Pán Kormaňák, čo vás motivovali zorganizovať nedávne koncerty na podporu Arménom z Náhorného Karabachu?
V Občianskom klube Trnava už dlhšiu dobu rozbiehame aktivity, ktorými chceme kompenzovať súčasný konzumný a plytký spôsob života. Snažíme sa presadzovať konzervatívne, možno až kresťanské hodnoty. Organizujeme prednášky, besedy, filmové projekcie. Pred časom sa zrodil nápad urobiť aj kultúrne podujatie. Tento súbor sme pozvali vo veľkom predstihu, no medzičasom sa odohral útok Azerbajdžanu na Náhorný Karabach, takže ten koncert získal úplne iný náboj.
Ako ste spoznali zbor Luys Quintett?
Asi pred desiatimi rokmi som navštívil Arménsko a v kláštore Geghard som si náhodou vypočul ich spontánny koncert. Všetci, ktorí ich tam počuli, mali mráz na chrbte.
Ako prebehli koncerty na Slovensku?
Najprv sme plánovali iba jeden v Trnave, ale záujem prejavili aj diecézy v Nitre a Bratislave, tak boli nakoniec tri. Tešíme sa, že všetky kostoly boli plné. Požiadali sme Luys Quintett, či by nezaspievali aj dve skladby gregoriánskeho chorálu, čo je bližšie našej tradícií, s čím súhlasili. Ostatné piesne boli v arménčine. Prišli aj členovia arménskej komunity žijúcej na Slovensku. Z Viedne pricestovali arménsky veľvyslanec pre strednú Európu Armen Papikyan a biskup arménskej pravoslávnej cirkvi Tiran Petrosyan.
Ako reagovali členovia arménskej komunity na koncert?
Veľmi jednoducho. Plakali. Boli šokovaní, že takýto vynikajúci spevácky zbor majú. Okamžite začali vybavovať ďalšie koncerty na budúci rok. Ak nie na Slovensku, tak určite vo Viedni. Tam je oveľa viac Arménov, majú tam aj vlastný kostol. Na Slovensku im poskytla kaplnku sv. Kataríny na Michalskej ulici Bratislavská arcidiecéza, tam sa komunita občas stretáva. Aj keď Arméni majú radi Slovensko, nie sme pre nich zaujímavá krajina. Osobne poznám ľudí, ktorí v priebehu hodín po získaní občianstva odišli.
Mal koncert nejakú ústrednú myšlienku alebo heslo?
Áno, pred časom som sa dočítal, že keď Adolf Hitler 23. augusta 1939 povzbudzoval nemeckých vojakov pred útokom na Poľsko, tak položil otázku: „Kto si dnes spomenie na Arménsko?" Myslel tým na genocídu Arménov v Turecku. Týmto podujatím sme chceli povedať: „My nezabudneme." To je jediné, čo môžeme dnes urobiť.
Hovorili ste, že zbor Luys Quintett ste spoznali, keď ste boli v Arménsku. Ako na vás zapôsobila táto krajina?
Arménsko som služobne navštívil asi päťkrát. Je to úplne iný svet. Aj keď Arménsko nie je ďaleko od Európy, už je to exotika. Najväčší zážitok pre mňa boli ich kláštory. Viaceré sú tak vysoko v horách, že tam nevidieť ani vtákov. Kontakt s duchovnom v takomto prostredí je úplne na inej úrovni. Človek tam nepotrebuje ani hovoriť. Hneď som si všimol, že je to prastará krajina. Keď sme my Slovensko iba osídľovali a chovali tu dobytok, v Arménsku stavali prekrásne chrámy, mali vybudovanú ríšu, hierarchiu, cirkevné inštitúcie.
Ktoré kláštory vás najviac oslovili?
Pre mňa bol najsilnejším miestom Noravank, ďalej kláštor Tatev, ku ktorému bola vybudovaná 6-kilometrová lanovková dráha. Asi najčastejšie zobrazovaný je kláštor Chor Virap, nachádza sa na tureckých hraniciach, voľným okom vidíte tureckých vojakov na pochôdzkach. A uzavriem to kláštorom Geghard, čo je nádherné miesto vytesané do skaly.
Akú ste mali skúsenosť s tamojšími obyvateľmi?
Sú to veľmi pokorní, šikovní ľudia. Genocída je v nich hlboko zakorenená. Nechcem to až tak povedať, ale akoby pripomínanie genocídy bolo v niečom taký národný šport. Celá krajina akoby bola v pohrebnej nálade. Ľudia sa obliekajú veľmi jednoducho, kombinujú čiernu a bielu. Bol to veľký rozdiel oproti gruzínskemu Tbilisi, to sa dá prakticky nazvať európskym mestom.
Navštívili ste aj Jerevan?
