Bol som učeníkom okultného majstra. A skončil som na psychiatrii

O životnej ceste Štefana Esztergályosa, na ktorej sa zaplietol do ezoteriky a okultizmu takým spôsobom, že ho to takmer pripravilo o život, sme už v Štandarde písali. V tomto rozhovore Štefan približuje, ako k tomu došlo, hovorí o čase, ktorý strávil na dne svojho života, a tiež o Božej záchrane a dare nového života.

Ako ste sa dostali k ezoterike a okultizmu?

Každý človek túži byť v niečom výnimočný. V deviatich rokoch som stratil otca a mama zostala sama s tromi školopovinnými deťmi, čo nebolo jednoduché pre ňu ani pre nás. Odvtedy som vo svojom živote prežíval veľkú frustráciu a zároveň hnev voči Bohu, že otec musel takto zomrieť. To spôsobilo, že som mal neskôr problém s autoritami a pomerne ťažko som sa pretĺkal životom. Veľa z nich ma nejakým spôsobom skúšalo zlomiť a potom boli aj také autority, ktoré ma mali rady, videli vo mne určitú výnimočnosť a vedeli ma v nej povzbudiť. S nimi som vedel spolupracovať. Jednoducho som hľadal svoju jedinečnosť. To bol kľúčový faktor v tom, že som sa neskôr v živote niečím takým zapodieval.

Kedy sa začalo vaše praktizovanie ezoteriky a okultu?

Vždy ma priťahovali nadprirodzené veci. Začalo sa to tým, že cez kamaráta som sa stretol s jedným známym, ktorého sme volali „majster” (úsmev). Bol to chalan, ktorý bol budhista, cvičil kung-fu a tai-či. Hovorili sme spolu o téme budhizmus verzus kresťanstvo a on ma veľmi ľahko presvedčil, že budhizmus je to pravé a kresťanstvo je trošku mimo. To svedčilo o tom, že som nemal správne znalosti, nepoznal som biblického Boha a nečítal som Písmo. A dovtedy som ešte nezažil obrátenie. Nemal som to v srdci, len nejakým spôsobom v rozume. Takže tento chlapík nemal až takú ťažkú prácu, aby ma ovplyvnil.

Ako sa to potom vyvíjalo?

Začali sme sa stretávať a postupne prišli ďalšie veci ako astrológia, veštenie budúcnosti, cez svokru aj reiki liečiteľstvo. Zaujímalo ma to a postupne sa to nabaľovalo. Je to podobné ako s drogami, kde si človek najprv zo žartu zafajčí marihuanu, ale keď túži po droge stále viac, každý odborník to vie, tak to môže byť cesta k tvrdším drogám. A nikto vopred nepovie, ako sa to vyvinie. U jedného to nikam nepokračuje a u iného sa to stane bránou k tvrdým drogám.

Ak tomu správne rozumiem, boli ste ten prípad, ktorý chcel viac.

Áno. Evidentne to v človeku spôsobuje závislosť, pretože získava určitý druh moci, ktorú zažíva a ktorá aj funguje. Niekedy o týchto veciach hovoria, že to je celé výmysel a reálne to nefunguje. Nie je to celkom pravda. Určite existujú ľudia, ktorí to robia účelovo a svojich klientov podvádzajú a manipulujú a vyvolávajú v nich falošný pocit. Ale sú aj veci, ktoré reálne fungujú.

Zažili ste, že to reálne funguje?

Áno. Niektoré veci vie človek naozaj vypočítať [v astrológii, pozn. autora], ale otázne je, z akého zdroja toto pochádza a tiež, kam to smeruje, keď niečo takéto človek pustí do svojho života.

Čiže keď ste sa venovali liečiteľstvu, zažili ste aj to, že niekto bol uzdravený?

Áno. Napríklad energiu, s ktorou sa pracovalo, ľudia reálne cítili a dokonca, keď sa človek uvoľnil, vedel som ho energiou postupne „zložiť”. Ľudia zažívali teplo, zimu a cítili aj to, že táto energia sa dala posielať do minulosti, do prítomnosti, do budúcnosti, dokonca sa dala posielať aj na diaľku. A keď som napríklad večer, v pondelok od siedmej do pol ôsmej, posielal energiu niekomu do žalúdka, keď si ten človek ľahol alebo sadol, cítil teplo alebo mravčenie.

Z toho, čo ste opísali doteraz, to zatiaľ neznie až tak hrozivo. Prečo je to teda nebezpečné? 

