nového objavu mi rozprávala, ako o nej vedel všetko, dokonca aj to, čo žiadna z prítomných vyvolávačiek duchov nie. Cobainov duch to „vedel“.

Do tretice ešte jeden skutočný príbeh. Mladá 32-ročná žena sa nedávno vrátila z psychiatrického liečenia, kde skončila po tom, ako absolvovala kurz ovplyvňovania podvedomia. Pamätám si na moment, keď mi zúfalá povedala, že už nemôže ani cestovať hromadnou dopravou, lebo keď stojí blízko nejakého človeka (čomu sa v autobuse nevyhnete) pozná všetky jeho myšlienky. A keď je autobus plný, kumulujú sa v jej hlave pocity a trápenia všetkých okolo. Raz musela dokonca vystúpiť skôr, aby neodpadla. 

Na rozdiel od predošlej devätnásťročnej dievčiny, ona presne vedela, že sa to začalo absolvovaním kurzu, v ktorom sa napríklad učila liečiť ľudí tým, že sa ponorila do hladiny alfa a sústredila na choroby neznámeho človeka vedľa nej, a potom tú chorobu – napríklad nádor – jednoducho vo svojej predstave nožom vyrezala. Na kurze z toho bola uveličená, lebo presne uhádla choroby štyroch cudzích ľudí, ktorí sa postupne pri nej vystriedali. Fungovalo jej to, pocítila silu mágie a uverila tomu. No skončila na psychiatrii. 

Život, ktorý nás presahuje 

Poviete si: ako tieto príbehy súvisia s haloweenskými zábavami?

V každom z nich je prítomná, vo väčšej či menšej miere, mágia. Podobne ako pri vyvolávaní duchov, veštení, predpovedaní budúcnosti a odriekaní rôznych zaklínadiel, ktoré často tieto zábavné haloweenské akcie sprevádzajú. 

Je pozoruhodné, že mágia, ktorá si od nepamäti nachádzala svojej miesto medzi ľuďmi, je stále frekventovaná a používaná. Nezmenili to ani technológie a vysoký stupeň poznania či vedeckého bádania v súčasnej vyspelej ľudskej spoločnosti. 

Podľa psychoterapeuta Zoltána Mátyusa, jedným z dôvodov, prečo mágia ľudí stále priťahuje je, že nikto nemá úplný dosah na všetko vo svojom živote, plnú kompetenciu nad tým, čo ho presahuje. Nikto nevie, kedy sa jeho život skončí, ani ako sa bude vyvíjať. 

Môžeme sa rozhodnúť, kam pôjdeme študovať, koho si vyberieme za partnera, v ktorej krajine chceme žiť, ale nemáme dosah na živelné pohromy, prírodné katastrofy a nevieme si byť istí, že sa nám zajtra niečo nestane. Sú situácie, ktoré ani pri najlepšej vôli ovplyvniť nevieme. 

Naproti tomu nám mágia určitú „kompetenciu“, dosah na to, čo nás presahuje ponúka, lebo nám umožňuje získať kontrolu nad niečím, čo kontrolovať vieme. Tak napríklad: aj keď sa rozhodneme zdravšie žiť, lepšie sa stravovať a športovať, nezaručí nám to, že neochorieme na vážnu smrteľnú chorobu. Ale ak do toho vnesieme magický prvok cez nejaký predmet, ktorému pripíšeme zázračné vlastnosti (červenú mašličku na ruke, alebo špeciálny kameň na krku) a uveríme, že nás chráni od choroby, keď to nosíme pri sebe, dosiahneme určitú kontrolu nad okolnosťami. Ak je mašlička na ruke – chráni nás. Nie je – nechráni. A tak budeme tieto (alebo mnohé iné) predmety nosiť denne pri sebe, aby sme ovplyvnili aspoň to, čo môžeme. Zároveň nám to pôsobí úľavu z tenzie, ktorú vyvoláva fakt, že nedokážeme mať plnú kompetenciu na svoj život. Je to však sebaklam. 

Niekto si možno povie, že na tom nie je nič zlé, človek si pomáha ako vie a ak mu nosenie červenej mašle pomáha, tak prečo nie. Problém môže nastať vtedy, ak sa s mašľou niečo stane alebo sa kameň stratí. Vtedy je to práve o senzibilite a osobnosti človeka, či bude veriť, že bez mašle na ruke ochorie. A to môže niekedy, najmä u citlivých detí s výraznou fantáziou, viesť k rozvoju rôznych foriem strachov a úzkostí.