Samozrejme. Na ich hlavnom meste je zaujímavé, že v ktorejkoľvek časti mesta sa ráno zobudíte z okna vidíte Ararat. Ten kopec naozaj veľmi trčí, pretože je to obrovská hora položená na rovine. Často vzťahujú príbeh o Noemovej arche na seba. V Jerevane je väčšina reštaurácií arménska, držia si tam svoje. A stále sú plné Arménov, čo ma veľmi prekvapilo. Ceny sú tam nižšie ako na Slovensku, ale takisto aj platy. Až neskôr som zistil, že to je preto, že väčšina obyvateľov v Jerevane, má rodinu v diaspóre, ktorá ich finančne podporuje. Toto je taký ázijský prvok, že rodiny silno držia spolu, je to rozdiel oproti Európe. Na jedného obyvateľa Arménska pripadajú traja v diaspóre.
Prejdime ku karabašským vojnám. Vedeli by ste zhodnotiť, na koho strane sú Slováci? Je u Slovákov záujem alebo skôr nezáujem o osud Arménov?
Keď je Slovák vzdelaný a zaujíma sa o situáciu na Kaukaze, tak je tam stopercentná podpora Arménov a nedôvera voči Azerom. Staršia generácia je na tom lepšie, pretože má prehľad, ale vnímam situáciu na Slovensku tak, že pribúda stále viac povrchných mladých ľudí, ktorí sa takýmto veciam nevenujú. Veľmi si ceníme, že sa nášho koncertu zúčastnili osobnosti slovenskej politiky, ako Ján Figeľ, Pavol Hrušovský. Takisto Ján Čarnogurský a plánoval sa zúčastniť aj František Mikloško, ale nakoniec zo zdravotných dôvodov nemohol. Títo páni dostali v Arménsku štátne vyznamenania a Arméni to vnímajú.
Vedia Arméni, že Slovensko prijalo jeden z prvých zákonov odsudzujúcich genocídu Arménov?
Áno. Ja osobne to považujem za jediný moment, keď sa celý náš parlament zjednotil a hlasovali za tento zákon ľudia z rôznych krajov politického spektra. Arméni, s ktorými som sa rozprával, spomínali strany KDH, HZDS, Smer aj SDĽ, vnímajú to.
Veríte v úspech mierových rokovaní, ktoré sa snažia sprostredkovať aj politici Európskej únie?
Bohužiaľ, musím povedať, že nie. Nachičevan, Azerská enkláva je veľmi blízko väčšinového územia Azerbajdžanu a čokoľvek, čo dnes Azeri podpíšu, ich nebude zaväzovať, aby to o pár rokov nezrušili, tak ako v roku 2020. Oni v tejto otázke slušnosť a dobrú vôľu považujú za slabosť. Nachičevan má veľmi smutnú históriu. Azeri tam zničili tisíce chačkarov (kamenný kríž typický pre Arménsko) nepredstaviteľnej historickej hodnoty. To sa dá porovnať iba s Talibanom v Afganistane, keď tam dynamitom rozbíjali sochy Budhu. Arméni o tom ani nevedeli, pretože do Nachičevanu nemali prístup, až cez Irán sa im dostali tieto informácie. Ten Nachičevan je vzdialený iba 40 kilometrov vzdušnou čiarou, kde prakticky nikto nežije.
Ako to myslíte?
Vidiek Arménska sa veľmi vyľudňuje. Papierovo sa snažia tváriť, že dokážu vytvoriť niekoľkotisícovú armádu. Krajina sa sústredí okolo ich hlavného mesta. Keď večer idete mimo Jerevan, pomaly nevidíte jednu pouličnú lampu, ktorá by svietila. Niektoré obce už v podstate prestali existovať. A keď vás táto zem nikoho delí od vášho územia, prečo by ste sa nerozhodli ho dobiť?
Čo je dôsledkom vyľudňovania vidieka?
Arméni stále odchádzajú. Keď sa mladý Armén opýta strýka, ktorý býva v USA, či ho môžete prísť pozrieť, tak vždy bude súhlasiť. Potom uvidíte, za aké peniaze tam ľudia pracujú, a už sa do Arménska nevrátite. Životná úroveň v Arménsku je ovplyvnená aj ich úplnou izoláciou. Po rozpade Sovietskeho zväzu, nemajú pre koho vyrábať. Susedíte s dvomi nepriateľsky nastavenými štátmi. Máte nespoľahlivého spojenca – Rusko – , ktorý nemá s vami spoločnú hranicu, pretože má veľmi napäté vzťahy s Gruzínskom.
Čo hovoríte, je smutné.
Je to tak. Zamýšľali sme sa, čo s tým môžeme urobiť. No prišli sme iba na to, že päť skvelých speváčok prinieslo na Slovensko nádhernú hudbu. Do Jerevanu sa vracajú s poznaním, že existuje nejaké Slovensko, ktoré za nimi stojí. To isté vie arménsky biskup a veľvyslanec. To je v tejto chvíli možno to jediné, čo dokážeme. Treba si podľa mňa vážiť každú možnosť kontaktu s tou krajinou, pretože nevieme, koľko ešte potrvá.