Taraba: Na ministerstve sme našli 400 dohodárov, zameškané lehoty aj zabudnutý samopal. Automobilky sa môžu spoľahnúť na moju absolútnu podporu

Ste do veľkej miery opakom bývalého ministra životného prostredia Jána Budaja vrátane pohľadu na témy životného prostredia a zelenú ideológiu, aj podporu médií. Začnime tým, čo ste po ňom našli na rezorte.

V prvom rade jeden úplne vymyslený príbeh, že ministerstvo životného prostredia bola nejaká priorita. Nebola. Ministerstvo je plné ideologického aktivizmu a absolútne žiadnych riešení. Nenájdete oblasť, ktorá by tu fungovala.  

Konkrétny príklad?

Napríklad elektráreň Gabčíkovo má turbínu, ktorej životnosť uplynula pred pätnástimi rokmi. Stav je taký, že ak by sme zajtra kúpili nové turbíny, tak do najbližších ôsmich rokov ešte nebudú fungovať. Pritom máme predanú elektrinu do budúcnosti, čiže ak by sa nejaká turbína pokazila, tak musí Slovensko platiť penále vo výške niekoľko stoviek miliónov eur.

Ako je možné, že máme turbínu, ktorá je 15 rokov po svojej životnosti?

Vysvetlenie je dlhšie. Najprv sa o Gabčíkovo viedol súdny spor, takže chápem, že v tom období to nikto nechcel riešiť, pretože tam bola právna neistota. Ale od momentu, ako je Gabčíkovo v rukách v štátu, sa malo hneď spustiť verejné obstarávanie. No a realita je taká, že do dňa odchodu z rezortu na to predchádzajúci minister Ján Budaj nedal súhlas.

To znie ako úmyselné konanie. Bolo to nejako odôvodnené?

To ešte neviem. Na ministerstve sú štósy papierov, ktoré boli nepodpísané. Vládla tu pracovná kultúra nerobiť nič, a ak sa niečo robilo, tak vyslovene to škodilo ochrane životného prostredia.

Počkajte, ešte k tým štósom papiera. Ako sa dá pôsobiť na ministerstve a nepodpisovať rozhodnutia?

Neviem a nechápem to. Buď si neuvedomujete, že tým spôsobujete škodu, alebo to znamená, že nie ste spôsobilý zastať funkciu. Druhá – podotýkam teoretická – rovina je, že nepodpisujete, aby niekto za vašim chrbtom mohol chodiť vybavovať, že podpíšem, keď zaplatíš. Na to nechcem ani pomyslieť, ale vrabce tu kadečo čvirikajú. No a tretia rovina je, že ste úplne nekompetentný. Až čas ukáže, čo z toho tu v akej miere bolo. Ale keďže sme na ministerstve našli samopal, neprekvapí ma asi nič.

Samopal?

(Úsmev.) Áno, tu za touto stenou mojej kancelárie je taký priestor a tam ho našli. Niekto ho tu zabudol. Už to riešime.

V akom stave je rezort personálne?

To je zaujímavá vec, je tu viac ako 600 zamestnancov. Ten pavúk, ktorý zostal po Jánovi Budajovi, je raz taký veľký, ako bol predtým. A je tu 400 dohodárov.

Čo robí 400 ľudí zamestnaných na dohodu?

Polovica z nich je platená z euro projektov, čo je v poriadku. O druhej polovici sami ešte len zisťujeme, čo tu robili a následne to zverejníme. Niektoré veci musia byť dodržané, pretože ak niekto, kto je zamestnaný na dohodu, vykonáva niečo, čo by mohol vykonávať štátny úradník, tak za to nemôže dostávať inú výplatu. Už mi hovorili o ľuďoch, ktorý tu mali 3-4 dohody na jednu osobu a podobne. Už ma takéto veci ani neprekvapujú.

Tomáš Taraba. Foto: Matúš Zajac

Minister Budaj býval niektoré dni v hlavných správach spomínaný aj niekoľkokrát, zdalo sa, že je aktívny a ako bývalý ochranár rieši ekologické témy..

...dobre, uvediem ďalší príklad, environmentálna záťaž vo Vrakuni. Bývalý minister nepohol ani prstom. Dal schváliť zákon, ktorý úplne správne pani prezidentka napadla na Ústavnom súde, pretože ten zákon by absolútne znemožnil odstraňovanie týchto záťaží.

Prečo?

Predstavte si, že vám komunisti skonfiškovali pozemky, potom vám ich štát vrátil, ale medzitým na nich vznikla takáto záťaž. To je aj prípad Vrakune. A podľa Budaja – vy, ktorí ste tú záťaž nespôsobili, máte znášať finančné náklady jej odstránenia. Skonfiškovali vám malú roľu a o 45 rokov neskôr zistíte, že tam je záťaž, ktorej odstránenie bude stáť 30-40 miliónov eur. Prax je, že dnes majitelia pozemkov nedávajú súhlasy na vstup, pretože oni si tú sanáciu neobjednali a tak sa úplne znemožnila možnosť odstraňovania environmentálnych záťaží na Slovensku. Pritom my máme na to stovky miliónov eur na stole, ale pre ten zákon sa nič nedeje. To sa týka aj obcí a samospráv, ktoré pobrali v dobrej viere do svojich vlastníctiev pozemky a spoliehali sa, že štát im ich pomôže vyčistiť. A ten nový zákon im hovorí, že to majú urobiť oni. Keby s tým len začali, tak sa hneď dostanú do bankrotu.