Každý sme iný 

Ak sú senzibilné deti vystavené magickým zážitkom, (vyvolávaniu duchov, vešteniu, neprimeranému strachu a podobne), mávajú zvyčajne intenzívnejšiu reakciu v prežívaní, ktorá môže v nich spustiť rôzne nepredvídané a neželané následky. Súčasná kultúra ich k tomu len povzbudzuje, stačí si pozrieť na množstvo podcastov, filmov aj rozprávok, ktoré s témou pracujú. Strachu je plná aj politika, pracujú s nimi viaceré ideológie.

Haloween je pôvodne keltský sviatok, ktorý siaha do pohanských čias, jeho názov je ale pokresťančený a odkazuje na All Hallows' Eve, predvečer všetkých svätých. Kelti verili, že na pomedzí jesene a zimy sa dotýka svet živých a mŕtvych. Duchovia a rôzne oltáriky k tomu akosi prirodzene patria.

Na Slovensku sme to dlho vnímali ako anglosaský či americký sviatok, ktorý je cudzí našej kultúre. S nárastom vplyvu americkej kultúry sa postupne udomácnil aj Haloween.

Organizátorom haloweenských podujatí ide spravidla o zábavu a s tým spojenú tržbu, poriadne sa báť v podstate nikoho neohrozí. Rovnako ako zahrávanie sa s duchmi. Veď pohľad do upírej tváre, masky s krvou na rukách či kostry, sú istým mierne odpudivým spôsobom lákavé, priťahujú našu pozornosť. Hrôza je len mierna, predstieraná, ide viac o vzrušenie (deti) a zábavu (všetci), organizmus pritom vyplaví isté množstvo endorfínov, a dostaví sa slasť. 

Je ale iné, ak sú deti na zábave umelo a neprimerane vystavené strachu, desivým výjavom a magickým zážitkom, pričom svoj strach prekonávajú pomocou čarodejníckych rituálov či rôznych magických predmetov, ktorými tiež nejakú situáciu či bytosť ovládajú. 

Môže sa stať, že určité typy detí potom rôzne magické predmety či rituály vnesú aj do bežného života a aplikujú ich na ovládnutie niekoho (alebo niečoho), na čo v skutočnosti nemajú dosah. Napríklad na neobľúbeného spolužiaka alebo na rôzne situácie v škole. (Ak mu dám do ruksaku kameň, nepríde ďalší deň do školy.) A problém sa začína, keď to bude fungovať, čo sa prirodzene stať môže. 

Posledný príklad nevinnej situácie, v ktorej mal počas haloweenskej zábavy chlapec pri stole mlčať (lebo ak prehovorí, niekto sediaci vedľa neho ochorie), sa neskončil dobre. Chlapec záväzok mlčania porušil a jedna osoba pri stole naozaj na druhý deň ochorela. Chlapec sa preľakol, cítil sa vinný. A pretože mal veľkú mieru vnímavosti, spustilo to v ňom takú intenzívnu reakciu, že prestal doma pri stole komunikovať s častejšie chorou mamou, zo strachu, aby neochorela.  

Je potrebné zvažovať osobnosť a individualitu každého dieťaťa, čo je pre neho a v akom veku vhodné a bezpečné s ohľadom na jeho citlivosť, fantáziu a ďalšie osobnostné črty, aby sme ho zbytočne nevystavili riziku nadmerného strachu a tenzii, ktoré by v ňom mohli spôsobiť deštruktívnu reakciu. Najmä ak strach funguje spôsobom, že sa zvyšujú dávky.

Rodičia, ktorých dieťa sa po nejakom zážitku výraznejšie zmení v správaní, vo zvykoch, inak komunikuje, začne mať problémy so spánkom, úzkosťou, pomočuje sa, prípadne ak spozorujete iné preň netypické prejavy, by tomu mali venovať pozornosť. Je dobré sa s ním o tom rozprávať. A neprehliadnuť ani nevinné aktivity s prvkami mágie, ktorých mohlo byť v minulosti účastné. 

Už preto, že ak má ísť o zábavu, treba to udržať v hraniciach zábavy. S duchmi totiž, ako vieme, nie sú žarty. Najmä ak skončia v našej hlave. O to ani tým starým Keltom nešlo.