Cirkev neriadi len pápež. Kardinál Müller opäť skritizoval synodu o synodalite

„Hovorili sme o mnohých veciach, pri stoloch sedeli ,moderátori´, ktorí deň po dni usmerňovali témy kladením otázok, ale debata bola veľmi zhustená, čas na vyjadrenie bol obmedzený (tri minúty) a všetko sa nahrávalo,“ bilancoval kardinál v rozhovore pre taliansky magazín La Nuova Bussola Quotidiana začiatkom novembra priebeh stretnutí.

Okrem nahrávania príspevkov pôsobilo na kardinála rušivo neustále opakovanie vety „musíme sa navzájom počúvať“, ktoré prispelo k tomu, že nikto nechcel hrať úlohu buriča. „Rovnako v pléne boli mnohí biskupi sklamaní nízkou kvalitou príspevkov; a potom – teologické otázky sa nedajú riešiť pomocou emócií,“ posťažoval sa kardinál.

Musí sa cirkev zmeniť?

Bývalému strážcovi viery chýbala na synode vyváženosť. Príliš veľa času sa venovalo témam LGBT a diakonátu žien. Niekdajší profesor dogmatiky by bol skôr privítal väčší dôraz na „podstatné témy viery, t. j. vtelenie, spása, vykúpenie, ospravodlivenie, hriech, milosť, ľudská prirodzenosť, posledný cieľ, trojičný a eucharistický rozmer cirkvi, povolania, vzdelávanie. Toto sú skutočné výzvy, tak ako značný rozmach násilia u tých, ktorí ho ospravedlňujú Božím menom, ako napríklad moslimskí fundamentalisti.

O tom nezaznelo nič, no namiesto toho sa veľa príhovorov venovalo homosexualite, a všetky jednostranne,“ pokračoval v sťažnostiach kardinál Müller s otázkou, prečo sa napríklad nepozvali ľudia, ktorí boli kedysi praktizujúci homosexuáli a neskôr v sebe znovuobjavili heterosexualitu. Ako príklad uviedol Daniela Mattsona, ktorý v roku 2017 vydal autobiografiu Prečo sa nenazývam gejom. „Bol tu otec James Martin, ktorý šíril iba propagandu. Nikdy nehovoril o milosti a spáse pre týchto ľudí, ale iba o tom, že ,cirkev ich musí prijať, cirkev musí… musí… musí.´

Ale ako môže byť Kristova nevesta predmetom našich urážok? Nie cirkev sa musí zmeniť, ale my sa musíme obrátiť,“ vyvodil záver kardinál. Upozornil na výsledok progresivistickej teológie: prázdne semináre, vymiznutie mníšskeho života, odlev veriacich z cirkvi. Ako negatívny príklad uviedol rodné Nemecko, kde počet katolíkov klesol za posledných päťdesiat rokov z tridsaťtri na dvadsať miliónov.

Záplava táranín a hlasovacie právo

Ani synodálny „dress code“ neunikol kritickému oku kardinála, ktorému už počas synody prekážalo, že sutana je predpísaná len na prvý a posledný deň stretnutia. Otázka oblečenia môže niekomu pripadať ako nepodstatný detail, nie však kardinálovi Müllerovi, ktorý v nej vidí nemiestnu pohodlnosť: „Keď idem na svadbu, nechodím oblečený ako na pláž. Hoci by to bolo pohodlnejšie, ale za daných okolností nevhodné. Synoda, podobne ako koncil, je liturgia, uctievanie Boha, nie hocijaké zhromaždenie,“ zdôraznil kardinál a dodal: „Už aj oblečenie vypovedá o tom, čím sa synoda stala: záplavou táranín.“

Podstatným problémom je pre kardinála Müllera hlasovacie právo pre laikov, ktoré úplne zmenilo vnútornú povahu synody. Tá mala byť pôvodne ako ovocie Druhého vatikánskeho koncilu výrazom kolegiality všetkých biskupov s pápežom. „Cirkev neriadi len pápež, ako by si to dnes želali niektorí prívrženci pápeža Františka, ale zodpovednosť za celú cirkev majú aj miestni biskupi,“ vysvetlil kardinál povahu biskupskej synody, podľa ktorého nie je sviatostné kňazstvo len funkciou služby, ale priamo stanovené Ježišom Kristom.

„On založil cirkev aj s hierarchiou. Odvolávať sa na všeobecné kňazstvo všetkých veriacich v tomto prípade je spôsob, ako popierať túto štruktúru ustanovenú Kristom. Všetci veriaci dostali Svätého Ducha, ale biskupi dostali svätenie na vedenie a posväcovanie cirkvi,“ rozlíšil jasne kardinál a pre zapojenie laikov odporučil napríklad teologické komisie alebo iné „ad hoc inštitúcie“. V jednom má však bývala „dvojka“ Vatikánu jasno: „Pápež nemôže meniť sakramentálnu štruktúru cirkvi.“

 Je na vine Ježiš Kristus?

Ako dôležitý neduh synody uviedol sedemdesiatpäťročný nemecký prelát nedostatok diferencovania v otázke zneužívania. „Nikto nemal odvahu túto otázku skutočne riešiť, bola len zámienkou pre útoky na duchovenstvo. Všetkému je na vine klerikalizmus, ale v konečnom dôsledku je na vine Ježiš Kristus, ktorý apoštolát ustanovil,“ uzavrel provokatívne kardinál, ktorému na synode chýbalo jasné pomenovanie hriechu ako hlavnej príčiny problému. „Nie existencia kléru je príčinou zneužívania, ale skutočnosť, že jednotlivci nerešpektovali šieste prikázanie. Ale toto sa nehovorí, nikdy sa nespomína hriech proti šiestemu prikázaniu, nachádzajú sa iné výhovorky,“ tvrdil kardinál.

Celkový tón synody vo vzťahu k sviatostnému kňazstvu bol podľa jeho názoru negatívny, za čím vidí rozšírenú karikatúru kňazstva ako osobitnej kasty na úkor jednotného spoločenstva všetkých veriacich. Odstrániť rozdiel medzi spoločným a sviatostným kňazstvom však znamená cestu k protestantizácii katolíckej cirkvi.  

Diferencovať je podľa kardinála Müllera potrebné aj pri téme požehnávania homosexuálnych párov: „Treba sa vraj vyhnúť zámene so sviatosťou manželstva. Ale to nie je problém. Témou je, že homosexuálne a mimomanželské akty sú smrteľným hriechom, a preto nemôžu byť požehnané. To nemá nič spoločné so zmätkom, vždy sa snažia odviesť pozornosť od skutočného problému.“