Toto je dobrá otázka. Treba si uvedomiť, že človeka to začne ovládať a zväčša to zbadá až vtedy, keď sa toho chce zbaviť. Zrazu to nie je také jednoduché a táto vec ťa nechce len tak pustiť. Keď je človek riadne namočený v týchto náukách, veľmi ťažko sa z toho odchádza. Ja to niekedy vysvetľujem takto: niekoho tieto veci dokážu úplne zvalcovať tak, ako to bolo u mňa, keď mi z toho, s prepáčením, preskočilo. A potom sú tu ľudia, ktorí zostávajú v určitom zdanlivo zvládnuteľnom stave, ale je to preto, aby sa tá vec mohla šíriť medzi ďalších. Sú istým spôsobom prenášačmi týchto praktík. Aby ďalší a ďalší ľudia mohli prichádzať k týmto náukám a byť nimi zväzovaní. A hoci nie všetci, ktorí sa začnú týmito náukami zaoberať, skončia tak zle ako ja, do ich života to zakaždým prináša určitú deštrukciu. Najviac to je vidno na tom, že títo ľudia odchádzajú z Cirkvi a preč od Boha. Teraz hovoríme o biblickom, kresťanskom Bohu. To je prvá vec.

Ako to ovplyvňuje ďalších ľudí okolo?

Ľudia majú v dôsledku toho veľké problémy vo vzťahoch. Často nasledujú rozvody, rozpad rodín, rozpad vzťahov. Na týchto dvoch oblastiach, odklon od Boha a Cirkvi a rozpad vzťahov, to vidno najmarkantnejšie.

Čo nasleduje potom?

Títo ľudia nastupujú na vlastnú cestu a začnú si tvoriť boha podľa vlastného obrazu – čo im vyhovuje, čo im tam pasuje. Nejakým spôsobom si ho vyskladajú. Ale pokiaľ veríme tomu, že Boh je osoba a je osobný, voči tej osobe musím zaujať aj postoj. Takže ho nedokážem sám tvoriť a manipulovať ho, mám s ním tvoriť vzťah. A to znamená aj ho poslúchať, nasledovať a riadiť sa podľa toho, čo on hovorí. Takýto vzťah má určitú dynamiku. Ale pri systéme, v ktorom si ja tvorím boha, akého chcem, to nemá žiaden breh ani mantinely či smerovanie. A môže to ísť kamkoľvek. Človek má síce pocit, že to má pod kontrolou, no v istom momente nastane okamih, keď to začne riadiť jeho. A teraz čo? Je veľmi ťažké čohokoľvek sa zachytiť. Pretože zrazu nič nefunguje tak, ako to fungovalo doteraz. A človek zrazu zistí, že je tu nejaká sila, niečo, čo ho presahuje.

Kedy nastal u vás ten moment, keď ste si uvedomili, že vás to presahuje a už to nemáte pod kontrolou?

Určite po mojej hospitalizácii, kedy to bolo veľmi náročné.

Dostali ste sa do nemocnice?

Krátko po mojej svadbe ma oslovil v obchode, v ktorom som pracoval, istý človek – okultný majster, ktorý mi navrhol, aby som sa stal jeho učeníkom. Prvý raz som ho na naliehanie svojej manželky odmietol. Po roku, keď bola moja žena na pracovnej ceste vo Švajčiarsku, ma tento človek oslovil opäť a vtedy som už neodolal. Stretával som sa s ním. Ja som bol učeník a on mi bol majstrom. Dával mi rôzne knihy, ktoré boli písané ručne a odovzdávali sa z generácie na generáciu. Ja som tie knihy čítal a následne sme mali aj obrady zasväcovania do okultných náuk.

Už po pár dňoch sa udialo niečo, čo on sám nevedel pomenovať ani pochopiť. Dovtedy sa s niečím takým nestretol. Možno mal Boh so mnou iné plány a nenechal to len tak. Dokonca niektorí moji priatelia vtedy vyhľadali môjho „majstra” a chceli mu „ručne-stručne” dohovoriť, pretože boli na neho nahnevaní kvôli mne a môjmu stavu. No keď ho našli, zistili, že je sám v takom zúboženom stave, že vyzeral ešte horšie ako ja, takže to nechali celé tak. Toto ukazuje, že pri tých zasväcovaniach sa skutočne udialo niečo veľmi zvláštne. Z jedného dňa na druhý som totiž začal vidieť rôzne bytosti, na rôznych ľuďoch na ulici som videl, že sú označení nejakými znakmi na čele…

Skúste to popísať bližšie…

Akoby mali na čele napísané znaky. Rôzne obchody boli poznačené písmenami, ktoré okrem mňa nikto nevidel. A diali sa aj iné veci: keď som chodil po byte, v ktorom som býval, samé od seba sa zapínali svetlá, popraskali všetky ortuťové teplomery, ktoré sa tam nachádzali. Stalo sa aj to, že som vybavenie celého štvorizbového bytu, v ktorom som býval, za pár hodín preusporiadal do rôznych tvarov a obrazcov tak, že keď naši prišli domov, skoro dostali infarkt. Ešte aj v mrazničke našli poskladaný jeho obsah do tvaru nejakej figúrky (smiech). Úplne šialené.

