Sviatok všetkých svätých. Stretneme sa v nebi, ak tam bude miesto

Prvé novembrové dni nás cez tému života a smrti upriamujú k skutočným hodnotám a hlbokým vzťahom. V ich centre totiž stojí hodnota, ktorú s definitívnou platnosťou potvrdí až smrť, a predsa nie je izolovaným produktom okamihu životnej bodky: svätosť.

Nenormálny, skostnatený, pokrytecký

V knihe Manželská STK sa jedna kapitolka začína príbehom, keď na istom pohrebe sa objavil veniec so stuhou, na ktorej bol zvláštny nápis: „Posledné zbohom. Stretneme sa v nebi, ak tam bude miesto.“ Kňaz, ktorý viedol pohrebné obrady, sa zo zvedavosti spýtal príbuzných na význam týchto slov. Oni vysvetlili, že celé to vlastne bolo iba nedorozumenie. To mal zaviniť ich známy, aktívny kresťan. Pýtali sa ho, čo sa tak píše na stuhu, ak bol niekto veriaci. A on im poradil: „Napíšte: ,Posledné zbohom´, a ak tam bude ešte miesto ,Stretneme sa v nebi.´ S touto inštrukciou potom šli objednať veniec a výsledkom bol onen zvláštny nápis na jeho stuhe.

Tento príbeh jednoduchým spôsobom približuje moderný stav nemoderného pojmu. Svätosť je totiž jedno z tých slov, ktoré sa očividne stalo obeťou nedorozumenia. Aj keď sa v kresťanských kruhoch vysloví slovo svätý, tak ho mnohí chápu vo význame nenormálny, skostnatený, či dokonca pokrytecký.

Tak dokážeme napríklad niekoho odpísať slovami: „Vieš čo, nerob sa svätá! Alebo sa so slovom svätý viaže chuť exkluzivity: svätosť je len pre tých vyvolených, to nie je nič pre mňa. A keď sa ešte pozrieme na ikony všetkých svätých, výhovorka je na svete: Pre mňa tam už nie je miesto!

svätý = tvoj

Sviatok všetkých svätých nás stavia pred otázku, či je vôbec ešte možné vrátiť slovu svätý jeho biblický obsah. Dobre totiž poznáme výzvu, ktorú Boh adresuje svojim ľuďom už v Starom zákone: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!“ (Lv 19,2) Skúsme pritom položiť dôraz na slovíčko váš. Prečo? Lebo v tomto nenápadnom slove je vyjadrené všetko: Ak sa Boh stane mojím Bohom, potom sa prirodzene aj ja stávam svätý, ako aj on je svätý.

V tejto súvislosti ma zaujalo aj vysvetlenie Dekalógu, keďže aj týchto desať Božích prikázaní občas vnímame ako méty, o ktoré sa musíme úporne snažiť. A predsa tak často zlyhávam. Aj tu však treba čítať pozorne. Začínajú sa totiž vetou, ktorú odrecitujeme ako v detstve naučenú básničku: „Ja som Pán, tvoj Boh,…“ A potom sú vyrátané konkrétne príkazy a zákazy typu: „… nebudeš mať iných bohov okrem mňa…“; „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!“; „Nezabiješ!… (porov. Ex 20,2-9)

V tomto spočíva veľmi dôležité posolstvo: Ak je Pán Boh naozaj mojím Bohom, potom nebudem mať iných bohov, potom sa neklaniam peniazom, úspechu či moci. Ak je Pán Boh mojím Bohom, potom mu s radosťou venujem čas a svätím jeho deň. Ak je Pán Boh mojím Bohom, potom mám v úcte jeho meno… a rovnako mám v úcte ľudí blízkych i vzdialených, ako aj samého seba. A samozrejme, platí aj opak: Ak Pán Boh nie je mojím Bohom, potom jeho príkazy a zákazy dodržiavať nebudem. Teda prvý krok na ceste k svätosti je moje vedomie a presvedčenie, že svätosť, to nie sú moje kvality, ale kvalita Boha. A svätý sa stávam vtedy, keď sa tento Boh (Pán vesmíru) stáva mojím Bohom (Pánom môjho života).

Vyzdobiť cintorín nestačí

Že to je beh na dlhú trať, netreba už ani spomínať: podstatné však je tento beh začať a pokračovať, nenechať sa odradiť neúspechmi – pádmi, krízami či slepými uličkami. Autor Listu Hebrejom nám pripomína osvedčenú taktiku, ako na to: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“ (12,1-2)

Hoci sa zdá, že na ikone všetkých svätých už nie je voľné miesto, opak je pravdou. My gréckokatolíci sme okrem toho počas každej svätej liturgie krátko pred svätým prijímaním naň pozývaní slovami: Vnímajme! Sväté svätým!

Svätým nie som preto, lebo nerobím chyby – svätým sa stávam vtedy, keď sa Boh zjavený v Ježišovi Kristovi stáva mojím Bohom. „Stretneme sa v nebi, ak tam bude miesto“ je jedno veľké nedorozumenie. Je potrebné napísať to správne: „Stretneme sa v nebi, ak dám miesto Bohu, prvé miesto vo svojom živote, vo svojich vzťahoch.“ A toto nestačí napísať až na pohrebný veniec alebo tým vyzdobiť cintoríny. Tým si treba naplniť srdce.