Prihlásiť sa

Štvrtý rok

IMG_6980 Štandard. Foto: archív

Štandard vznikol prvého novembra pred tromi rokmi.

Veľa sa za ten čas zmenilo. Až neskutočne veľa.

Pred tromi rokmi prehral Donald Trump voľby a prezidentom sa stal Joe Biden. Nový prezident mal byť podľa médií medzinárodne skúsenejší, prezieravejší, dbať na diplomaciu. Všetko je naopak.

Svet je v takom neporiadku, v akom nebol celé desaťročia. Rola Ameriky je kľúčová.

Dnes máme vojnu na Ukrajine, ktorá vyzerá zle, a smeruje k niečomu ešte horšiemu. Amerika svojou politikou prispela k vojne a je otázkou času, kedy sa na to začnú hnevať aj samotní Ukrajinci.

Ďalšia vojna sa začala v Izraeli a Gaze, a ani tu si človek nevie predstaviť, že po tom všetkom zabíjaní a ničení sa to môže skončiť dobre. Tretia vojna je kedykoľvek možná v Ázii, v Taiwane. Cez víkend došlo takmer ku kolízii čínskej stíhačky s americkým bombardérom B-52. Boli od seba tri metre. Presne takýto scenár je už dávnejšie opísaný ako možná príčina vzniku vojny. Biden, na rozdiel od všetkých predchodcov v Bielom dome, sľubuje Taiwanu vojenskú pomoc.

Rusko aj Čína formulujú voči Amerike vlastnú Monroevu doktrínu. Irán je silnejší, ako bol pred desiatimi aj dvadsiatimi rokmi, aj globálny juh odmieta doterajší svetový poriadok. Zatočte si glóbus a ukážte prstom na ľubovoľné miesto, svet je dnes v horšom stave. Bidenova politika zhoršuje situáciu, Západ svojou politikou sám seba poškodzuje.

Nebyť Štandardu, o všetkých týchto témach by sa na Slovensku takmer nepísalo a verejne neuvažovalo. Politika, ktorá vedie k vojnám, by nebola vystavená kritike. Politici, ktorí nás doviedli do vojny, by v médiách nevyzerali ako pokrytci.

Nejde len o svet naokolo.

Pred tromi rokmi sme kritizovali Matovičovu spartakiádu s povinným testovaním na čínsky vírus. Bola to nezmyselná akcia. Ľudia vtedy (a ešte niekoľkokrát potom) naleteli na Matovičove podvody. Krajinu to rozvrátilo, spoločnosť postupne rozhádalo. Štandard však už vtedy tento prístup nazval propagandou a odmietli sme ho.

Odvtedy sme to videli ikskrát. Po vražde dvoch mladíkov na Zámockej ulici, pri vojne policajtov, pri zmanipulovanej debate o paragrafe 363, porušovaní ústavy so stíhačkami, aj pri obhajobe názorov 60-70 percent Slovákov, ktorí odmietali politiku Čaputovej, Hegera a Matoviča k vojne na Ukrajine.

Rola Štandardu sa za tie tri roky ukázala potrebná. Najťažšie a najpotrebnejšie to bolo vtedy, keď sme sa ocitli sami.

Rozmýšľať aj písať sa oplatilo.

Vidíme to na našej čítanosti, cítime na odozvách. V tom celom – a opäť na rozdiel od všetkých ostatných médií – nemáme svoju stranu, nedrukujeme vybraným politikom, nekrúžkujeme, nehráme sa na politikov, nechceme za nich robiť ich rozhodnutia. Píšeme a ku všetkým sa správame férovo, voľby na tom nič nezmenili. Hlúposť odsúdime, rozumné návrhy podporíme. Bez problémov otvoríme priestor na diskusiu Robertovi Ficovi aj Marekovi Krajčímu, Anne Záborskej či Richardovi Sulíkovi.

Priatelia,

za tie tri roky je to s propagandou čoraz horšie. Je jej stále viac. Myslenie sa rýchlo mení, najmä mladí sú konformní až strach. Štát sa správa čoraz viac ako leviatan, niektoré západné spoločnosti to postupne čoraz viac akceptujú, na Slovensku s tým bojujeme. V niektorých oblastiach naozaj úspešne. Treba však viac odvahy a ešte viac rozvahy. Či už ide o vzťah k dúhovým experimentom, obmedzovaniu slobody slova, obrane plurality a odmietaniu politiky, ktorá provokuje vojny.

Začína sa štvrtý rok Štandardu a práca nás baví rovnako ako prvého novembra pred tromi rokmi. Verím, že to cítiť. Odmietame pokrivené výkladové vzorce, ktoré sa tu snaží niekto presadiť ako jediné možné.

Štandard vznikol preto, aby sme o svete rozmýšľali a lepšie mu rozumeli. Aby sme sa nebáli postaviť väčšine, alebo sa väčšiny, naopak, pred rozumkármi zastať.

Každý jeden deň sme radi, že sme v tom – spolu s vami, našimi čitateľmi – spoločne. Robí nás to silnejšími a chcem sa vám za to poďakovať. Iba ak budeme naozaj silní, dokážeme ustáť niektoré útoky a najmä meniť mediálnu scénu na Slovensku. Tá by si totiž ochotne vystačila s dvomi-tromi stranami a jedným spôsobom myslenia. Aké by to bolo nezápadné, aké periférne.

Začína sa štvrtý rok, keď tomu budeme prekážať a zavadzať. A nezatočí sa nám z toho hlava, pretože cítime zem pod nohami. Preto nás neprekvapuje ani vývoj v Amerike, na Ukrajine, ani u nás doma.

Neostáva, než veriť, že to najlepšie je pred nami!


Jaroslav Daniška