Hlavná stanica je aj moja hanba...

Je mi doslova fyzicky zle, keď ňou prechádzam k vlaku. A desím sa hlásenia, ktoré mi oznámi, že môj vlak bude meškať možno aj 45 minút, ale doba meškania sa môže aj skrátiť.

Za posledných 30 rokov sa naša stanica v hlavnom meste Slovenska zmenila len minimálne. V mnohom však, bohužiaľ, len k horšiemu. Okolo hlavnej budovy, ale aj všade v nej, sa túlajú bezdomovci, narkomani, alkoholici… Ak vás jeden z nich neotravuje, mali ste šťastie. Na verejný poriadok nedohliada nikto. Polícia sa občas prejde autom okolo, ale hliadky asi nemajú čas alebo majú iné, podstatne dôležitejšie povinnosti. Hoci priamo na stanici sídli menšie oddelenie Polície SR, nedeje sa nič.

Námetom na smutný román je okolie stanice. Zatuchnutý dlhoročný zápach exkrementov, moču a zvratkov, odpadky a potkany. Unikátom sú úplne nevyhovujúce prepchaté nástupištia zástavky MHD, kde človek bojuje, aby sa nepovracal a aby ho nejaký zo spojov nestrhol. Netreba byť bezpečnostným technikom, aby ste si všimli, že žiadne z nástupíšť určite nespĺňa bezpečnostné predpisy.

Pokiaľ by ste chceli na stanici niečo zjesť, môžete si kúpiť orieškovú vietnamskú zmes a maximálne tak mastný kebab alebo polosuchú bagetu. Reštaurácia na hlavnej železničnej stanici v Bratislave totiž žiadna nie je.

Pamätám si dojemné divadielko, ako sa snažili skrášliť hlavnú stanicu pri príležitosti majstrovstiev sveta v hokeji, ktoré sa konali v Bratislave a Košiciach v roku 2011. Na nástupištiach MHD boli na lepenkových kartónoch namaľované vlajky účastníkov šampionátu. Špinavé priečelie stanice bolo skryté za podivnými lepenkovými paravánmi s pozdravmi v štyroch jazykoch. No tak Welcome to Bratislava, daragije druzjá!

Raz sme s manželkou cestovali do Viedne a ona prehodila vetu, že horšiu stanicu asi majú už iba v Čile. Omyl drahá, opravil som ju, s didaktickým prízvukom na konci slova. V Santiagu de Chille majú prekrásnu stanicu. Navrhol ju totiž sám Gustav Eiffel.

Naša stanica je celonárodnou, ale aj mojou osobnou hanbou. Prečo? No preto, že som Bratislavčan. Ani ja a ani ďalších 500-tisíc obyvateľov Bratislavy sme neboli schopní dodnes donútiť žiadneho z nami zvolených doterajších primátorov Bratislavy, aby sa postavil k tejto národnej hanbe čelom. A povedal minimálne, že v tejto otázke zlyhal. A týka sa to, žiaľ, všetkých primátorov Bratislavy za posledných 30 rokov.

Čo si asi tak pomyslí cudzinec, ktorého privíta pri večernom vystúpení z vlaku žobravý opilec. Následne bude bojovať s mdlobami, pri čakaní na taxík z toho neuveriteľného puchu, ktorý sa v hustých vlnách valí letným okolím. Nuž, pomyslí si zrejme len jedno: že asi prišiel do nejakej značne zaostalej rozvojovej krajiny. Tam, kde ľuďom ani trošku nezáleží na spravovaní vecí verejných…