Kňaz Sullins: Na Slovensku som sa prvýkrát stretol s tým, že moju prednášku takmer zrušili

Otec Sullins, vo svojej prednáške ste sa dotkli viacerých tém. Hovorili ste aj o  rodičovstve osôb rovnakého pohlavia. Aké sú výsledky vašich výskumov v tejto oblasti?

V mojom výskume som zistil že deti s homosexuálnymi rodičmi trpia rôznymi problémami. Majú vyššiu pravdepodobnosť emocionálnych problémov, vývojových porúch a psychickej tiesne. Vo všeobecnosti je výskyt týchto problémov u detí homosexuálnych rodičov dvojnásobne vyšší ako u detí heterosexuálnych rodičov. 

Niektorí odborníci tvrdia, že adopcia pármi rovnakého pohlavia je rozhodne lepšia ako zostať v detskom domove, kde deti nedostávajú materinskú alebo otcovskú lásku. Zdieľate toto hodnotenie?

Otázka skôr znie, či máme heterosexuálne páry, ktoré by si chceli adoptovať dieťa. Neporovnávajme hneď medzi agentúrou rýchlej starostlivosti a pármi rovnakého pohlavia. Vo väčšine prípadov totiž máme dostatok heterosexuálnych párov, ktoré si chcú adoptovať dieťa. Ak nastane prípad, že tu nie je nik iný, kto by si adoptoval dieťa okrem homosexuálneho páru, potom je lepšie, aby si ho vzal ten pár. Ale všetko, samozrejme, závisí od konkrétnej situácie detského domova, ktorý v mnohých prípadoch nie je pre deti vhodný. V konkrétnom prípade je pre dieťa lepšie žiť s homosexuálnym párom, ako byť vystavené násiliu v detskom domove. Ale neplatí to ako všeobecné pravidlo. Pretože pri adopcii platí princíp: Čo je najlepšie pre dieťa. Aký je najlepší záujem dieťaťa. Všetky adopčné rozhodnutia musia sledovať tento princíp. To sú medzinárodné štandardy OSN. Aj keď je na stole otázka sexuálnej orientácie potenciálnych rodičov, musíme si položiť túto principiálnu otázku: Je pre dieťa s heterosexuálnou orientáciou dobré, ak ho zveríme do opatery homosexuálnemu páru? Ak máme dieťa nejakej rasy alebo etnika, snažíme sa preňho nájsť rodičov rovnakej rasy či etnika. Ak máme vidiecke dieťa, tak preňho vyberáme rodičov z vidieka. To sú princípy adopčného procesu. Takže aj čo sa týka sexuálnej orientácie dieťaťa sledujeme rovnaké princípy. Heterosexuálne deti, ktorých je približne 98 percent, sa snažíme zveriť heterosexuálnym rodičom. Samozrejme je pre dieťa lepšie, ak si ho vezme niekto z blízkeho príbuzenstva, napríklad strýko alebo teta. Vtedy je pre dobro dieťaťa vhodnejšie, ak si ho vezmú oni, a nie cudzí, hoci by žili v homosexuálnych vzťahoch.  Ale to sú skôr výnimky zo spomenutého pravidla.

Pri téme transsexualizmu ste zdôraznili švédsku štúdiu, ktorú LGBT aktivisti ignorujú. Aké sú jej výsledky a čo nás môže naučiť?

Závery tejto švédskej štúdie z roku 2011, ktorá sa s pochopiteľných dôvodov nespomína, hovoria, že transsexuálne rekonštrukčné operácie alebo zákroky sa neodporúčajú osobám, ktoré majú psychologické ťažkosti a myslia si, že ich môžu vyriešiť zmenou pohlavia. Neodporúča sa to preto, lebo ich problémy sa tým nevyriešia, ale, naopak, ešte zväčšia. Švédska štúdia namiesto toho odporúča osobám s rodovou dysfóriou klasickú psychologickú intervenciu alebo poradenstvo. Až po vyčerpaní všetkých disponibilných možností v poradenstve a indikácii problému odporúča štúdia pristúpiť k chirurgickým zásahom. 

V oblasti potratov ste spomenuli zmenu ťažiska pri kladení otázok a rozšírený eufemizmus takzvaných terapeutických potratov. Čo to znamená v praxi?

V praxi to znamená asi toľko, že v mnohých krajinách, keď žena chce ísť na potrat, lekár jej musí vystaviť potvrdenie o tom, že je ohrozené jej mentálne zdravie a že prípadný potrat jej mentálne zdravie zlepší. Výskumy však potvrdzujú, že nejestvujú dôkazy ani základ pre toto tvrdenie. Žiadny výskum nepotvrdil, že by mal potrat vo všeobecnosti dobrý vplyv na mentálne zdravie ženy. Potrat nie je odpoveďou na emocionálne psychologické ťažkosti ženy. Naopak, urobí je ešte nešťastnejšou, ako keby dieťa porodila.

Pred piatimi rokmi ste zverejnili štúdiu, v ktorej ste zdokumentovali súvislosť medzi výskytom zneužívania a homosexuality v kňazstve a v seminároch. Odvážili ste sa položiť otázku, ktorú sa mnohí výskumníci neodvážili položiť. Odkiaľ ste čerpali odvahu vy?

