Prezidentka vymenovať vládu musela, ak nechcela vyvolať ústavnú krízu

V posledných dňoch sa rozpútala diskusia okolo ústavných právomocí prezidentky v kontexte menovania kandidátov na ministerské posty. Po odmietnutí Huliaka sa skloňovali aj iné mená kandidátov, pri ktorých časť verejnosti videla výhrady, ak nie rovno nemožnosť vykonávať funkciu ministra. Hoci sa diskusia vo väčšine médií niesla v duchu, či navrhnutého kandidáta prezidentka môže alebo nemôže odmietnuť, problém bol inde. Výklad Ústavy, ako aj nálezy Ústavného súdu takúto právomoc prezidentovi priznávajú.

Skutočný problém bol v príčinách odmietnutia nominanta. Tie nesmú byť politické, svojvoľné či vychádzajúce z jeho odbornosti a musia byť konkrétne odôvodnené pre následnú možnosť kontroly. Zo všeobecne koncipovaných dôvodov odmietnutia, uvedených prezidentkou pri mene Rudolfa Huliaka vyplýva, že prekročila svoje právomoci a jeho odmietnutie bolo v rozpore s Ústavou. Jasnú odpoveď by v tomto prípade mohol dať Ústavný súd, ale postupom prezidentky bol tento proces zrejme znemožnený.

Rudolf Huliak. Foto: Jaroslav Novák/TASR

Problém s neformálnou nomináciou

Prezidentka Čaputová totiž neodmietla oficiálnu nomináciu kandidáta, ale iba neformálny návrh. Ide o bežný postup pred menovaním vlády, ktorý opäť súvisí s nejasným výkladom Ústavy v prípade, ak by už prezidentka oficiálne menovala predsedu vlády, a ten by jej predložil svoj návrh na menovanie členov vlády, s ktorými by mala problém. Aby sa tejto situácii predišlo, zvykne sa hľadať najprv neformálna zhoda medzi prezidentom a budúcimi členmi vlády, ktorý tieto nominácie už následne iba oficiálne potvrdí.

S poukazom na výroky Huliaka z minulosti prezidentka vyhlásila, že vládu s takýmto nominantom na ministra nevymenuje. Hoci pôvodne strana SNS vyhlásila, že na Huliakovej nominácii trvá, po vzájomnej dohode s budúcimi koaličnými partnermi dospela k jeho stiahnutiu. Budúca vláda tak musela prísť s iným kandidátom, ktorého meno by už bolo na oficiálnom návrhu pri menovaní vlády. Týmto menom bol Tomáš Taraba, s ktorým prezidentka súhlasila a vládu vymenovala.

Takýto postup aktérov sporu o Huliakovu nomináciu rozhodne skomplikoval nájdenie odpovede pri kompetenciách prezidentky pri menovaní. Avizovaná sťažnosť na Ústavný súd zo strany Huliaka pre jeho nevymenovanie a následný výklad Ústavy pri kompetenciách prezidenta v tomto smere, zrejme nebude úspešná. Nie pre správny postup zo strany prezidentky, ale pre procesné postavenie sťažovateľa.

Vzhľadom na skutočnosť, že strana SNS ustúpila od nominácie svojho kandidáta, Huliak nikdy nebol oficiálnym kandidátom na post ministra. Oficiálne teda nebol nikdy ani odmietnutý, a preto bude pre neho problematické domáhať sa svojich práv sťažnosťou na Ústavnom súde. Ten bude v prvom rade posudzovať prípustnosť takéhoto návrhu na začatie konania, a v prípade Huliaka zrejme bude vidieť dôvody na odmietnutie jeho návrhu pre podanie zjavne neoprávnenou osobou, prípadne pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ohrozený chod krajiny

Na pozadí celého konfliktu s pozíciou ministra životného prostredia sa črtal oveľa vážnejší ústavný problém. Prezidentka vyhlásila, že v prípade zotrvania na nominácii Huliaka na post ministra nevymenuje Róberta Fica za predsedu vlády a ani členov jeho vlády. Pretože Rudolf Huliak na čele ministerstva by – podľa jej názoru – nezabezpečil jeho riadny chod, za ktorý ona zodpovedá. Paradoxne nevymenovaním celej vlády z tohto dôvodu by ona sama porušila svoju povinnosť zabezpečovať chod ústavných orgánov, akým vláda jednoznačne je.

