Spojené štáty verzus Európska únia. Kto má výkonnejšiu ekonomiku

Titulnú otázku môžeme odbyť pohľadom na HDP a zmeniť tému. Ekonomika USA vyprodukuje v roku 2023 statky za 27 biliónov dolárov, EÚ tesne nad 18 biliónov dolárov.

Ursula von der Leyenová a Joe Biden. Foto: TASR/AP

Aby sme sa rozčertili, tak dodám, že od roku 2008 HDP Únie zaostalo za USA o tretinu. Menej startupov, menej inovácií, menej kapitálu – jednoducho totálne zaostávanie produktivity.

Ale ako v nedávnom komentári upozorňuje inštitút Bruegel, vieme nakresliť aj úplne opačný príbeh. Príbeh, v ktorom produktivita Európanov na jednu odpracovanú hodinu meranú v parite kúpnej sily za posledné roky rýchlo dobiehala Spojené štáty a v prípade niektorých krajín na čele s Nemeckom dokonca USA predbehla.

Dva protichodné závery a oba fakticky správne. Čísla sú jedna vec, ich kontext vec druhá. Merať ekonomickú výkonnosť sa totiž dá rôzne.

Prvý spôsob je podľa trhových cien vrátane trhových kurzov. Tam jasne víťazia Spojené štáty. No predstavme si situáciu, keď kurz eura počas roka oslabí oproti doláru o 10 percent, čo povedie k relatívnemu poklesu HDP o desatinu oproti USA. Zmenila sa však produktivita ekonomiky? Vyrobila EÚ zrazu o desatinu menej áut a topánok? Chodili Európania o 10 percent menej k holičovi?

Ak sa spýtame takto, pomerovanie ekonomík podľa trhových kurzov nám nedá dobrú odpoveď. Namiesto trhových kurzov môžeme použiť paritu kúpnej sily (PPP). Tá vytvára „kurz“ medzi krajinami na základe relatívnych cien rovnakých výrobkov. PPP ukazuje, koľko výrobkov si za číselnú hodnotu HDP môže človek v krajine kúpiť. Ak je cenová hladina nižšia, aj s nižším HDP je možné dosiahnuť rovnakú životnú úroveň.

Ale aj balóniky PPP prístupu môžeme hneď začať argumentačne praskať, pretože to nie je automaticky „ten správny“ prístup k meraniu, ako vo svojom komentári tvrdí Bruegel. Prvý balónik – na rozdiel od trhových kurzov je PPP štatistická fikcia, ktorá podľa definície nie je presná. Dve krajiny nikdy nemajú identické spotrebné koše.

A rozdiely sú aj v štatistických metódach. Napríklad slovenské PPP dáta sú už niekoľko rokov skreslené zmenou štatistického vykazovania hodnoty nehnuteľností. Druhý balónik – PPP je nanič, ak chceme posúdiť ekonomickú silu z hľadiska globálnej kúpyschopnosti. Pakistanu je pri nákupe LNG na medzinárodnom trhu nanič, že má nízku cenovú hladinu.

Okrem rozdielneho prístupu ku kurzom sa pri meraní ekonomickej sily môžeme pýtať, čiu silu vlastne meriame. Štátu ako celku, alebo jednotlivých občanov? Zvýšenie počtu obyvateľov pravdepodobne zvýši celkové HDP, ale nemusí zvýšiť HDP na jedného obyvateľa.

Toto je ešte priamočiara dilema. Ale čo, ak chceme zarátať aj hodnotu voľného času? Ten sa v štatistikách HDP, samozrejme, neprejavuje, pretože nie je účtovaným statkom. No ekonomickú hodnotu má. Štát, ktorému poklesnú odpracované hodiny, bude mať pomalší rast HDP. No ak je tento pokles rozhodnutím občanov (preferencia väčšieho množstva voľného času), nemôžeme mu automaticky priradiť negatívne znamienko.

Ideálom by, samozrejme, bol rast všetkých veličín. Nie je nemožný, hlavne pre rozvojové krajiny rastúce z veľmi nízkej bázy. Je však nepravdepodobný a reálne necieliteľný priamymi politickými nástrojmi. Štatistické ukazovatele by preto nemali byť fetišom hospodárskej politiky. Sloboda, vláda práva, nízke dane a čo najmenej zasahovania do ekonomiky sú nástrojmi, ktoré v dlhom období vždy začnú napĺňať aj želané štatistiky.