Ross Douthat

Františkova éra v rímskom katolicizme je dobrým príkladom toho, ako sa nenormálne, ba dokonca výnimočné veci môžu pri dostatočnom opakovaní javiť ako staré a status quo. Divokosť posledného desaťročia je nepopierateľná: prvá pápežská rezignácia po stáročiach, vymenovanie nového pápeža, ktorý začal hľadať prostriedky na zmenu katolíckeho učenia, pokusy o vzburu zo strany jeho vlastných kardinálov, rastúce hrozby schizmy zo strany tradičného aj progresívneho krídla cirkvi.

Dlhý čas bolo písanie o tomto všetkom naliehavé. Nech už bol čitateľ katolík alebo nie, bolo dôležité sprostredkovať obrovskú drámu, ktorá obklopuje najväčšiu náboženskú inštitúciu na svete.

Napriek tomu, že sa však v Ríme odohráva posledný akt, stretnutie biskupov a laikov s názvom Synoda o synodalite, cítiť skôr opakovanie poznaného.

Pápež František opäť, podobne ako pri predchádzajúcich synodách, zvolal diskusiu, ktorá je údajne otvorená, dialogická, Duch Svätý vanie, kam chce – ale v praxi sa zdá, že má poskytnúť krytie pápežovi, jedinému skutočnému rozhodcovi, aby sa cirkev viac prispôsobila kultúre Západu po sexuálnej revolúcii.