Na tento paradox upozornil ústavný právnik Vincent Bujňák v rozhovore Braňo Závodský Naživo. Ten poukázal na skutočnosť, že v tom čase riadila krajinu odvolaná vláda s premiérom Ľudovítom Ódorom, ktorá mala výrazne obmedzené kompetencie. Tá nemala dostatok poslancov na schvaľovanie akýchkoľvek zákonov, nemohla rozhodovať o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky, a rovnako nepripravila realistický a vykonateľný zákon o štátnom rozpočte. O takto pripravenom zákone sa negatívne vyjadril aj dočasne poverený minister financií Michal Horváth, keď povedal, že jeho schválenie v takejto podobe pri Slovenskej republike prinieslo ekonomickú katastrofu.

Ľudovít Ódor, Peter Dovhun a Branislav Strýček. Foto: Jaroslav Novák/TASR

Rozpočet musí byť riadne schválený

Znamenalo by destabilizáciu bežných verejných inštitúcií, ako sú napríklad súdy, okresné úrady, ministerstvá, žaloby a sankcie voči SR z dôvodu neplnenia si zákonných povinností, ohrozenie kritickej infraštruktúry a celkovú destabilizáciu štátu. Schválenie a následná realizácia takéhoto rozpočtu by podľa prepočtov rezortu financií viedli v roku 2024 k prudkej recesii slovenskej ekonomiky, ktorá by sa prejavila výrazným poklesom HDP, zvýšením nezamestnanosti a znížením reálnej mzdy a životnej úrovne.

S poukazom na tieto skutočnosti Bujňák hovorí o vážnej ústavnej kríze a o potrebe vymenovania vlády, ktorá bude mať plný rozsah právomocí a pripraví realistický zákon o štátnom rozpočte. Naopak, ak by prezidentka váhala s vymenovaním novej vlády a umožnila by pokračovanie vlády v demisii, rozhodne by nešlo o plnenie si povinnosti zabezpečenia riadneho chodu ústavných orgánov. Odďaľovanie menovania novej vlády by tak vážne narúšalo riadny chod Slovenskej republiky, a to či už v podobe riešenia problémov so štátnym rozpočtom alebo prijímania potrebných zákonov riešiacich iné aktuálne problémy krajiny.

Takáto situácia je pritom ďaleko vážnejšia z pohľadu štátnej bezpečnosti či ekonomickej výkonnosti krajiny, ako určité nejasné výhrady prezidentky voči jednému členovi vlády. Ak by skutočne došlo k takémuto scenáru a prezidentka by odmietla menovať vládu pre meno jedného nominanta na ministra, bolo by potrebné uvažovať aj nad vyvodzovaním zodpovednosti. Pretože tá by už neležala na pleciach bývalej odvolanej vlády, prípadne tej nastupujúcej. Priamu zodpovednosť za stav bezvládia by mala prezidentka, keďže nevykonávaním svojich ústavných povinností by fakticky znemožnila chod ústavných orgánov.

Voľby musí rešpektovať každý

Zároveň prezident v zmysle Ústavy nemôže konať iné, ako mu zákon dovoľuje. Platný právny poriadok prezidentovi nedovoľuje nerešpektovať výsledok volieb, ktoré predchádzali ustanoveniu nového predsedu vlády. Právo občanov zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo slobodnou voľbou svojich zástupcov priznané Ústavou nemôže zostať bez právneho účinku. V súlade so svojou ústavnou povinnosťou zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov sa má správať tak, aby v súlade s výsledkom volieb vymenoval za predsedu vlády toho z občanov Slovenskej republiky, ktorého postavenie vo verejnom živote rozumne možno hodnotiť ako postavenie umožňujúce v primeranom čase zostaviť vládu a predstúpiť s ňou pred Národnú radu s programom, ktorému parlament vysloví dôveru.

Dôvody prezidentky pre nevymenovanie vlády, ak sa jej členom má stať osoba nevyhovujúca jej subjektívnym hodnoteniam, sú preto v rozpore aj s ústavnými princípmi týkajúcimi sa výsledkov parlamentných volieb. Prezidentke Čaputovej súčasná právna úprava a objektívna realita veľmi nedávali na výber. Nevymenovaním vlády by išlo o vážne porušenie povinnosti zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov zo strany prezidentky. Pretože krajina nemôže ďalej fungovať nefunkčnou vládou bez kompetencií, ako to prebiehalo v posledných mesiacoch. To by malo nedozerné následky pre Slovensko, ktoré by mohli byť reálne vyčísliteľné v škodách, spolu s prípadnou zodpovednosťou. Nevymenovanie vlády by však znamenalo aj nerešpektovanie najvyššej demokratickej autority, a to vôle občanov prejavenej vo voľbách.