Kruh sa uzavrel. Progresívci dosiahli iba vlastné poníženie. Zariadila ho prezidentka

Keď sme na Štandarde pred trinástimi dňami písali, ako sa opúšťajú progresívne elity, pretože sa báli, že „ich“ ministerstvo kultúry obsadí Tomáš Taraba, situácia vyzerala mediálne dramaticky. Ich svet sa rúcal, javiská sa triasli, opony padali, príležitosť rozhorčiť sa na najvyššiu možnú mieru využili aj tie najbezvýznamnejšie postavičky kultúrnej scény. A aj tej nekultúrnej.

Progresívne médiá boli v pohotovosti, Šimečkovci hromžili, parlamentné liberálne stálice sa búrili, sociálne siete vybuchli, priestor dostal aj cynizmus. Dialo sa to do momentu, keď Taraba oznámil, že on žiadnym ministrom kultúry byť nechce, ale že to teda možno vezme, lebo ho to s týmto publikom začína baviť.

Kultúrna obec obratom dostala oficiálnu náhradu v podobe Martiny Šimkovičovej a zároveň bolo oznámené meno Rudolfa Huliaka. Razom bol problém kultúry prehlušený starosťou o envirorezort, obavami o existenciu medveďa hnedého a rozšírili sa tie najfantastickejšie teórie o tom, ako rázovitý starosta Očovej otočí smerovanie slovenského životného prostredia na miesto pripomínajúce minimálne Mordor. Alebo aspoň Sarumanov Orthank.

Prezidentka na toto volanie zareagovala bez rozmyslu. Hovorí sa, že keď nepriateľ robí veľkú chybu, treba ho nechať, nech ju dotiahne do konca. Zuzana Čaputová konala inak. Šimkovičovú síce nechala bez povšimnutia, čo jej zľahka vytkli spriaznené médiá, zato Huliak sa stal nepriateľom číslo jeden a najvážnejšou prekážkou vymenovania vlády. Progresívna opozícia pritom nebola schopná poslať do diskusie s ním žiadnu ťažkú váhu, len nepresvedčivý generátor floskúl a fráz v podobe mladej poslankyne PS Tamary Stohlovej.

Prezidentka následne nebola celý týždeň schopná poskytnúť nijaké seriózne (právne a ústavné) zdôvodnenie, prečo je práve Huliak tým neprijateľným kandidátom na ministra. Zuzana Čaputová ukázala, že síce môžete mať titul doktor práv, ten ale nemusí stačiť na kvalifikovaný výkon prezidentskej funkcie. Z diaľky celá situácia pôsobila, ako keď sa malé dieťa začne hádzať o zem.

A kým sa prezidentka hriala v tomto morálnom kúpeli plnom hrejivých bubliniek podporovanom liberálmi, progresívcami, kresťanskými demokratmi a väčšinou médií, tí lucidnejší ústavní právnici nechápavo krútili hlavami a Robert Fico sa jej otvorene vysmieval. A urobil to, čo mala urobiť prezidentka – nechal ju robiť veľkú chybu.

Situáciu využila SNS, ktorá obratom vrátila do hry Tomáša Tarabu. Prezidentke, ktorej medzitým asi niekto konečne vysvetlil, aké sú jej ústavné mantinely pri komunikácii s parlamentnou väčšinou, nezostalo nič iné, len ho akceptovať.

Čo teda vlastne dosiahla progresívna ofenzíva? Nič. Vo vláde nebude Tomáš Taraba vo funkcii ministra kultúry (ak to vôbec niekedy zamýšľal), ale vo funkcii ministra životného prostredia, keďže Huliak narazil. Všetky ostatné nominácie Smeru a Hlasu vrátane sporných prešli bez hlasnejších prezidentkiných protestov.

Ale vlastne, predsa len prišli aj výsledky. Prezidentka sa vlastnými silami, bez cudzej pomoci, dokázala znemožniť a ukázala neschopnosť čeliť demokratickej presile. Že bola nakoniec donútená ustúpiť, nebol dôsledok nejakej geniálnej hry tria Fico – Pellegrini – Danko. Tí nemuseli urobiť vôbec nič navyše, stačilo sa dohodnúť, nerobiť chyby a čakať na tie, ktoré nevyhnutne pri vybičovaných emóciách v hre, ktorú prezidentka evidentne nevie hrať, museli prísť. A nakoniec si ju vychutnali opätovnou nomináciou Tarabu, ktorého mala opozícia v rebríčku neprijateľnosti na prvom mieste.

Progresívci s vypätím všetkých síl dosiahli vlastné poníženie, ku ktorému výrazne dopomohol ich vlastný človek priamo z prezidentského paláca, keď nebol schopný vnímať realitu a ústavné zvyklosti.

A aby sa nezabudlo, nerozumela ani systému, ktorému sa hovorí parlamentná demokracia.