Ako na to zareagovala rodina?

Mysleli si, že som prepracovaný, tak ma vzali do nášho domu na vidieku. Ale tam to pokračovalo. Až ma nakoniec z miestneho cintorína vzali policajti v putách a za použitia násilia, pretože som chcel vykopať nejakých mŕtvych. Odviezli ma do najbližšieho menšieho mesta k doktorovi, ktorý ma odmietol liečiť, pretože vyhlásil, že som príliš ťažký stav. Preto ma previezli na psychiatriu do Ružinova, ale tam po rozhovore so mnou zhodnotili, že potrebujem byť hospitalizovaný v Pezinku.

To bola vaša prvá hospitalizácia.

Áno, prvá hospitalizácia, ktorá trvala takmer tri mesiace. Tam ma najprv iba pozorovali. Niekoľko dní som bol pokojný, ale potom som niektorých pacientov začal presviedčať, aby predali svoju dušu satanovi. A keďže som chcel, aby to podpísali vlastnou krvou, hľadal som nejaký nástroj, ktorým by som ich mohol porezať. Vtedy zasiahol personál. Nasadili mi lieky a aj elektrošoky.

Hospitalizácia pomohla?

(Ticho.) To je ťažká otázka. V istom smere určite. Tie nenormálne prejavy zmizli, ale čo nastúpilo, bol veľmi ťažký útlm. Na jednej strane som bol tlmený liekmi, na druhej strane som brutálne pribral. Cítil som sa akoby zavretý vo svojom vnútri. Ťažko sa to vysvetľuje. Nazval by som to rakovinou duše.

Z čoho pramenil ten strach?

Nebol to bežný prirodzený strach. Bol to až existenčný strach. Strach z toho, že by som mal zaniknúť. Neviem to celkom opísať. Zaujímavé je, čo ma dokázalo upokojiť. Pamätám si, že to boli situácie, keď bola pri mne moja mama, ktorá ma držala a čítala mi z Písma. Božie Slovo ma dokázalo upokojiť. Vtedy som zaspal. To bola zaujímavá skúsenosť. Pritom doma nebolo bežné, že by sme spolu čítavali Písmo alebo sa modlili. Ale evidentne to pomáhalo.

Vo svojom svedectve hovoríte o opakovaných hospitalizáciách. Po akom čase prišla nasledujúca hospitalizácia?

Druhá hospitalizácia prišla na prvé výročie zasväcovaní. Po tejto hospitalizácii nasledoval rozvod s manželkou a zakrátko nato mi zomrela mama. Potom to celé nabralo rýchly spád a ďalšie hospitalizácie už boli frekventovanejšie. Až to prešlo do ťažkých depresií, nakoniec prišli aj pokusy o samovraždu. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Život sa mi rozsypal ako balíček kariet. Všetko, čo som mal, som stratil. Stratil som zdravie, vplyv, moc, peniaze, priateľov, všetko… Všetko mi bolo vzaté, bol som úplne vykradnutý. Behom dvoch, troch rokov som stratil všetko, čo som dovtedy získal.

Čiže keď Biblia v Jánovom evanjeliu 10,10 hovorí, že diabol prichádza, aby kradol, zabíjal a ničil, má pravdu.

Áno. Mňa doslova vybrakoval. A aj z tohto ovocia, ktoré to prináša, je zjavné, prečo Boh hovorí: „Nerob to!”. Keď to zakazuje. Za týmito vecami musí byť sila, ktorá človeku škodí. Nejde o to, že by Boh chcel človeku zabrániť v poznaní. To je chybné chápanie. Keď je, napríklad, niekde obmedzená rýchlosť na 80 km/h, nie je to preto, že ťa niekto chce obmedzovať v tvojej slobode spraviť si tam rýchlostnú dráhu, ale na ceste je zrejme nejaká zákruta, kde môžeš dostať šmyk a zabiť seba alebo niekoho iného. Samotná značka ti nezaručí, že vodiči nebudú prekračovať maximálnu povolenú rýchlosť. Podobne je to v oblasti viery. Keď je niečo zakázané, existuje patričný dôvod, prečo je to zakázané. Sú za tým sily, ktoré sú neoverené. Ty ich nepoznáš a ony ťa jednoducho oklamú a okradnú.

