Mníchovská dohoda, rok 1948, rok 1968. Tieto historické udalosti majú jedno spoločné – udiali sa pokojne. Za čo sú podľa vás Česi a Slováci ochotní bojovať?
To je otázka, ktorá si vyžaduje dlhšiu diskusiu. Myslím, že oba národy by za svoju slobodu bojovali a boli na to pripravené. Problém bol vo vedení štátu v tom konkrétnom historickom období, pretože vedenie nebolo ochotné urobiť toto rozhodnutie. Báli sa, čo sa stane, mali strach zo zodpovednosti. Napríklad v čase Mníchova (rok 1938) sme mali veľkú a dobre vyzbrojenú armádu. Chvíľu to vyzeralo, že sa brániť budeme, ale Beneš to napokon odvolal. Bol to zbabelec neschopný vydať rozkaz k vojne. Mentalitu národa však takéto chvíle ovplyvnia.
Príbeh bratov Mašínovcov vždy rozdeľoval spoločnosť a rozdeľuje ju dodnes. Ako si to vysvetľujete?
Môžu za to komunisti. Tí im dali nálepku vrahovia. Očiernenie nepriateľa je známa taktika. Boli to mladíci, ktorí sa rozhodli pre aktívny ozbrojený odpor voči režimu a ten režim ich očiernil. Štyridsať rokov tlačili do ľudí, že to boli vrahovia, zlodeji a krvavé beštie. Tento naratív v spoločnosti dodnes žije. Dostal sa nám pod kožu. Preto tento mýtus žije aj tridsať rokov po skončení komunizmu. Koľko ľudí si aktívne vyhľadáva nejaké informácie? Média sú tiež pohodlné. Titulok „Hrdinovia či vrahovia“ je dodnes účinný a dobre predáva. Podľa mňa tam slovo vrahovia nemá čo robiť. Prebrala ho aj časť mladej generácie. V tom boli komunisti naozaj úspešní.
V Česku je príbeh známy, nebude slovenským divákom chýbať kontext?
S producentom a scenáristom sme sa dohodli, že ho urobíme akčný, dramatický a divácky. V poslednej tretine sledujete boj o prežitie. Je to jednoznačne žánrový film a rešpektujeme jeho pravidlá. Politicko- historický kontext pre mňa nebol podstatný. Dôležitá je správa o rodine. A dúfam, že diváci tam nájdu aj pocit úzkosti, zahnania do kúta. Cítite, že totalita vám berie slobodu a vy chcete nejako konať. Ale ideologický film to nie je. Prial by som si, aby si slovenskí diváci pozreli film preto, že je to skutočne silný príbeh, nosný sám osebe. Inak nemusia vedieť nič. Dúfam, že pocítia ťažobu doby, ktorú vykresľuje a vďaka tomu pochopia, proti čomu chlapci bojujú.
Mašínovci boli odhodlaní bojovať so zbraňou v ruke a chceli v tom pokračovať aj mimo republiky. Ako to nakoniec dopadlo?
Západ sľuboval štátom, ktoré sa ocitli v sovietskom bloku, že im pomôže. Bola to však len propaganda. Rozhlasové stanice to omieľali každý večer a ľudia im verili. Pre bratov Mašínovcov to bolo zásadné a rozhodli sa odísť do západného Berlína, vstúpiť do americkej armády, vrátiť sa do Československa a oslobodiť ho od komunizmu. Američania tvrdili, že na hraniciach západného Nemecka je niekoľko divízií pripravených na inváziu. Mašínovci už boli príslušníkmi americkej armády, keď Sovieti brutálne potlačili maďarské povstanie a Američania nezasiahli. To bolo pre nich strašné sklamanie.
Komunizmus poznal niečo ako rozšírená vina, prenasledoval aj rodiny svojich nepriateľov. Ako sa s týmito faktmi rodina Mašínovcov vyrovnávala?
Keď generál Mašín vstúpil do protifašistického odboja, jeho manželka klasický argument mysli na rodinu, máš tri deti – nevzniesla. Nikdy mu nič nevyčítala. O povinnosti sa v rodine nikdy nediskutovalo. Bol vojak, chcel bojovať proti zlu a tak to robil. Morálny imperatív bol jasný. Toto sledovali aj jeho synovia. Oni sa s matkou o svojich plánoch nerozprávali. Myslím, že tušila, že chlapci po nociach nechodia tancovať.
Nakrúcali ste podľa scenára Marka Epsteina, na čo kládol dôraz?
Ten príbeh som chcel sfilmovať minimálne desať rokov. Bol to dlhý proces. Pres siedmimi rokmi do projektu vstúpila nová produkcia a dohodli sme sa na novom scenári. Ja som filmom nechcel stále niečo vysvetľovať a neustále všetko komentovať. Chcel som nakrútiť skvelý príbeh inšpirovaný históriou. Univerzálne pochopiteľný. Preto sme dali dôraz na akciu, ale zdôraznili sme aj ženskú líniu, postavy matky a sestry.
Vraj ste prešli celú trasu, ktorou sa Mašínovci dostali do Berlína?
Existuje skupina nadšencov, ktorá tú trasu absolvuje. Pietne navštevujú miesta, kde sa ten príbeh odohral. Keď sme to absolvovali s Jozefom Mašínom, tvrdil, že je všetko zmenené. Zvláštne bolo, že keď som bol na mieste ich najväčšieho obkľúčenia, našiel som malý riedky lesík, kde sa skryť vlastne nedá. Im sa to podarilo. Keby som si to vymyslel, nikto by mi neuveril.
Presne tak. Pokiaľ by sa ten príbeh nestal, tak by sme fakt, že sa im z toho zovretia podarilo uniknúť, považovali za scenáristickú schválnosť.
Bolo v tom ich obrovské odhodlanie a samozrejme aj veľký kus šťastia. Takýchto veľkých príbehov veľa nie je. Bol to trocha zázrak.
Mali ste možnosť poznať Jozefa Mašína. Aký je to dnes človek?
Veľmi mladistvý. Podľa mňa sa veľmi nezmenil. Pôsobí chlapčensky, spontánne a je veľmi neformálny a vtipný. Filmový Jozef Mašín je však len interpretáciou skutočného človeka. Ako režisér musím myslieť aj na diváka. Stavať napríklad tie hlavné postavy bratov aspoň trocha v kontraste.
Zaujímavý je názor Jozefa Mašína na Jána Palacha. Hodnotí ho ako slabého človeka.
Jozef Mašín má úplne inú mentalitu, a po tých našich stretnutiach mu už trochu rozumiem. Mašín verí, že proti agresorovi máte vystupovať aktívne. To je mentalita celej ich rodiny. Oni sa obetovali tak, že aktívne bojovali a pri tom prišli o život. Verili, že keď na vás niekto strieľa, máte strieľať aj vy. Palach veril, že svojím sebaupálením zburcuje spoločnosť národa. Bola to veľká obeť, ale okupantom priamo neublížila.
Skupina bratov Mašínovcov bola ozbrojená skupina antikomunistov, ktorá pôsobila v Československu v rokoch 1951 až 1953. Pred sedemdesiatimi rokmi, v noci z 3. na 4. októbra 1953 prešli Ctirad Mašín, Josef Mašín, Milan Paumer, Václav Švéda a Zbyněk Janata hranicu do východného Nemecka. Prví traja sa prebojovali na Západ. Švédu a Janatu zatkli.