To je prípad Vrakune. Viete koľko je takýchto prípadov celkovo?

Poviem to naopak: nepoznám jednu environmentálnu záťaž, ktorá by sa dnes riešila. To ostatné sú zatiaľ len reči, ktoré som tu začul. Bývalé vedenie ministerstva v podstate žilo dvojaký život. Na jednej strane rozprávali, čo všetko robia a druhá vec je skutočný stav. Pripadá mi to ako v Severnej Kórei, keď rozprávajú ľuďom niečo, o čom každý vie, že je to fantázia. Čo ich tu – podľa mňa – spájalo, bola vo veľkej časti nenávisť k zdravému rozumu. Napríklad pri prenášaní legislatívy Európskej únie do našich zákonov, tak tam vždy prihodili ešte niečo, aby sme boli pápežskejší ako pápež, čím len zbytočne komplikovali situáciu priemyslu na Slovensku. Ale ani to nebolo všetko, minister nebol schopný dodržiavať ani len lehoty na rozhodnutie. Od rána do večera mi tu zvonia zástupcovia fabrík, pretože na ministerstve dlhodobo stoja environmentálne štúdie alebo pri výstavbe diaľnic sa nerešpektujú základné termíny.

Buďte konkrétny.

Máme zákonný proces a do určitej lehoty má prísť k rozhodnutiu. Bol tu minister dopravy, ktorý mi dal zoznam niekoľkých projektov, pri ktorých sú Ministerstvo dopravy a Národná diaľničná spoločnosť pripravení okamžite začať stavať a čaká sa iba na naše vyjadrenie. To však mešká.

Prečo?

Pretože nekoná odbor EIA, ktorý pod nás spadá. Nie je problém, keď dáte negatívne stanovisko, pokiaľ je opodstatnené. S tým každý počíta a vie, ako a čo treba potom riešiť. Problém je, keď štát nekoná a nikto nevie prečo.

Viete uviesť konkrétny príklad, ktorá diaľnica čaká iba na ministerské razítko?

Tých úsekov je niekoľko a ja to budem v primeranom čase medializovať. V niektorých veciach prosto vidíme, že sa hľadali dôvody, ako sa to nedá. Z veľkej časti je to spôsobené tým, že na viaceré funkcie na ministerstve si zasadli aktivisti. Títo ľudia akoby zabudli, že sa stali zamestnancami štátu, mali teda konať a vystupovať v jeho mene.

Predpokladám, že keď vám minister dopravy doniesol ten zoznam, tak ste si dali zavolať človeka, ktorý za to zodpovedal a opýtali ste sa ho, prečo to tak bolo. Čo ste sa dozvedeli?

Je to tak a odpoviem tým, že na jednej sekcii sme museli kvôli tomu urobiť personálnu zmenu. Vo všeobecnosti som dal urobiť rýchle audity všetkých takých konaní, či sú v termínoch. A keď v termínoch nebudú, tak tam urobíme rozporové konania. Problém je, že takéto problémy sa týkajú skoro všetkých sekcií ministerstva. Napríklad Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP).

O čo ide?

Ten má na starosti udržiavanie všetkých vodných tokov na Slovensku, napríklad aj povodia Dunaja. Ale sedimenty na dne Dunaja sa už dlhé roky nečistia. Naplaveniny spôsobujú, že sa znižuje prietok vody. Naša časť Dunaja začína byť najväčší problém pre lodnú európsku dopravu na rieke Dunaj. No a teraz si predstavte, že máte firmu, ktorá je podľa zákona určená, aby v týchto veciach konala a ona je permanentne v ťažkej strate, pretože spôsob, ako je financovaná, ju na to predurčuje. Pýtam sa, prečo by to čistenie mala robiť externá firma? SVP by mal mať na to vlastné plavidlá, pretože tu nejde len o Dunaj, veď na Slovensku máme ďalšie toky, ktoré treba čistiť. Doslova na dne Dunaja leží zákazka približne za 50 miliónov eur a pritom ide iba o vylepšenie aktuálneho stavu.

Prečo je SVP predurčený na stratu?

Podnik je zodpovedný za dodávku podzemnej vody, napríklad poľnohospodárskym subjektom, ale platby za túto vodu neprúdia do jeho rozpočtu, ale do envirofondu. Čiže máme tu zodpovednú štátnu firmu, aby zabezpečovala a dodávala nejaké veci, ale nemala za to platby. Tým prakticky znefunkčnili firmu. A potom len počúvate v správach, že SVO musel dostať takú a takú dotáciu. Viete, aký má momentálne investičný a prevádzkový dlh? Dnešný odhad je okolo 7 miliárd eur. Dlhé roky sa tu neinvestovalo do priehrad, do ošetrovania povodňových tokov a podobne. Predchádzajúce vedenie to malo všetko len na papieri, ale de facto sa nič nerobilo. Predstavte si, že ak SVP nedáte dotáciu, tak nemajú na výplaty. Teraz im museli dať 24 miliónov, je tam zamestnaných 3-tisíc ľudí.