Vy ste to zažili vo všetkých oblastiach života.

V oblasti tela, duše aj ducha. Vo všetkých oblastiach.

Keď hovoríme o duši, čo sa stalo s vašou osobnosťou?

Bolo to veľmi náročné. Cítil som sa všade odmietaný, nepochopený, nerozumel som sám sebe. Tie veci ma presahovali. Cítil som beznádej, nikto mi nevedel pomôcť ani ma pochopiť. V obchode, kde som dlho pracoval, som stretával ľudí, za ktorých by som obrazne ani „päť korún nedal”, tak som nimi pohŕdal. A zrazu som bol v stave, v ktorom som si hovoril – keby som mal aspoň taký život ako oni. To je obraz úplného poníženia, ktoré som prežíval. Zrazu aj ľudia, ktorými som predtým pohŕdal, boli pre mňa obri.

Takže ste dosiahli na úplné dno.

(Ticho.) To totálne dno by bola asi smrť. Ale áno, bolo to dno. Človek si povie – ja nemôžem tak hlboko klesnúť. No je priam nepredstaviteľné, kam až človek môže klesnúť.

Ešte mi napadá toto: psychiatria je jediné miesto v zdravotníctve, kde môžeš fajčiť. Keď si v stave, ako som bol ja, dymíš vkuse. Krabička, dve denne bez problémov. Samozrejme mi to obmedzovali, nechceli mi toľko kupovať. Mal som od cigariet žlté prsty, žlté ústa. Dostal som sa na takú úroveň, že som zbieral ohorky a trúsil z toho zvyškový tabak a keďže sme nemali cigaretový papier, balili sme to do novinového papiera. Len si predstav, aké sme mali po takomto fajčení prsty, ústa a zuby. Pamätám si na ten zhrozený pohľad, keď ma naši zbadali.

Opakovane spomínate rodinu. To znamená, že rodina stála v tomto čase pri vás?

Áno, moji súrodenci stáli pri mne. Určite som ich poriadne vytrápil. A myslím, že aj oni došli na určitú hranicu, keď už so mnou nevládali a bolo to na nich vidno. Prinášali obrovskú obetu, pomáhali mi a chceli mi pomôcť. No niekde mi jednoducho pomôcť nedokázali. V určitom momente sa ma spýtali: „Prečo nám to robíš?”. To bola pre mňa ťažká otázka a pomyslel som si niečo takéto: „Ľudia, ja sám sebe neviem rady a vy si myslíte, že to robím vám?” To nie je výčitka, len tým ilustrujem, že to presahovalo a valcovalo aj ich. Bolo pre nich veľmi náročné vidieť predtým zdravého, vitálneho človeka, ktorý skončil v troskách.

Ako vyzerala cesta von z tohto stavu? 

Prvým momentom bol môj druhý pokus o samovraždu, ktorý, vďaka Bohu, nevyšiel, keďže som nerezal na správnom mieste. Chirurg, ktorý ma šil, vravel, že ešte pár milimetrov a môžem používať tri prsty akurát tak na šťúranie v nose, pretože som takmer prerezal nejaký nerv. Vtedy mi došlo, že sa niečo musí zmeniť.

V oboch prípadoch pokusu o samovraždu vás niekto našiel…

V prvom prípade ma našli, museli vyraziť dvere. Vtedy som sa priotrávil liekmi. Bol som niekoľko hodín v bezvedomí a keďže v takomto stave z človeka odchádzajú vnútorné tekutiny, hodiny som ležal vo vlastnom moči. A keďže moč je pomerne agresívna látka, vyžralo mi to kožu na stehne, úplne mi to zničilo časť svalstva, zapálili sa mi žily a dostal som trombózu do nohy. Do amputácie vtedy nechýbalo veľa.

Pri druhom pokuse som sa chcel podrezať, ale rezal som nepresne a dopadlo to tak, že som v ťažko pripitom stave a celý od krvi zaspal. Keď som sa zobudil, volal som bratovi, že je zle a nech ma vezme na psychiatriu, že sa potrebujem dať do poriadku.

Vráťme sa k vašej ceste k uzdraveniu.

