Pieter Bruegel starší (1525 –1569) bol slávny flámsky maliar, ktorý sa venoval krajinomaľbe a zobrazovaniu sedliackych scén. Mal neobyčajný zmysel pre detail a vo svojich dielach dokázal zachytiť atmosféru prírody, aj spoločenského života. Narodil sa v Brede, a po cestách v Taliansku sa v roku 1555 usadil v Antwerpách, kde pôsobil najmä ako plodný návrhár tlačí pre popredného vydavateľa tej doby. Až neskôr sa začal plne venovať maliarskej tvorbe.
Ženci - v pote tváre sa robí na chlieb
Bruegel bol „veľký básnik rovnomerného zobrazovania krajiny, prírody a človeka" (Wilffied Seipel). Jeho láska k drobným veciam a udalostiam života či zameranie sa na detail nezahmlievajú pohľad na celok, na ich širší kontext. Jednotlivec je pozdvihnutý nad veľkolepú jednotu vecí.
Pravdivosť tejto myšlienky dokazuje aj jeho veľkolepé dielo Ženci. Pôvodne bolo súčasťou šesťdielnej zbierky krajiniek Ročné obdobia (niekedy tiež označované ako Mesiace roka), v ktorých tento jeho žáner vyvrcholil. Pozoruhodná skupina obrazov predstavuje zásadný prelom v dejinách západného umenia. Náboženské prvky v krajinomaľbe v nich boli potlačené a do popredia sa dostáva nový humanizmus. Odráža sa v Bruegelových miestnych scénach bez idealizácie, pričom sa opiera o prírodné pozorovania.
Zo série šiestich obrazov sa ich zachovalo len päť, jeden sa nachádza v zbierke Lobkowiczkého paláca v Prahe (Žatva sena / Skoré leto) a zvyšné tri sú vystavené v Umeleckohistorickom múzeu vo Viedni (Pochmúrny deň/Skorá jar, Návrat stáda/Jeseň, Lovci v snehu/Zima).
Dielo Ženci (Vrcholné leto) je súčasťou zbierky Metropolitného múzea umenia v New Yorku a pravdepodobne reprezentuje mesiace august a september.
Breugel sa v tomto, ako aj v ďalších obrazoch série, usiloval nielen prosto zachytiť prvky daného ročného obdobia v podobe jeho typických činností a prírodnej scenérie, išlo mu o viac. Usiloval sa zobraziť niečo, čo je ťažko vyjadriteľné a možno to len ukázať – podstatu daného obdobia roka, a to, ako táto podstata spodobuje realitu sveta počas jej trvania.
Dielo zachytáva jednu z dôležitých podôb nášho sveta – prírodu v jej celistvosti. Pozorovateľ obrazu je schopný zanechať seba samého a nadobudnúť okrem konkrétnej vizuálnej skúsenosti reality aj jasnú predstavu o svete ako vzájomne prepojenom celku.
Horúca a dusná klíma je pre diváka až hmatateľná. Dokáže vnímať aj vyčerpanie roľníkov. Obraz žiari nádhernými farbami: zlatistou žiarou pšeničných polí, striebristo-zelenou krajinou v diaľke a jemným oparom na obzore.
Po kompozičnej stránke je zásadné, že na rozdiel od dovtedajšieho štýlu krajinomaľby sú na obraze dominantní práve sedliaci a ich prostý život. Súčasne sú títo hlavní hrdinovia deja skvele harmonizovaní s prírodnou scenériou, do ktorej ich umelec zasadil.
Niektorí roľníci sú znázornení pri jedle a odpočinku, zatiaľ čo iní kosia pšenicu, dochádza tým k zobrazeniu výroby aj spotreby potravín. Hrušky zas možno vidieť na bielom plátne pred vzpriamene sediacou ženou, ktorá pojedá chlieb a syr.
Vidiecke kratochvíle sedliakov i mníchov
Obraz zachytáva veľké množstvo činností typických pre miestny vidiecky život 16. storočia. V ľavej strednej časti je skupina dedinčanov, ktorí sa zúčastňujú na obľúbenom dobovom krvavom športe – hode kohúta. Pri tejto „zábave" bol kohút priviazaný k stĺpu a ľudia sa striedali v hádzaní kohútov (špeciálnych tyčí so závažím) na vtáka, kým nezahynul na následky zranení.
Naľavo je zobrazená scéna, na ktorej sa rehoľníci v horúcom letnom počasí kúpu v jazere.
Prvá moderná krajinka
Dielo je nadčasovým pozorovaním človeka v prírode vrcholného leta, so zreteľnou snahou o objektívny popis reality, ale súčasne je maliar vnímavý k dobovej životnej realite. Pozýva diváka k putovaniu z jeho pravej dolnej časti, od skupiny obedujúcich sedliakov, cez polia až do vzdialeného horizontu krajiny. Divák akoby sa nemohol na dlhší čas zastaviť na jednom mieste, ale má potrebu putovať smerom ku kúpajúcim sa mníchom či hrajúcim sa deťom.
Časť odborníkov považuje dielo Ženci za „prvú modernú krajinku". Je totiž skutočne prvou v západnom umení. Bruegel do nej vložil ucelený stredný horizont, ktorý zvyšuje našu účasť na krajine – vkladá nás do nej spolu s roľníkmi kráčajúcimi po cestách – a zároveň zvyšuje pocit merateľnej vzdialenosti.
Význam Bruegela spočíva aj v tom, že zo života a mravov sedliakov urobil hlavnú tému svojich diel, čo bolo v jeho dobe v maliarstve zriedkavé. Dielo Ženci nám tiež pripomína dobu, keď človek a príroda mali k sebe podstatne bližšie ako dnes. A v istom zmysle tu možno ide aj o ideu, že tí čo žijú najbližšie k prírode, zažívajú najrýdzejší život.
Napriek piatim storočiam od jeho vytvorenia, dokáže toto majstrovské dielo silne oslovovať predstavivosť súčasného človeka. Jeho autor totiž dokázal výrazovými prostriedkami výtvarného umenia vypovedať niečo inak nevypovedateľné, ale súčasne také, čo všetci dobre poznáme.
Bruegelove obrazy nám pomáhajú lepšie pochopiť tajuplnú podstatu života. Zachytávajú a komunikujú to, čo presahuje možnosti jazyka. Bruegel si preto plne zaslúži nápis na jeho náhrobnom kameni: „maliar s najvernejším zápalom a najočarujúcejším umením".