Ja som kňaz. Bol som vysvätený v roku 2002, keď vrcholila kríza sexuálneho zneužívania kňazmi v USA. Niektorí reportéri mi kládli otázku: Prečo sa dávate vysvätiť za kňaza, keď sa toto všetko deje? A ja som odpovedal: „Dúfam, že sa stanem súčasťou odpovede na túto krízu.“ Pretože verím, že cirkev je väčšia ako každý hriech alebo škandál. Bol som v istom zmysle idealista. Vnímam osobitnú povinnosť pomôcť cirkvi pomenovať problém pravým menom, opraviť problém a uzdraviť z tejto krízy. Ak nepomenujeme skutočný problém, nikdy to nevyriešime. Príliš veľa biskupov a hierarchov si zakrývalo oči pred skutočným problémom.

V kontexte aktuálnej Synody o synodalite a najmä Nemeckej synodálnej cesty vyvstáva otázka, či a ako táto kríza súvisí s klerikalizmom či povinným celibátom.

Nemyslím si, že táto kríza súvisí s klerikalizmom alebo celibátom. V USA aj inde máme stúpanie i klesanie na krivke zneužívania mladých chlapcov. Prípady stúpali do 80. až 90. rokov a odvtedy ich počet klesá. Máme tu teda tento jav. Stúpanie od 1990 a odvtedy klesanie. Čokoľvek to spôsobilo, tak by to rovnako malo rovnako stúpať a potom klesať. Je to jednoduchá matematika. Povinný celibát nestúpal a neklesal. Je stále rovnako záväzný. A podobne je to s klerikalizmom.

Progresivisti vyhlásili vojnu aj konverzným terapiám. Robili ste výskum aj v tejto oblasti. Aké sú jeho hlavné výsledky?

O konverznej terapii som urobil niekoľko štúdií. Ich výsledkom bol záver, že konverzné terapie nezvyšujú riziko samovrážd a iných psychologických poškodení, ako sa to tvrdilo. Tiež som vyvrátil tvrdenie, že konverzná terapia nikdy nezaberá. Toto tvrdenie je politicky motivované a je živené ideológiou, že sexuálna orientácia je vrodená a nedá sa zmeniť. Konverzná terapia dokazuje, že toto tvrdenie je lživé. Poznám tisícky prípadov, keď ľudia zmenili svoju orientáciu a stali sa heterosexuálmi. Zmena je možná, preto si nemyslím, že konverzná terapia by mala byť zakázaná. Je predsa súčasťou ľudskej slobody, že si môžeme vybrať. Treba však povedať, že zmena nie je ľahká. Poznám aj mnoho ľudí, ktorí sa o zmenu sexuálnej orientácie pokúšali, ale neuspeli.

Ako hodnotíte aktuálnu situáciu v USA vzhľadom na pomer konzervatívnych a liberálnych hodnôt? Niektoré medializované správy (potratové zákony) navodzujú dojem návratu ku konzervatívnym hodnotám, no silnejú aj liberálne pozície.

Pri tejto otázke musíme brať do úvahy sociálne médiá. V súčasnom svete sa stávame v dôsledku sprostredkovanej komunikácie väčšími individualistami a upadáme do čoraz extrémnejších pozícií. A ako sa to odráža na konzervatívnych a liberálnych postojoch v USA? Stávajú sa viac konzervatívne, ale súčasne aj viac liberálne. Čoraz menej ľudí sa nachádza v strede. Rovnako aj súčasné médiá sú buď veľmi liberálne, alebo veľmi konzervatívne. Aby si získali či udržali sledovanosť, tlačia sa do extrémnych pozícií. V USA máme oddávna geografické delenie, kde sever inklinuje k liberalizmu a juh je oveľa viac konzervatívny.

Vaša dnešná prednáška bola spojená s protestnou reakciou progresívcov, čo viedlo k zmene pôvodného miesta jej konania. Stretávate sa často s podobnými komplikáciami?

Cenzúru v médiách som zažil už aj predtým. No v takejto forme som sa s tým ešte nestretol. Na Slovensku je to prvýkrát, čo moju prednášku takmer zrušili a napokon presunuli na iné miesto. Som preto veľmi hrdý, že som tu. Vnímam to ako veľké požehnanie. Prvýkrát som dostal takúto „fyzickú lekciu.“

Myslím, že prvou odpoveďou musí byť milosrdenstvo a láska voči tým, ktorí proti nám útočia. Som stále pripravený diskutovať a obhajovať svoje argumenty pokojným spôsobom. Ak ma ale niekto chce umlčať, čo to vlastne znamená? Že tej druhej osobe či strane jednoducho chýbajú argumenty. Pochopil som, že ich pozícia je veľmi slabá. Mám však veľkú radosť, keď dostanem priestor predniesť svoje argumenty a ľudia postupne zmenia názor. Pred niekoľkými rokmi sa mi to stalo s jedným odborníkom z Dánska, ktorý očierňoval moju prácu, no potom prijal moje argumenty a dnes dokážeme spolu komunikovať na odbornej úrovni s rešpektom.

Ako ženatého katolíckeho kňaza ma tiež zaujíma, ako vyzerá konkrétna podpora vašej manželky.

So svojou manželkou zdieľam úplne všetko. Je veľmi bystrá, vie konštruktívne kritizovať a je odvážnou bojovníčkou modlitby. Neustále sa za mňa modlí. Dnes ráno sme spolu boli v Čenstochovej navštíviť Čiernu Madonu. Ja som v Európe asi piatykrát a tentoraz je prvýkrát so mnou aj moja manželka. Celý svet je iný, keď je moja žena so mnou.