Verím, že z Božej milosti sa za mňa muselo modliť veľa ľudí. Bolo niekoľko ľudí, ktorí boli na tejto ceste kľúčoví. Keď som si uvedomil, že len Boh mi dokáže pomôcť, začal som hľadať cestu naspäť do Cirkvi. Vtedy som sa začal stretávať s vtedy ešte kaplánom, otcom Jozefom Haľkom.

Takisto tam boli dve rehoľné sestry – sociálne sestry Edith Stein, ktoré sa mi vyslovene venovali a veľmi mi pomohli v živote. Pamätali si ma ešte z čias pred týmto všetkým, keď som bol po revolúcii krátku dobu súčasťou tretieho františkánskeho rádu. Takže za mnou chodili a povzbudzovali ma. Veľmi mi pomohlo ich prijatie. Títo ľudia sa ma nebáli, na rozdiel od iných, aj veriacich ľudí. Ľudia sa jednoducho boja psychiatrických ochorení. Je to stigma. A keď do toho začneš hovoriť o okultných veciach a duchovných príčinách, tak to už dupľom.

Ako ďalej pokračovala cesta späť do normálneho života a von z okultu?

Výrazným míľnikom bol môj zážitok s Božou láskou na stretnutí na fare Dómu sv. Martina. Došlo k nemu takto. Ako som už spomenul, pravidelne som sa tam stretával s tamojším kaplánom. Pôvodne som ho kontaktoval s predstavou, že prídem za ním, poviem mu, že som posadnutý, on sa nado mnou pomodlí, všetko odíde preč a ja budem pokračovať vo svojom živote ako predtým. On mi povedal, že posadnutý podľa neho nie som, aj keď môžem prežívať útlak a problémy spojené s okultom. Poradil mi, aby som hľadal cestu späť do Cirkvi a k Bohu a tieto veci sa jednoducho budú riešiť priebežne. Že Boh ich bude riešiť. Preto som za ním pravidelne chodil na rozhovor a modlitbu.

No a pri jednom takomto stretnutí s ním som počul z vedľajšej miestnosti nejaké zvuky a spýtal som sa ho, čo to tam je za poradu. On mi vysvetlil, že sa tam modlia. Nesúhlasil som, mal som pocit, že sa skôr hádajú. Dostal som vysvetlenie, že sa modlia v jazykoch. Keď som sa pýtal ďalej, povedal mi len, že sú to charizmatici, čo je hnutie v Cirkvi, že mi to nebude vysvetľovať, nech sa tam sám idem pozrieť na ich otvorené stretnutia. O týždeň nato som tam teda šiel aj napriek obavám mojich sestričiek, ktoré sa báli, že to nemusí byť pre mňa úplne bezpečné a ešte viac mi z toho „švihne”. V skutočnosti som tam zažil Boží dotyk a hneď som vedel, že to bola, ako sa vraví, „láska na prvý pohľad”.

Bol to váš bod definitívneho zlomu?

Samozrejme, chvíľu trvalo, kým som sa, takpovediac, rozbehol, pretože jedna vec je zažiť Boží dotyk a druhá vec je podstúpiť cestu nasledovania Krista. Ide o dve rozdielne veci, medzi ktorými u mňa bola aj keď nie dlhá, ale istá časová pauza. Na jednom stretnutí zaznela výzva odovzdať svoj život Bohu. Vtedy som to neurobil, čo som si vzápätí vyčítal a čakal som, kedy nastane znovu táto príležitosť. Keď to zaznelo ďalší raz, bol som nastúpený medzi prvými. A keď som spravil toto rozhodnutie a odovzdal svoj život Bohu (bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života), potom sa tie veci, o ktorých tu hovoríme, začali viac meniť. Vnútorne som to prežil tak, že som Ježišovi povedal: “Tu som a odovzdávam ti kormidlo svojho života. Už nechcem ísť podľa vlastnej hlavy, vlastných vedomostí ani vlastných skúseností. Chcem ísť, ako ty chceš, aby som šiel.”

My dvaja sa poznáme už veľa rokov. Keď som čítal časť vášho príbehu, v ktorej ste popisovali svoje hospitalizácie a prežívanie z toho obdobia, mal som z toho pocit, že čítam príbeh niekoho úplne iného. Ja vás už takto nepoznám. Naopak, poznám vás ako vyrovnaného, zrelého a v dobrom zmysle slova úplne normálneho človeka. Bolo toto odovzdanie života Ježišovi ten moment, kedy z vás opadol útlak okultu a tým pádom aj tlak na psychiku? 

