Etnologička Nádaská o Dušičkách: Ľudia si piekli pečivo v tvare lebiek

Aká je história týchto sviatkov?

Prvým impulzom pre oslavu týchto sviatkov bol príbeh z antického sveta. Rimania, ktorí vyznávali viacerých bohov, nechali postaviť chrám – Panteón. Bol vystavaný približne v roku 25 pred Kristom za vlády cisára Oktaviána Augusta. Najprv bol zasvätený všetkým známym aj neznámym bohom. Zaujímavá je architektúra chrámu, ktorý, mimochodem, stále stojí. Je okrúhly, nemá okná, nemá piliere, nemá stĺpy, hore v streche je urobený špeciálny okulus, ktorým sa dostáva svetlo. Voda, ktorá naprší dovnútra, keďže to nie je zasklené, je odvádzaná dômyselnou kanalizáciou zabudovanou do podlahy. Po prijatí kresťanstva vtedajší pápež Bonifác IV. tento Panteón, posledný pohanský chrám, ktorý bol ponechaný ako kultúrna pamiatka, vysvätil na kresťanský chrám. Sochy pôvodných božstiev z neho boli vynesené a do jeho vnútra boli poukladané telesné pozostatky prvých mučeníkov. Tieto relikvie svätých mučeníkov boli uložené v zdobených skrinkách a uložené do chrámu. Následne pápež Gregor III. v roku 731 zaviedol tento sviatok – 1. november – ako liturgické slávenie sviatku Všetkých svätých.

Kedy bol tento sviatok rozšírený ?

V roku 844 už bolo slávenie toho sviatku rozšírené na celú cirkev a je to tak dodnes. 2. novembra slávime pamiatku Všetkých verných zosnulých. S týmto sviatkom sa spája zaujímavý príbeh. V roku 998 bol opát svätý Odilo najvyšší predstaviteľ francúzskych benediktínov a mal taký zvyk, že vždy 2. novembra podvečer zazneli zvony a začal sláviť omšu. Najprv za zosnulých členov z rádu benediktínov. Tento zvyk sa páčil aj iným reholiam, ale aj laickým veriacim a od 15. storočia sa rozšíril. Už od 13. storočia sa neoficiálne začali slúžiť omše za veriacich zosnulých. V 15. storočí začal rád dominikánov slúžiť tri omše. Nielen za zosnulých zo svojho rádu, ale aj za verejnosť. Od roku 1915 pápež Benedikt XV. dovolil slúžiť omše všetkým kňazom. Jedna sa slúžila za úmysel svätého otca, ďalšia za duše v očistci a jedna za iný úmysel, napríklad za ľudí, čo zomreli v tom roku. 

Aké zvyky sa spájajú s týmto obdobím Dušičiek?

Kedysi bol známy zvyk, ktorý dnes už nevidíme. Našli by sme ho ešte v 19. storočí, išlo o pečenie dušičkového pečiva. Piekli sa špeciálny dušičkový chlieb alebo dušičkové pečivo, napríklad v tvare lebiek s prekríženými hnátmi. Išlo o neplnené koláčiky z kysnutého cesta potretého medom. Ľudia si ho brali na cintorín, obdarovali ním svojich susedov, ale hlavne sa ním obdarúvali žobráci, ktorí kedysi v hojnejších počtoch boli práve pri cintorínoch. 

Veľa pohanských zvykov sa prelína s kresťanskými. Zdá sa mi to, alebo je to tak?

Popisovali sme si náboženský synkretizmus. Za čias Veľkej Moravy bolo prijaté kresťanstvo, ale niektoré ľudové, predkresťanské zvyky sa akoby uchovali. A čo je fascinujúce, konajú sa dodnes. V predkresťanskom období Slovania nosili na hrob dary, medovinu, dušičkové koláčiky a v niektorých regiónoch sa to aj zachovalo. Počas dušičkovej noci nechávajú ľudia tanier s vodou, kúsok chleba pre dušičky. Akoby v ľudovom ponímaní verili, že sa môže v tú noc vrátiť duša, podobne ako verili Kelti. Robí sa to preto, lebo ak sa duša vráti, aby videla, že sa na ňu myslí. Je to pohanský zvyk. Samozrejme, ten kresťanský je duchovné slávenie. Účasť na omši za duše v očistci a prijímanie sviatosti, čo je špeciálne určené pre duše, ktoré sú v očistci, aby im to pomohlo rýchlejšie dostať sa do neba. 

Zmenila sa nejako starostlivosť o hroby počas rokov?

Čo sa týka výzdoby hrobov, ide o starú tradíciu, ktorá siaha do predkresťanského obdobia. V našom regióne kresťanstvo zaviedlo pochovávanie do svätej zeme, kostrovým spôsobom. Na cintoríne musela byť najprv vysvätená pôda a až potom sa do nej začalo pochovávať. Samozrejme, tá úcta k tým zomrelým sa prejavovala aj cez upravený hrob. Ľudia na vidieku mali cez leto vyzdobené hroby kvietkami, na jeseň sa dávali chryzantémy a hrob sa zazimoval napríklad s čečinou. Na jar sa zase odkryl a zasadili sa kvietky. Neboli mramorové platne, tie sa objavujú až v 60. – 70 rokoch 20. storočia. Súviselo to so zlepšením finančnej situácie obyvateľstva, ale tiež s tým, že mnohí z rodín pozostalých už nežijú na mieste, kde sa narodili, odsťahovali sa. Údržba hrobu je takto ľahšia a práve na Dušičky sa hrob poumýva a dajú sa na neho kvety a sviečka. Sviečka je symbolom Kristovho výroku Ja som svetlo sveta!, má zvyšovať dôstojnosť pietneho miesta. Má to aj duchovný význam, že smrťou sa nič nekončí. To, že ľudia chodia na cintoríny a upravujú hroby, je ľudová tradícia, lebo cirkev skôr nabáda na duchovnú pomoc dušiam v očistci. Niektoré zvyky sú veľmi staré a stále sa udržiavajú. Zvyk ísť na cintorín a pomodliť sa je veľmi starý, ale ľudia, ktorí nie sú veriaci, to spájajú len s čistením hrobov a krátkym pietnym pomeditovaním. Veriaci človek však ide na cintorín kvôli modlitbe, ktorú venuje zosnulým. 

Dnešný svet je dosť konzumný. Má podľa vášho názoru pre tieto tradície a sviatky miesto?

To je dobro otázka. Naznačila som, že deti v škôlkach sa skôr učia o Halloweene, a o Dušičkách nič. Ak v rodine rodičia neberú deti na cintorín, aby si to osvojili, alebo nechodia s nimi do kostola, tak mladá generácia o tomto sviatku veľa nevie. A keď mladí ľudia idú oslavovať 31. októbra Halloween do podnikov, je jasné, že ráno sa im nebude chcieť ísť na cintorín. Už sami sme svedkami toho, že mnohé pôvodné zvyky nám miznú, ako šibačka, ktorá je nahradená hľadaním veľkonočného zajačika. Ťažko je vysloviť prognózu, či tento sviatok zanikne. Ja si osobne si myslím, že nie, pretože má hlboký kresťanský význam. Kým budú ľudia veriaci, tento sviatok ostane hlbokým duchovným sviatkom, cirkev ho nezruší. Môže sa nám však zmeniť jeho svetské ponímanie.