Tomáš Taraba. Foto: Matúš Zajac

Čo s tým chcete robiť?

Keby sa zmenilo len to, že platba za úžitkovú vodu nepôjde do envirofondu, ale pôjde do firmy, ktorá tú službu poskytuje, tak im žiadnu dotáciu netreba dávať. Túto vec som za týždeň vyriešil. Je len samozrejmé, že sa nemohli robiť väčšie projekty, keď neexistuje finančná stabilita. Môžeme ísť od bodu k bodu: environmentálne záťaže nič, prietok Dunaja nič, stavba vodného diela Gabčíkovo v havarijnom stave. Keby aspoň tie útoky medveďov riešili, a pritom možnosti na to mali.

Čo tým myslíte?

Predstavte si, že zásahové tímy posielali žiadosti na štátnu ochranu prírody, že sa vyskytujú problémové medvede, ktoré potrebujeme eliminovať, ale nedostávali súhlasné stanoviská. Tu vôbec netreba ísť do Bruselu a žiadať preklasifikovanie ochrany medveďov. Keby ľudia okolo Jána Budaja neblokovali riadny výkon zásahových tímov, tak by tu ten problém vôbec taký vypuklý nebol. Preto nechám nateraz zásahové tímy normálne fungovať, keď nás požiadajú o súhlas s odstrelom problémových jedincov, ktoré sa túlajú popri obciach, tak ho dostanú, a až potom môžeme vyhodnocovať, či to funguje.

Pred časom som mal v relácii Do kríža hostí, kde sme debatovali o medveďoch a prekvapilo ma, že ochranár Jerguš Tesák a zástupca poľovníkov sa bez problémov dohodli. Obaja tvrdili, že problém spôsobuje okraj ochranárskej skupiny, ktorý mal veľký vplyv na bývalého ministra.

To je normálny sedliacky rozum. Práve títo aktivisti, čo sa tu okolo Budaja zakopali, postavili človeka do polohy, že je nepriateľ prírody.

Medvede boli pred voľbami médiami zosmiešňovaná téma, ale pre bežných ľudí v krajine išlo o bezpečnosť. Ako to chcete vyriešiť?

Tým, že Slovensko vstúpilo do Európskej únie, tak súhlasilo so zaradením medveďa do piatej kategórie ochrany šeliem, čo nám nedáva možnosť kontrolovať jej populáciu. Môj predchodca ma informoval, že sa v Bruseli snažil o preklasifikovanie, ale neuspel. To pre mňa ešte nie je záver. Predpokladám, že pritom, ako fungovalo ministerstvo, sa ani môj predchodca nemohol dostať k relevantným podkladom, na základe ktorých sa dá dokázať, že táto šelma je na Slovensku premnožená a predstavuje bezpečnostný problém. Budeme v Bruseli otvárať túto tému, ale v prvom rade chceme využiť infraštruktúru, ktorou už disponujeme, a tou sú zásahové tímy.

Súčasťou tej debaty bola aj tajomná štúdia Karlovej univerzity, ktorá tvrdila, že medvede premnožené nie sú, pričom nebola zverejnená celá, viacerí sa domáhali detailov o metodike a podobne. Zverejníte ju?

Nemám s tým problém. Musím sa najskôr pozrieť, či je tam právo na zverejnenie. Môj profesijný prístup bude, že ministerstvo musí byť priestorom na otvorenú debatu všetkých názorov, keď sa to nebude robiť tu, tak sa to bude robiť na ulici. Myslím si, že jednu stranu doteraz počuť bolo, tá druhá strana len dostávala nálepku, že sú hoaxeri. To sa zmení. Od každého budem vyžadovať čo najviac argumentov ku každej téme, lebo nám to dáva podklady na rozhodovanie sa. To sa týka aj legislatívy. Nikto mi nevie odpovedať, prečo má Slovensko jeden z najprísnejších environmentálnych zákonov v Európskej únii, čo reálne prináša stratu pre Slovensko. Ukážte mi jednu chudobnú krajinu, ktorá dobre chráni svoje životné prostredie. Je to naopak, všetky bohaté krajiny sa vyznačujú tým, že dobre chránia svoje životné prostredie.

Tomáš Taraba. Foto: Matúš Zajac

Hovoríte o vzťahu ochrany prírody a podpore priemyslu, čo chcete zmeniť?

Odpoviem príkladom. V rámci územných plánov sa rieši, aby stavanie v intraviláne neohrozovalo určitých živočíchov alebo rastliny, aby bolo presne identifikované, že tu môže stáť športová hala, tu môžu stáť domy. Problém je, že potom tým procesom musíte prejsť druhýkrát pri posudzovaní vplyvov na životné prostredie EIA, kde sa vytvára priestor, aby vám naši „akademickí slávikovia“ dávali ku všetkému námietky, ktoré nemajú konca kraja. Tak veľké nadnárodné konzultačné spoločnosti informujú potenciálneho investora, ktorý plánuje veľkú stavbu, že ak sa rozhodnete pre Rakúsko, tak môže mať istotu, že do trištvrte roka získa všetky povolenia. Ak sa rozhodnete pre Slovensko, nech sa pripraví, že to môže trvať aj dva roky a istotu nemá. Toto skončí.