Myslím si, že kľúčovou vecou na to, aby si niekoho začal nasledovať, je, že musíš vedieť, kto to je. Z tohto hľadiska bol ten Boží dotyk veľmi dôležitý, pretože som zažil, že to je veľmi bezpečné. Je to brutálne silné a veľmi ma to presahuje, zatiaľ najsilnejšia vec, čo som kedy zažil. A ďalšia vec je, že som urobil rozhodnutie. A myslím, že toto rozhodnutie vidí aj duchovný svet. Zrazu som sa nachádzal v úplne inej kategórii vzťahu s Bohom ako predtým. A to mi dávalo vnútornú silu ísť ďalej.

Moje uzdravovanie je proces, ktorý bude pokračovať, až kým neprídem do neba. Ale evidentné je, že po rozhodnutí pre Boha som dokázal vziať všetky moje okultné a ezoterické knihy do Marianky a tam ich spáliť. Spálil som literatúru za mnoho peňazí, asi štyri plné ruksaky. Urobil som to, lebo som nechcel, aby sa to dostalo do rúk niekomu, koho by to zviedlo na rovnakú cestu ako mňa. Sú to deštrukčné veci. Urobil som to takto radikálne a našiel som silu oddeliť sa od toho, zrieknuť sa toho. Ďalšia vec sa diala počas modlitieb chvál. Zažíval som, ako sa ma Boh dotýkal a ako zo mňa vychádzajú a odchádzajú odo mňa veci.  Ani neviem pomenovať, čo to bolo, ale prejavovalo sa to napríklad plačom až niekde z hĺbky môjho vnútra.

Neviem povedať, či to bolo uzdravovanie alebo oslobodzovanie, jednoducho sa to dialo. Takisto som zažíval silu Božej prítomnosti pri adorácii a neskôr, keď mi schválili odluku, aj pri prijímaní sviatostí. Toto obdobie, keď už som mal živú vieru, ale nemohol som pristupovať k sviatostiam, mi pomohlo uvedomiť si, aký to je obrovský dar, keď sa mi cesta k nim neskôr otvorila. Možno práve v tomto období korony, keď nemáme prístup k sviatostiam, si to v Cirkvi viac uvedomíme a začneme si to viac vážiť. Pre mňa to bola veľká vec, keď som dostal povolenie a mohol som začať k sviatostiam opäť pristupovať.

A kedy odišiel strach, ktorý ste spomínali, a ďalšie veci, ktorými ste trpeli?

Myslím, že pomerne rýchlo po mojom odovzdaní života Ježišovi sa mi upravil spánok a začal som dobre spávať. Odvtedy som už nikdy nemusel byť hospitalizovaný. A postupne vo mne rástol pokoj. Ďalej to boli vzťahy, ktoré sa uzdravovali, ale aj odvaha vykročiť, iniciatíva a schopnosť vyjsť zo seba. Veľmi mi pomohlo, že v spoločenstve kresťanov, do ktorého som začal chodiť, som mal okolo seba bezpečných ľudí, ktorí ma povzbudzovali a videli vo mne moju jedinečnosť. Dávali mi príležitosť robiť veci. Prejavili mi dôveru, keď mi zverili konkrétne praktické zodpovednosti, napríklad hovoriť na verejnosti moje svedectvo. Zapojili ma do práce na rôznych evanjelizačných výjazdoch. Časom prišlo to, že sme založili malú skupinku, do ktorej som chodil a neskôr som ju viedol.

S mojou vtedajšou diagnózou som si nevedel nájsť prácu. S tým mi pomohol spomínaný Oto, ktorý ma zamestnal. Smejem sa, pretože pred hospitalizáciou som mal heslo, že za sto korún by som sa ani nezohol a za dvetisíc by som určite ani do roboty nechodil. Predtým som totiž musel mať pri sebe vždy 10- až 15-tisíc korún v hotovosti, ktoré som točil a obchodoval s nimi. No u Ota som robil za asi päťsto korún. V porovnaní s mojím predchádzajúcim pracovným životom to bola úplne smiešna suma a aj činnosti, ktoré som robil, boli veľmi jednoduché. Ale bol som šťastný. Mal som pokoj v duši a čisté svedomie. A asi som verne triedil obálky, pretože časom prišla ponuka pracovať na počítači, čo som vždy chcel. A zohnali mi aj vydavateľstvo, kde ma zaškolili do všetkých potrebných grafických programov a zalamovania kníh. Aj v tomto vidím Božiu ruku a vedenie.

