V januári 2023 vydal Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu prelomové a kontroverzné rozhodnutie vo veci Fedotova a ostatní proti Rusku. V ňom prvýkrát rozhodol, že členský štát porušil právo na rodinný život párom rovnakého pohlavia, ak im legislatívne negarantoval právo na vstup do registrovaného partnerstva. Aby súd zvýšil svoju autoritu, rozhodnutie vydala Veľká komora zložená zo 17 sudcov, ktorá je najvyšším rozhodovacím telesom na štrasburskom súde.
Rozhodnutie bolo pomerne jednoznačne prijaté (viac k dôvodom nižšie) aj keď k nemu traja sudcovia priložili nesúhlasné stanoviská. Sudcovia K. Wojtyczek (Poľsko) a V. Lobov (Rusko) namietali vecný rozmer prípadu, kým A. Polášková (slovenská sudkyňa) namietala procesný rámec.
Rozsudok bol vydaný proti Rusku, ktoré už v tom čase nebolo členom Rady Európy, teda organizácie, v rámci ktorej ESĽP pôsobí. Dôvodom bolo to, že Rusko po napadnutí Ukrajiny sa rozhodlo z Rady Európy odísť, resp. Rada Európy ho vylúčila, pričom oficiálne Rusko prestalo byť členom Rady Európy v septembri 2022, teda 4 mesiace pred vydaním rozsudku vo veci Fedotova. V prípade Ruska tak rozsudok nemal žiadny význam, pričom Rusko sa na konaní, ktoré prebiehalo na jeseň 2022 ani nezúčastňovalo. To však nie je prípad ostatných 16 krajín vrátane Slovenska, ktoré možnosť pre páry rovnakého pohlavia vstúpiť do zväzku neupravujú. Tieto štáty sú rozsudkom priamo dotknuté.
Aby štrasburský súd rozptýlil pochybnosti, na koho sa vlastne rozhodnutie vzťahuje, v nasledujúcich mesiacoch vydal prakticky identické rozhodnutia proti ďalším krajinám, ktoré členmi Rady Európy zostali a oficiálne uznanie pre homosexuálne páry v ich legislatíve absentuje. Konkrétne v máji vydal rozsudok Buhuceanu a ostatní proti Rumunsku, v júni Maymulakhin a Markiv proti Ukrajine a celkom nedávno v septembri Koilova a Babulkova proti Bulharsku. Všetky tieto rozhodnutia vrátane precedensu vo veci Fedotova majú rovnakú argumentáciu, ktorú v skratke predstavím.
ESĽP vychádza z toho, že medzi pármi rovnakého pohlavia a rôzneho pohlavia neexistujú relevantné rozdiely. Z toho argumentu (podľa mňa chybného) vyplýva záver – ak štát poskytuje právnu ochranu a uznanie heterosexuálnym párom, tak musí poskytovať adekvátnu ochranu aj homosexuálnym párom. Registrované partnerstvo predstavuje pre tieto páry základnú formu ochrany, vyjadrenie osobnej a spoločenskej identity a legitimizuje tieto páry v očiach celej spoločnosti.
Štrasburský súd si na pomoc zobral aj právnu situáciu v iných členských krajinách, kde až 30 zo 46 krajín má vo svojej legislatíve zavedené registrované partnerstvo pre homosexuálne páry. ESĽP to nazýva vznikajúcim trendom (emerging trend), ktorý je potrebné rozšíriť na všetky členské krajiny vrátane tých, ktoré takúto formu uznania negarantujú (štáty majú tzv. obmedzenú mieru voľnej úvahy, či takéto partnerstvo zavedú alebo nie). K tomu ESĽP dodáva, že koncept rodiny sa v súčasnosti mení. Naopak, ESĽP dáva štátom širokú mieru úvahy ohľadom konkrétnych práv a povinností, teda samotného obsahu zväzku, pričom však hovorí o adekvátnej ochrane, ktorá musí zahŕňať vzájomné práva a povinnosti, dane, dedenie a starostlivosť.
Protiargumenty jednotlivých štátov proti uznaniu zväzkov homosexuálnych osôb ESĽP zhodnotil nasledovne. Argument podporou tradičných rodín európsky súd hodnotí ako príliš abstraktnú hodnotu, pričom podľa neho registrované partnerstvá nijako tradičnú rodinu neohrozujú. Ochranu maloletých osôb pred nevhodnými vzorcami správania sa ESĽP považuje za stigmatizáciu homosexuálov a homofóbiu. A nakoniec pocity väčšinového obyvateľstva považuje ESĽP za stereotypy, ktoré nemôžu odôvodniť diskrimináciu osôb rovnakého pohlavia.