To vám už povedali nejaké veľké firmy?

Áno, už tu viaceré boli na ministerstve. Na stole máme 3-4 veľké projekty, ktoré sa na Slovensku môžu realizovať, ale nie pokiaľ nebudú garantované termíny. Tie veľké firmy sú ochotné splniť všetky prísne normy, ale musia mať vieru, že sa to podarí.

Veľkou témou bolo pôsobenie mimovládok v tomto rezorte a ich vplyv na politiku štátu. Čo chystáte tu?

Myslím si, že mimovládny sektor patrí do života spoločnosti. Problém nastáva, keď je úplne prisatý na štát. Keď sa pozriete na drvivú väčšinu ich činností, tak bez parazitovania na finančných prostriedkoch štátu by nič neurobili. Mám na stole ešte nepodpísané projekty, ktoré som si iba zbežne prebehol a našiel som tam pri mimovládkach informáciu, že až 90 percent nákladov ide na mzdy. To predsa nie je v poriadku.

Povedzte konkrétny prípad.

V správnom čase ich budem medializovať. Zatiaľ poviem len toľko, že som našiel ešte nepodpísané projekty za 13 miliónov eur. Nechám si to zanalyzovať a potom sa môžeme baviť, že táto forma mimovládnej ochrany životného prostredia nás stojí takéto peniaze. Viete, ja verím, že oni vedia tie projekty písať. Keď to robíte roky, tak ste v tom dobrí. Preto si bude musieť spytovať svedomie štát, prečo nie sú štátne organizácie v tých projektoch úspešné. Odmietam hrať túto hru, kde sa tvárime, že mimovládky suplujú zlyhávajúci štát a pritom ich financujeme na úkor štátu. Pýtam sa, či ten systém nebol úmyselne nastavený tak, že štátni úradníci spôsobovali, že štát bol ten neschopný a mimovládky tými schopnými.

Budete rušiť aj už podpísané projekty?

Veľa tých projektov je financovaných z Európskej únie, kde nechcem ohroziť spätné vyplatenie týchto peňazí. Nebojím sa, že by tie projekty neboli dobre napísané po technickej stránke, ak sa to tak dá povedať. Zaujíma ma skôr to, že keď sa pozriete na podstatu problému, či to pomohlo ochrane prírody alebo nie. Mne to niekedy pripadá, ako keď sa rieši rómsky problém za stovky miliónov eur, a pomôže to všetkým ostatným okrem tých Rómov. Budem sa pýtať, či všetky tieto mimovládne projekty nepomáhajú všetkým naokolo, iba príroda z toho nič nemá. Najmä ak to sú stále tie isté mimovládky, ktoré čerpajú peniaze z viacerých schém financovania, ale pritom neriešime ten najdôležitejší problém.

A tým je?

Odkanalizovanie asi 1 600 obcí. Máme tam oblasti, kde sú zdroje pitnej vody, ktorú balíme a predávame, ale odpad tam nie je odkanalizovaný. Ak potom ešte budeme mať kde dávať peniaze, môžeme sa baviť, aké sú ďalšie priority.

Veľkou predvolebnou témou bola zonácia národných parkov. Hovorilo sa, že veľa vecí sa nedá zmeniť, pretože je na to nadviazaný Plán obnovy. Aký bude váš postup tu?

Už sme sa tomu veľa venovali, musíme konať do 1. januára, pretože zonácia sa vtedy aktivuje. Máme viacero možností, ako k tomu pristúpiť. Prvá možnosť by bola úplne zonáciu zrušiť, čo by vytvorilo najväčší priestor pre konflikt s Európskou komisiou, s nejasným výsledkom a s možnými žalobami.

Predpokladám, že tomu sa chcete vyhnúť.

Samozrejme, mojou úlohou je vyťažiť čo najviac finančných zdrojov z Európskej únie v prospech Slovenska. Ale musíme pritom zohľadniť všetky krízové situácie, ktoré dnešná zonácia vytvára.

Ako to chcete teda riešiť?

Zonácia nemôže doslova likvidovať život na slovenskom vidieku. Keď sa pôjdete pozrieť do Rakúska, uvidíte tam dobytok, vykosené lúky, turizmus a spolu s tým perfektnú ochranu prírody. My tu na Slovensku ideme cestou, že ochrana prírody automaticky znamená nulovú poľnohospodársku aktivitu, obmedzený až nulový turizmus, prosto skanzen. Predstavte si, že na Oravskej priehrade je taká anomália, že stredom priehrady je urobená pomyselná čiara, ktorú nemôžete prejsť, keď ste na člne alebo skútri. Na poľských turistov už na brehu čakali ochranári a dostali za to pokutu. V živote sem už na dovolenku neprídu. Nikto nevyčíslil ekonomickú stratu na turizme, ktorú takáto zonácia vytvorí.

Ako to chcete riešiť?

