Františkova éra v rímskom katolicizme je dobrým príkladom toho, ako sa nenormálne, ba dokonca výnimočné veci môžu pri dostatočnom opakovaní javiť ako staré a status quo. Divokosť posledného desaťročia je nepopierateľná: prvá pápežská rezignácia po stáročiach, vymenovanie nového pápeža, ktorý začal hľadať prostriedky na zmenu katolíckeho učenia, pokusy o vzburu zo strany jeho vlastných kardinálov, rastúce hrozby schizmy zo strany tradičného aj progresívneho krídla cirkvi.

Dlhý čas bolo písanie o tomto všetkom naliehavé. Nech už bol čitateľ katolík alebo nie, bolo dôležité sprostredkovať obrovskú drámu, ktorá obklopuje najväčšiu náboženskú inštitúciu na svete.

Napriek tomu, že sa však v Ríme odohráva posledný akt, stretnutie biskupov a laikov s názvom Synoda o synodalite, cítiť skôr opakovanie poznaného.

Pápež František opäť, podobne ako pri predchádzajúcich synodách, zvolal diskusiu, ktorá je údajne otvorená, dialogická, Duch Svätý vanie, kam chce – ale v praxi sa zdá, že má poskytnúť krytie pápežovi, jedinému skutočnému rozhodcovi, aby sa cirkev viac prispôsobila kultúre Západu po sexuálnej revolúcii.

Opäť sa zvyšujú progresívne očakávania, pretože sa telegraficky oznamujú dôležité zmeny – možnosť požehnania vzťahov osôb rovnakého pohlavia, možnosť vysvätenia žien do diakonátu. Konzervatívni kardináli sa opäť pokúšajú organizovať proti takýmto zmenám, s dramatickými verejnými vyhláseniami a otázkami (takzvané dubiá) položenými priamo pápežovi.

A v pozadí teologických drám tohto pápežstva sú opäť sexuálne škandály. Jedným z pastierov synody je Františkov nový doktrinálny správca, jeho dlhoročný argentínsky spolupracovník arcibiskup (teraz kardinál) Víctor Manuel Fernández, ktorý bol povýšený napriek kontroverznej minulosti pri riešení sexuálneho zneužívania kňazmi. Ďalej v rímskom tieni vrie škandál kňaza a umelca otca Marka Rupnika, slávneho maliara desivých ikon s prázdnymi očami, ktorý je obvinený zo zneužívania žien vo svojej komunite nechutným a svätokrádežným spôsobom – a ktorého opakované rehabilitácie naznačujú, že sa vo Vatikáne teší akejsi zvláštnej priazni.

To všetko znie potenciálne dramaticky, ale s opakovaním prichádza pocit, že vieme, ako sa dráma vyvinie. Vzor, keď obvinení zo zneužívania alebo podporovatelia zneužívania akosi zostávajú v priazni, pokiaľ sú chápaní ako súčasť pápežovho tímu, je v tomto pontifikáte známy a polarizácia cirkvi znamená, že sa na ňu sťažujú najmä konzervatívci, zatiaľ čo sympatie svetských médií k Františkovi obmedzujú šialenstvo, ktoré by sprevádzalo podobné škandály za Benedikta XVI.

Konzervatívne vzbury proti pápežovi sa zatiaľ ukázali ako samoobmedzujúce, pretože konzervatívny odpor proti pápežskej autorite je spojený s vlastnými protirečeniami a chýbajú účinné mechanizmy takéhoto odporu okrem skutočnej schizmy. (Dokonca aj najvýraznejší pápežský kritik v americkom episkopáte, texaský biskup Joseph Strickland, pripustil, že by sa podriadil, ak by bol odvolaný z úradu).

František si zase dáva pozor, aby neriskoval, že svojich kritikov donúti k schizme. V tomto zmysle sa titulná predsynodálna správa, že pápež je otvorený požehnaniu homosexuálnych párov, javí ako pokračovanie jeho prístupu k prijímaniu rozvedených a znovu zosobášených katolíkov v predchádzajúcom kole synodálnych sporov. Kombinuje formálne potvrdenie katolíckeho učenia, v tomto prípade o nemožnosti manželstva osôb rovnakého pohlavia, s tichým povolením pre jednotlivých kňazov, aby sa sami rozhodovali o udeľovaní požehnania – pokiaľ tieto rozhodnutia nebudú formalizované do nejakého pravidla či súboru pravidiel.

Zámerom tohto vyvažovania je, aby sa liberalizácia označila za výnimočnú a prípadnú, aby progresívci v cirkvi získali inovácie, ktoré chcú v praxi, zatiaľ čo konzervatívci sa uistia, že formálne učenie cirkvi je stále nedotknuté.

Je zrejmé, že ide skôr o balansovanie v krátkodobom horizonte než o víziu dlhodobej jednoty cirkvi. V liberálnejších teritóriách katolicizmu, v Nemecku a inde, je jasné, že prípadné výnimky budú vítané len ako prostriedok k ďalším zmenám v mnohých sporných bodoch. Na konzervatívnej strane vlastne nikoho neoblbne to, čo Vatikán robí (ani neupokojí sentimentálne vzývanie Ducha Svätého), a odcudzenie sa bude prehlbovať tým viac, čím dlhšie bude pápežstvo pokračovať v súčasnej stratégii, pričom rozchod zostane nemožný len dovtedy, kým zrazu nenastane.

František však vo svojich 86 rokoch pravdepodobne nebude pápežom na dlhý čas a zdá sa nepravdepodobné, že by sa odklonil od svojho prístupu, ak sa dožije konca tejto synody v roku 2024. Bezpečnou stávkou je skôr pokračovanie drámy, ktorú sme doteraz sledovali, v ktorej sa vír rozšíri ešte trochu viac – ale vyvrcholenie, či už transformácia alebo katastrofa, čaká jeho nástupcu.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.