Na podrobnejšie zhodnotenie týchto argumentov tu nie je dostatočné miesto. Aj preto sa v novembri chystá konferencia, na ktorej sa k týmto otázkam vyjadria právnici a ďalší odborníci. V skratke je však možné k argumentácii ESĽP uviesť aspoň nasledovné.
Precedens vo vzťahu k registrovaným partnerstvám pre homosexuálov je historicky prvé rozhodnutie, ktoré sa týka jednoznačného a jednostranného rozhodnutia o kontroverznej eticko-morálnej otázke. ESĽP vôbec nezobral do úvahy skutočnosť, že je súdom pre 46 rôznych štátov, ktoré sa odlišujú kultúrne, morálne, rodinnou politikou, ako aj vnímaním dôležitosti rodiny v spoločnosti (stačí si spomenúť na film E. Gandiniho The Swedish Theory of Love), tradíciami alebo identitou. Tak ako v Európe existujú celkom odlišné koncepcie nenarodeného ľudského života, smrti, vzťahu medzi štátom a náboženstvom, formy vlády, tak je prirodzené, že aj rodinné právo sa líši v jednotlivých krajinách.
Falošne pôsobí argument o obmedzenej miere slobodného uváženia. Z vyššie uvedených štyroch rozsudkov vyplýva, že ESĽP nedáva žiadny priestor pre úvahu krajinám, ktoré argumentujú proti registrovaným partnerstvám. V skutočnosti ESĽP diktuje, ako má vyzerať jednotný štandard – registrované partnerstvo, pričom žiadne právnické argumenty alebo hodnoty nie sú v stave presvedčiť súd o opaku. Týmto postojom sa tak napĺňajú slova pápeža Františka, ktoré predniesol v bratislavskom dóme sv. Martina 13. septembra 2021: „Za snahou chcieť byť uniformný sa skrýva ideológia.“ ESĽP koná v rozpore s tým, k čomu sa hlási – subsidiarita a sloboda uváženia pre štáty v citlivých kultúrno-etických otázkach.
Veľmi problematicky pôsobí aj argument vznikajúceho trendu, s ktorým ESĽP pracuje vôbec prvýkrát. Tradične je posudzovanie právnej situácie v iných členských krajinách charakterizované skúmaním konsenzu v určitej otázke. Rozdiely medzi trendom a konsenzom sú výrazné. Kým konsenzus je prakticky jednohlasný súhlas, tak trend má slabší význam. V otázke registrovaných partnerstiev sú štáty rozdelené, pričom viac ako 1/3 štátov takúto reguláciu nemá. Odpovedzme si sami, či súhlas menej ako 2/3 štátov je konsenzom. Súd nevysvetlil, z akého dôvodu použil vznikajúci trend namiesto konsenzu.
Chybné je aj uvažovanie, že štátne uznanie niečoho (registrovaných partnerstiev) nebude mať žiadny vplyv na ostatných (tradičné rodiny). Jednotlivec je prepojený so spoločnosťou a ovplyvňuje ju. Dôraz na ochranu autonómie pred tyraniou prehliada, že tyrania môže vzniknúť aj v mene ochrany autonómie. Tvrdenie, že sloboda jedného by mala byť chránená právom, je samo osebe tvrdením k výkonu donucovacej moci nad ostatnými. Osoby kritizujúce nové druhy spolužitia, alebo tie, ktoré sa nechcú podieľať na oslave týchto zväzkov, môžu byť ďalej ešte viac marginalizované vo verejnom diskurze, či priamo perzekvované za vyjadrenie názoru, resp. kritiky voči týmto partnerstvám.
Aj v súvislosti s tlakom na redefiníciu rodiny a manželstva, ktorá prichádza zo Západu (tu ESĽP), bude potrebné mať asertívnu a suverénnu vládu, ako aj parlamentnú väčšinu schopné tomuto tlaku odolať. Ako tvrdia aj mnohí liberáli (napr. F. Fukuyama), ľudské práva sa totiž nemajú vyvíjať prostredníctvom diktátu z externého prostredia či zo strany politických alebo justičných elít, ale prostredníctvom prirodzeného vývoja každej spoločnosti berúc do úvahy lokálne podmienky a vzorce správania sa.
Všetci navyše vieme, že registrovaným partnerstvom táto sága nekončí...