Zostane zachované to, aby čo najviac lesov prešlo z Ministerstva poľnohospodárstva pod životné prostredie. To meniť nebudeme. Potom však budeme môcť veci upraviť tak, aby neboli opatrenia v kolízii ani s Európskou komisiou, ani s požiadavkami ľudí, ktorých sa to priamo týka. Otočíme prístup. Ľudia, ktorí v týchto oblastiach žijú, nechcú ničiť svoju prírodu. Nasledovne budeme vedieť Európskej komisii vysvetliť, že sme urobili len to, čo urobili napríklad Slovinci. Tí si zadefinovali jadro národného parku, ktoré je úplne bezzásahové. Ale nenachádza sa v ňom celá obec, v jej okolí sa budú zohľadňovať požiadavky na turizmus, poľnohospodárstvo a podobne. Pomôže to prírode, aj ľuďom, ktorí tam žijú. Tak sa to rieši v civilizovanej Európe. Aj tu sa dá vyhnúť konfliktu s EÚ, Plán obnovy to neohrozí. Neverím, že v Bruseli sa nájde niekto, kto by nezohľadnil základné požiadavky ľudí na vidieku.

V Bruseli okrem úradníkov stretnete aj zelenú loby.

Tá ma nezaujíma.

... mala by, je veľmi silná.

Pozrite, my tú zonáciu vieme zrušiť kedykoľvek. Ale keď to urobíme ako prvý krok, tak hneď idete do iného štýlu debaty. Naše ciele sú ochrániť čerpanie európskych peňazí a zohľadniť požiadavky ľudí.

Tomáš Taraba. Foto: Matúš Zajac

Prejdime k ďalšej veľkej téme. Od volieb 2020 sa neuveriteľne málo hovorilo o novej zelenej európskej politike a najmä o jej konflikte s automobilovým priemyslom, čo sa Slovenska priamo dotýka. S akou zmenou chcete prísť?

Poviem vám najskôr, ako sa tu obchádzali pravidlá. Ešte keď som bol poslancom v parlamente, zaviazali sme v Národnej rade ministra Jána Budaja, aby išiel do Bruselu a nesúhlasil s tými novými emisnými normami. On si to vyhodnotil tak, že tam osobne nešiel a poslal tam svojho zástupcu. Bol by som rád, keby sa na toto konanie pozrel minister vnútra, či nebol porušený zákon.

A teraz k zmene. Kým budem ministrom ja, budem sa brániť, aby bola prijatá koncepcia životného prostredia, ktorá likviduje ekonomický život na Slovensku. To znamená, že sa budeme riadiť iba smernicami Európskej únie, nebudeme k nim nič pridávať. Sme druhý najchudobnejší štát v Európskej únii, nemôžeme mať menej atraktívne prostredie ako ostatné krajiny V4. S nimi sa musíme porovnávať.

Čo konkrétne môžu od vášho ministerstva automobilky na Slovensku očakávať?

Absolútnu podporu. Plánujem sa s nimi všetkými stretnúť. Aj tým firmám, ktoré už na ministerstve boli, aj všetkým ostatným odkazujem, spíšte zoznam vecí, ktoré očakávate od Slovenskej republiky a ktoré sú v súlade s platnými normami Európskej únie a keď  sa ukáže, že máme prísnejšiu legislatívu ako predpisuje európska legislatíva, tak to všetko budeme riešiť. Viete, pred pár dňami som čítal v denníku Sme, že som začal ochranu prírody tak, že som prijal šéfa hlinikární. Hlinikárne na Slovensku boli najčistejší výrobca hliníka v celej Európskej únie, doterajšie konanie ministerstva takúto fabriku odtiaľto vyháňalo. Považujem to za problém. Bola to systematická sabotáž národno-štátnych záujmov.

Kde bude vaša červená čiara v takzvanej zelenej politike, ako ju predstavuje EÚ?

Poviem to takto. Náš referenčný rámec je Rakúsko, Česko, Maďarsko, trochu osobitne stojí Poľsko, ktoré je väčšie. Čo sa týka subdodávateľov automobilového priemyslu, s týmito štátmi bojujeme o každú jednu investíciu a my nemôžeme byť v ničom horší, inak nemáme šancu uspieť. Najhoršie je – a už to začalo, – že nielenže tieto firmy k nám nechodia s ponukou postaviť nové závody, ale tie, ktoré tu už sú, zvažujú odchod.

Odchod kam?

Veď to je to. Nie do Bulharska alebo Rumunska, to tu bolo vždy, ale spätný odchod napríklad do Nemecka. Nie sú to ojedinelé veci. Je to úloha pre celú vládu. Preto očakávam, že si tempo nerozložíme na celé štyri roky. Reálne zmeny treba urobiť už prvý rok. Keď tu nespustíme kľúčové reformy, tak sa zase nikam nedostaneme.

(Úsmev.) Slovo reforma sme od predstaviteľa tejto vlády ešte nepočuli. Prejdime k politike. Od ohlásenia výsledku volieb SNS nevystupovala práve najstabilnejšie. Keď išlo o zostavovanie vlády a obsadzovanie jednotlivých rezortov, tak najkonsolidovanejšie pôsobil Hlas, mal jasné priority a držal sa ich. Smer ukázal isté personálne slabosti, prejavil záujem o rezorty, ale špekulovalo sa, kto nakoniec bude ministrom. Najviac neisto však pôsobila SNS.