Na toto celkom sedí to slovné spojenie znovu sa narodiť.

Ja to opisujem takto. Ako sa dá sformátovať harddisk, tak aj človek sa vie znovu narodiť v Kristovi z vody a krvi. Ja som toho živým príkladom. Verím tomu, že mám nový život. Mám iné vzťahy, robím niečo iné, som inde, než som bol pred 25 rokmi. A to je Božie dielo. Nemyslím si, že to je vďaka mne a mojej šikovnosti. Osobne Božie vedenie zažívam tak, že sa učím a mám túžbu nasledovať Boha, lebo on ma miluje. A tým, že on pozná a vie, po čom túži moje srdce, alebo mu to aj hovorím, sa zabezpečí to, že on ma k tým veciam privedie. Nikdy som to nemusel vydrieť alebo mať dobré známosti či ťahať za nitky. To, čo zažívam, je, že skôr Boh je ten, ktorý povie: „Poď, ideme!” a ja na to: „Nie, nie, ja to nechcem, ja na to nemám!” a on ma len volá: „Poď, poď, poď!” Aj s mojím podnikaním to tak bolo.

Chcel som raz požiadať vydavateľa, u ktorého som robil, o zvýšenie platu a on mi v rovnakom rozhovore potreboval oznámiť, že ma musí prepustiť. Čo je ľudsky úplné faux pas. No v modlitbách som cítil, že Boh ma pozýva do podnikania. Mňa, ktorý už nechcel robiť s peniazmi, niesť zodpovednosť, dohadovať sa s ľuďmi a všetko okolo, pretože som si hovoril, že toto je v mojom živote uzatvorená kapitola. A Boh zrazu prehodil výhybku – „ide sa opäť týmto smerom, pretože tam máš obdarovanie”. A Pán Boh sa postaral aj o zákazníkov, aj o praktické veci. Viem, že to znie šialene, a nie je to také jednoduché, ako to znie, pretože človek zápasí s neistotou, strachom a bojuje sám so sebou, keď vstupuje do týchto vecí. No pri spätnom pohľade vidím, že Boh to skutočne všetko pripravil.

Skrze váš príbeh, o ktorý ste sa podelili už na rôznych miestach, vás kontaktovali mnohí ľudia, ktorí boli tiež namočení v ezoterike alebo v okulte. Vedeli by ste zo svojich skúseností pomenovať nejaké dôvody, prečo ľudia do niečoho takéhoto padnú?

Pomenoval by som dôvody, prečo sa tým ľudia vôbec zaoberajú. Prichádza to do módy v istých vlnách a obdobiach. Častokrát ide o tie isté veci, len sa to inak pomenuje a marketingovo sa to ináč zabalí, ale podstata je vždy o tom istom.

Je to ľudská zvedavosť, ťahá nás to k nadprirodzenu a veciam, ktoré nás presahujú. Človek je duchovná bytosť, nielen telesná. No naplnenie tejto potreby často hľadá nie bezpečným spôsobom.

Takisto si myslím, že v Cirkvi sa málo hovorí o tom, že človek môže zažívať duchovnú plnosť v kresťanstve, vo vzťahu s Bohom. Že aj v kresťanstve je nadprirodzeno, je tam mystika, je tam Boh, ktorý nás presahuje, dejú sa zázraky, Boh koná zázraky. Božie kráľovstvo sa šíri mocou, nie je to len súbor prikázaní alebo zákazov. Boh je živý, dokonca skrze svojho Ducha prebýva v nás a chce byť takto blízko nás. Ľudia toto často nemajú a keď sa to v Cirkvi ani nekáže, ani nepraktizuje, hľadajú to v rôznych okultných náukách. Samozrejme, týmto netvrdím, že by sme mali redukovať kresťanstvo len na zázraky. Určite to nie je len o zázrakoch. Osobne hovorím, že to je o vzťahu s Bohom, ale nemôžeme z toho tieto zázraky vyňať. Niekedy sa hovorí, že zázraky sú pre neveriacich alebo hľadajúcich. Ale zázrak je dôležitý aj pre človeka žijúceho s Bohom, pričom v tomto prípade je rozdiel v tom, že už nie je dôležité, čo mi Boh dáva, ale kto mi to dáva. Vzťah je dôležitý.