V čom myslíte?

Obsadzovaní ministerstiev, zámena toho, o aké rezorty vám ide, kto bude ministrom. Je to len počiatočný problém alebo niečo, na čo si máme začať zvykať?

Neviem, v čom sme mali pôsobiť neisto. Mali sme dve nominácie na ministrov, z toho prezidentka jednu neakceptovala. Nomináciu Rudolfa Huliaka sme predkladali na základe dohody, ktorá sa urobila už pred voľbami. Ak by sme obsadili ministerstvo životného prostredia, tak by sme nominovali Filipa Kuffu alebo Rudolfa Huliaka podľa toho, kto bude mať v tom odbore väčší výtlak.

Pokiaľ ide o ten Hlas, je to tak, že v rokovaniach o zostavení vlády mal najkomfortnejšiu pozíciu. Museli sme počkať, kým sa dohodli so Smerom. Nemalo žiaden zmysel, aby sme sa dvaja naháňali a prehovárali Hlas. Smeru sme odkázali, že ak si vyskladajú vládu s KDH, tak mi ju podporovať budeme. A dodnes nepochopím, prečo KDH radšej robilo mediátora a nosiča správ od Progresívneho Slovenska smerom k Hlasu. To ešte história nevidela. Viem pochopiť, že nechceli ísť so Smerom, ale prečo ťahali medové motúzy popod nos Hlasu, aby išli do vlády s Progresívnym Slovensko, to mi pán Majerský nevysvetlí nikdy.

KDH neriešme, pýtam sa na SNS..

..ale je to dosť podstatné, pretože keď sa Smer a Hlas na niečom dohodli, tak až potom predstúpili pred nás a ponúkli nám ministerstvá, ktoré zostali. My sme s tým súhlasili, ale povedali sme, že to budeme kompenzovať v programovom vyhlásení vlády, pretože tam už budeme sedieť všetci za jedným stolom.

Čo znamená, že to budete kompenzovať?

V programovom vyhlásení vlády chceme vidieť náš program a budeme tvrdo žiadať, aby sa programové vyhlásenie aj dodržalo. Preto nechápem niektoré vyjadrenia pána ministra Druckera, že mimovládky nie sú problém. Sú problém. Pozrite, každý vedel, že nová vláda musí skončiť čo najrýchlejšie. Pani prezidentka mala na ruke dobré karty, mala vlastnú vládu, nemala sa kam ponáhľať a mohla si klásť podmienky. Takže bolo jasné, že aby táto vláda vznikla, tak musela cúvnuť SNS v otázke menovania pána Huliaka. Inak by nám ľudia začali dávať nálepku, že našou vinou stále vládne Ódor.

Nová vláda vznikla a sme tam s dvoma stranami, ktoré sa hlásia k ľavici. Platí však, že len taká sociálna politika vie byť udržateľná, ktorá je ekonomicky efektívna. Preto bude význam SNS – vrátane mojej agendy – v novej vláde výrazný. Nedostali sme ministerstvo hospodárstva, ale chceme, aby táto vláda riešila témy týkajúce sa živnostníkov, zvýšenie miery zisku a obratu, pre ktorý sa bude uplatňovať nižšia daň, plus potrebná debyrokratizácia. Nebudeme pri tom personálne prítomní na niektorých ministerstvách vzhľadom na náš výsledok vo voľbách, ale v prioritách vlády to bude.

Aké sú po jeho nútenom stiahnutí vaše vzťahy s Rudolfom Huliakom?

Veľmi dobré, agenda tohto ministerstva je veľká. Koordinujem sa s ním v otázke ochrany prírody a zonácie, takisto aj s Filipom Kuffom. Svoje pôsobenie skôr vidím v oblasti transformovania ekonomiky na zelenú ekonomiku. Preto som aj štátnemu tajomníkovi Filipovi Kuffovi povedal, že mu v otázke zonácií dávam mandát, aby mi situáciu zmapoval a navrhol, čo je potrebné zrealizovať.

S koľkými ľuďmi ste prišli?

Mám tu ôsmich ľudí, ktorí prišli so mnou.

Už ste prepúšťali?

Áno. Momentálne analyzujem jednotlivých ľudí na základe rozhodnutí, ktoré urobili. To som povedal aj zamestnancom, že ministerstvo považujem za stabilizované, ale prácu niektorých zamestnancov nehodnotím dobre. Môj názor je, že niektoré miesta sú tu poobsadzované doslova aktivistami, ktorí to tu celé len rozhádali a vyštvali odborníkov. Ja ich znovu kontaktujem a snažím sa ich získať naspäť. Ľudí, ktorí naozaj žili témami životného prostredia a mali zdravý rozum.

Máte predstavu, kto príde na stredné a nižšie manažérske pozície?

Od SNS mám úplnú manažérsku slobodu. Mňa vôbec nezaujíma, kto má aké politické zameranie, to, že sa niekto angažoval okolo strany SNS, ho nediskvalifikuje, ani nekvalifikuje. Takisto hovorím, že nemám problém spolupracovať s ľuďmi, ktorí boli v minulosti neprávom očierňovaní. Ak niekomu za tri roky predošlej vlády nič nedokázali, napriek tomu, že ho denne mohli vyšetrovať, tak sa na neho pozerám z pozície prezumpcie neviny. Ale platí, čo som povedal aj ministrovi vnútra, na ministerstve životného prostredia bude nulová tolerancia korupcie. Preto aj chcem vyslať signál všetkým zamestnancom, keďže som tu na ministerstve začul, že v teréne existujú nejakí „vybavovači“, tak nech to ľudia hlásia.

Kam to majú hlásiť?

Nastavíme na to mechanizmus, existuje už protikorupčná linka, ale je len taká pro forma. Preto som sa aj stretol s ministrom vnútra. Doteraz som o fungovaní ministerstva životného prostredia počul priveľa zlých vecí. Keď ide dnes niekto robiť pre štát a je odborník, tak si zaslúži vďaku. Odborníci v komerčnej sfére sú ohodnotení úplne inak. Najväčší developeri si hneď obehajú odborníkov na procesy EIA, na stavebné veci. Keď ide niekto radšej robiť na ministerstvo, tak preto, že chce, aby po ňom niečo zostalo, chce byť pri zavedení určitých vecí.

Najväčšiemu posmechu vo vláde čelí ministerka Šimkovičová, zvládne podľa vás rezort kultúry?

Podľa mňa je tam určitá predpojatosť. Ja s Martinou veľmi úzko komunikujem, obaja sme z Modry. Ad jedna, niektorí ľudia z kultúrnej obce si s ňou do istej miery vybavujú účty, nie sú objektívni. Ad dva, je to typická politika, preventívny úder.

To objasnite.

Vykrikujú na ňu ľudia, ktorí pohŕdajú Slovenskom, nemajú vzťah k slovenskej kultúre. Zároveň však vedia veľmi úspešne čerpať peniaze zo štátneho rozpočtu na progresívne a liberálne projekty. Stačí sa pozrieť na Fond na podporu umenia, na ktorý nemá minister žiaden dosah. Z môjho pohľadu je táto inštitúcia zrelá na zmenu.

Nejde len o niektoré programové zmeny, ide aj o spôsoby. Pri ministrovi kultúry sa predpokladá istá kultúrnosť človeka, istý rozhľad. Otázka je, či pani ministerka Šimkovičová dokáže viesť konflikt, povedzme, s hercami alebo rôznymi manažérmi v pozadí. Vyžaduje si to nielen škrtať, ale aj niečo navrhovať. Mať svoju predstavu a schopnosť niečo dosiahnuť.  

Pozrite sa, samozrejme, že sme vo vláde a reprezentujeme všetkých ľudí, ale našou primárnou úlohou je presadzovať náš program, primárne zastupujeme našich voličov. Problém je, že už od pôsobenia Mareka Maďariča sa národná kultúra dostala na bočnú kolaj. Myslím si, že od ministerky Šimkovičovej sa očakáva, aby nakopla financovanie národnej kultúry a eliminovala podporu vecí, ktoré sú obyčajným progresívnym aktivizmom. Za toto nás budú hodnotiť naši voliči, či sa nám to podarí. Ona na nikoho neútočí a komunikuje s každým, kto je otvorený normálnemu dialógu. Myslím si, že do polroka bude po nej vidieť výsledky.

Nebudem tu reagovať na poznámku na kolegu Mareka Maďariča, téme sa ešte budeme venovať, ostanem však pri téme kultúry. Nedávno mala SNS tlačovú besedu, kde nepustili všetky médiá, čo nie je prístup otvorený ku každému. Verejnosť očakáva, že politici sa budú správať ku všetkým rovnako a budú chodiť do médií hájiť svoje rozhodnutia. Zmení sa to alebo bude mať SNS takýto prístup po celú dobu vládnutia?

Môžem hovoriť iba za seba. U mňa nie je problém, že by som niekomu nedal rozhovor. Práve naopak, zažil som aj to, že ma 4 roky ignorovala verejnoprávna televízia v politických reláciách, pritom nejaký Šeliga tam bol každý druhý deň. Takže môžu telefonovať koľko chcú, nedovolajú sa. To, že SNS nebude komunikovať s denníkmi Aktuality, Sme a Denník N, to je ich definitívne rozhodnutie, pretože to nedáva zmysel.

Nemáte povinnosť niekomu hodinu odpovedať, aby si z toho vybral dve vety, ktoré sú vytrhnuté z kontextu. Keď vás niekto v oficiálnom článku nazve Ruská národná a nevie vám v ňom ani prísť na meno, tak o čom sa s ním chcete baviť?! Keďže sa tieto denníky rozhodli viesť aktivistickú politiku namiesto objektívnej žurnalistiky, tak postup SNS úplne akceptujem. A pokiaľ viem, takisto sa zachová aj Smer. V súčasnej situácii má moje video na Facebooku alebo na YouTube oveľa väčší dosah, ako akékoľvek mainstreamové médium. Ja ich na nič nepotrebujem, dokonca niektorí moji voliči sú nahnevaní, keď sa pre tieto média vyjadrujem. Ale ako vravím, ja dávam vyjadrenia každému.