A potom je to aj túžba po spoločenstve. Ľudia hľadajú prijatie, hľadajú normálnosť. Byť medzi ľuďmi, byť medzi dobrými ľuďmi. Aj ezoterika a okult spája určitú komunitu ľudí, ktorá sa stretáva, navštevuje sa, buduje vzťahy. Aj to tam niekde určite zohráva úlohu. V dnešnej dobe ľuďom chýbajú vzťahy. Sme strašne osamelí. Kvôli online-u, kvôli tomu, že sme preťažení, robíme od rána do večera, sme zameraní na výkon, naháňame peniaze, máme plno pôžičiek, jednoducho nemáme čas na vzťahy. Chceli by sme všetko instantne, zalejem teplou vodou a bude! Ale vzťahy potrebujú otvorenosť, potrebujú čas, veľkodušnosť, jednoducho mnoho vecí, ktoré sú dnes úzkoprofilový tovar, a ľudia idú tam, kde ich získajú.

Nachádzate s odstupom rokov v tom, čím ste prešli, nejaký zmysel?  

Vnímam istý paradox. Obzriem sa späť na to, cez čo všetko som prešiel, a pýtam sa sám seba: „Prečo som musel toľko vytrpieť?” Tento rok budem mať 52 rokov a mám dve malé deti. Osobne zastávam názor, že malé deti by mal mať určite nie 52-ročný človek. Život to takto priniesol. Ale tiež si uvedomujem, že keby som nemal vzťah s Bohom a nebol by som mu verný a neposlúchal ho, povolanie byť otcom by som možno vedel naplniť o dvadsať rokov skôr, ale šiel by som mimo Božej vôle. Keď teraz spätne hodnotím ten čas, bolo to výborné, pretože Boh ma uzdravoval, očisťoval, učil ma slúžiť, obetovať sa, ale tiež naprával vo mne obraz, ktorý som mal o sebe samom. Naprával moje hodnoty. Ten čas bol absolútne potrebný na to, aby som sa pripravil na svoje povolanie byť manželom a otcom. Keby som do manželstva vstúpil hneď po svojom obrátení, zničil by som sám seba aj toho druhého človeka. Nebol som na to vtedy pripravený a zrelý. Potreboval som zažiť mnohé veci: premáhania, zlyhania, radosti, interakcie a vzťahy, službu, formáciu a zážitky s Bohom.

Niekedy, keď hovorím s ľuďmi, vravia mi: „Aj ja chcem byť taký ako ty.” Ale nikto nechce tých 20 rokov odmakať. Pripomína mi to maratónca, ktorého každý vidí, ako zabehne najlepší čas, ale drvivá väčšina by nepodstúpila to, čo podstúpil on. Od deviatich rokov makať ako kôň, každý deň, aj vtedy, keď sa všetci ostatní zabávali a mali iný program. Toto nechceme robiť. Často nás zaujíma len výsledok, ale nie sme ochotní rozprávať sa o ceste k tomu výsledku. Pretože to nie je rýchle a jednoduché. A všedné veci nás nezaujímajú. Lenže všetky veľké veci sa skladajú z malých vecí. To, že to robím pravidelne, zodpovedne, dôsledne, to je cvik, cvik, cvik. A nakoniec nad tým nemusíš premýšľať, pretože z toho vzniká rutina, ktorá sa stáva súčasťou tvojho života. Jeden kamarát mi povedal, keď som mu vysvetľoval vzťah s Ježišom a čo žijem: „Už tomu rozumiem. To je taký životný štýl.” Áno, je to životný štýl.

Ste rád, že tento životný štýl žijete?

Nechcel by som žiť ináč. Je veľmi kľúčové a pre mňa dôležité, aby vzťah s Bohom stál na láske, nie na strachu a hrozbe. Naozaj, keď človek vie, že je milovaný, je ochotný aj zomrieť. Pre mňa je to taká kľúčová vec, že sa veľmi čudujem ľuďom, ktorí nezažili túto lásku, no aj tak sú schopní a ochotní nasledovať. Ale vtedy je to veľmi náročná a ťažká cesta. Pretože Božia láska je to, čo nás ženie, palivo, ktoré dodáva silu ísť vpred a nevzdať to. Ak toto nemáme, veľa vecí sme stále nepochopili. Človek sa láske učí. Nie je to niečo prirodzené, čo vieme robiť. Práveže len keď zažívame lásku, vieme ju dávať ďalej. Toto zažívam pri synovi. Veľa vecí o tom, aký som ja syn voči Bohu a ako sa on správa voči mne, mi „docvakáva” teraz. Skrze interakciu s mojím synom začínam viac rozumieť Bohu. A tento vzťah je niečo nádherné. Pretože môjmu synovi viem pomôcť, a zároveň ma to posúva vo vzťahu s Nebeským Otcom.