Táto vláda má na svojej strane väčšinu spoločnosti, ale predsa len je v zložitej situácii, najmä pre medzinárodnú situáciu, ale aj niektoré domáce problémy. Čo je pre vás osobne najväčšia obava do budúcnosti, keď si predstavíte fungovanie tejto vlády?

Podľa mňa bude vláda stabilná a efektívna. Najväčší problém vidím v tom, aby sme sa ako SNS nedostali do výrazného ideologického konfliktu s Hlasom. Niektoré veci priamo vyplývajú z povolebnej matematiky, ako naprílad počet ministerstiev. Ale táto matematika už neplatí pri programových veciach. Neplatí, že máte nárok na 5,6 percenta vašich priorít. Hovorím to preto, že musí byť zrušená transgenderová vyhláška. Pre mňa osobne je prioritou, že musíme mať v štáte jasnú víziu kultúry života, nie ideológie smrti, a to musí byť prístupné aj pre Hlas. Preto ma mrzí, keď vidím niektoré vyjadrenia, veď aj predseda vlády jasne povedal, že doba, keď mimovládky zostavovali na Slovensku vládu a riadili Slovensko je preč, to je premiérska téma. To bolo jasne zadefinované. Preto si myslím, že niektorí ministri, napríklad pán Drucker, ak by s týmto mali mať problém, tak by si radšej mali zahryznúť do jazyka.

Takže najväčšiu obavu vidíte v kultúrno-etických témach?

My to chceme veľmi jasne nastaviť hneď na začiatku, bola by strategická chyba, keby sme sa teraz o tom nebavili. Pri diskusii o rezortoch – a boli sme vo fáze, keď som mal byť iba radovým poslancom Národnej rady, – som hovoril, že tejto diskusii sa nevyhneme. Moje politické DNA je, že v tejto oblasti sa nejaký krok musí udiať. Niekde som počul, že transgenderová vyhláška je status quo, tak to neriešme. Ale pre mňa je status quo, že sme ju nemali. Rezorty, ktoré to priamo riešia, nie sú v našich rukách, ale v tomto sme s Andrejom Dankom úplne zajedno, aj sme to komunikovali, že pod toto sa my nepodpíšeme. Niektoré veci sa musia zmeniť. Tu ide o charakter politiky.

Hovoríte, akoby ste chceli byť v tejto vláde tým, čo bolo kedysi Čarnogurského KDH.

Ja hovorím, že ak tieto témy nevyriešime my teraz, tak sa to neudeje nikdy. Nikdy nebude lepšia konštelácia ako teraz, keď vznikla vláda, ktorá načúva národno-kresťanskej agende. Nikdy som nebol nastavený tak, že ja nebudem riešiť ochranu života a dajte mi za to tento rezort. Chápem, že tieto otázky neboli agendou Smeru a Hlasu, oni majú dôraz na sociálne veci, ale musia vidieť aj oni nás. Nemôžu si teraz povedať, že zliberalizujme to tu aspoň trochu. Chápem, keď niekto z koalície povie, že nechce zasahovať do znižovania lehôt na potrat. Ale neviem si predstaviť, ako by niekto mohol mať problém s tým, že by sme schválil príspevok pre tehotnú ženu vystavenú domácemu násiliu. Aj to sú sociálne zákony, aj keď im liberálna strana dáva kultúrno-etický rozmer.

Posledná otázka. Je jasné, že nás neminie konflikt s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva, takzvané rozhodnutie Fedotova, ktoré predpisuje členským štátom Rady Európy, aby zaviedli registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. U nás to znamená priamy spor s Ústavou SR, ktorá definuje manželstvo ako vzťah muža a ženy. Štrasburský súd už prijal podobné rozhodnutia proti Bulharsku a Rumunsku, Slovensko je otázkou času. Experti na medzinárodné právo hovoria, že takéto rozhodnutie sa dá ignorovať, sú na to desiatky precedentov zo strany Britov, Nemcov, Francúzov aj Poliakov. Vláda však musí mať ochotu ísť do takého konfliktu a čeliť politickému tlaku. Dokáže to vláda Roberta Fica?

Mám pocit, že Smer je v ochrane manželstva odhodlaný do toho ísť a brániť to, čo sami do ústavy presadili. Veď z politického hľadiska je to názor možno 80 percent Slovákov. Pri ochrane života je to iné. Tam je to o tom, čo presadíme my a ak to dosiahneme, bude to naše umenie možného. V prípade Európskeho súdu pre ľudské práva budem raziť teóriu, že ide o politický aktivizmus, ktorým sa zmenili legislatívne systémy Nemecka, Rakúska a podobne. Išlo to cez rozhodnutia súdov a proti vôli ľudí. Toto sú veci, ktoré podkopávajú dôveru Slovákov voči rade Európy, aj voči EÚ. Keď oznámite väčšine obyvateľstva, že niekto, koho ste nevolili, a možno ani neviete, že existuje, rozhodol, že toto budete akceptovať a vaša ústava nás nezaujíma, tak to uškodí celému európskemu projektu.

Tomáš Taraba. Foto: Matúš Zajac