Tohtoročnou novinkou je, že sila arabskej ulice dorazila aj do Európy. Mestá s veľkou moslimskou menšinou, ako sú Berlín, Paríž alebo Londýn, zažili veľké demonštrácie proti izraelským operáciám v Pásme Gazy, ktoré sú odpoveďou na teroristické vyčíňanie Hamasu.
Majú teda európske metropoly problém s antisemitizmom? Hľadať odpoveď na túto otázku som sa vybral do hlavného mesta Veľkej Británie. Prvá moja zastávka viedla do anglického pabu. Ten mnou zvolený mal dve výhody. Po prvé bol z neho priamy výhľad na trasu propalestínskeho pochodu. Po druhé bol umiestnený na lodi kotviacej na Temži. Dúfal som, že ak by sa situácia na nábreží zvrtla, môžeme rýchlo odplávať do bezpečia.
Mnou sledovaná demonštrácia bola už druhou takou v Londýne. Tej prvej, konanej pred týždňom, sa zúčastnilo asi 100-tisíc ľudí a usporiadatelia ju plánovali prekonať, čo sa asi nepodarilo, menšia však nebola. Účastníci boli evidentne mixom moslimských obyvateľov Londýna a starých ľavičiarov, teda to, čo sa prezýva červeno-zelená aliancia.
Trasa pochodu tvorila akéhosi slimáka. Protestujúci sa zhromaždili pri stanici metra Embankment, šli proti prúdu Temže k parlamentu, cez Westminsterský most na druhý breh, tam sa vydali po prúde rieky, po Waterloo Bridge späť a potom srdcom britskej moci po Strande a Whitehalle, okolo Downing Street a vládnych úradov, skončili na námestí pred parlamentom.
Všetci sú Palestínčania?
Dav skandoval najrôznejšie heslá, nie všetkým bolo rozumieť, ale pochytil som „Free, free Palestine“, s čím by sa dalo súhlasiť, ak by sa pridal dôvetok „from Hamas“, a „We are all Palestinians“, o čom dosť pochybujem. V jednej chvíli ktosi odpálil ružovú dymovnicu a od parlamentu vzdialeného zhruba 450 metrov sa ozvali výstrely. Zľakol som sa, že sa protest zvrhol, ale bola to len pyrotechnika. Pochod zahalil dym a smrad pušného prachu, azda aby sa účastníci mohli cítiť ako v Gaze.
Nad pochodom sa týčil les prevažne palestínskych vlajok, ale nie iba. Červené zástavy najrôznejších socialistov, štandardy odborových zväzov, štátne vlajky Írska, Iránu a Kuby, dokonca vlajka s logom NHS, britskej Národnej zdravotníckej služby.
Je to ukážka jedného z problémov súčasných ľavicových demonštrácií. Sú plné intersekcionality, teda viery, že všetky problémy sveta sú pospájané. Konflikt v Gaze tak nemôže byť len dôsledkom zložitej situácie na Blízkom východe, ale aj kapitalizmu, imperializmu a zrejme aj britského zdravotníctva.
Najabsurdnejším príkladom je vyhlásenie Odborového zväzu sexuálnych pracovníčok čiže britských prostitútok. Tie sa rezolútne postavili za Palestínčanov, čo iste ocenia. Svoje vyhlásenie ukončili výzvou na zničenie Izraela. „Od rieky k moru bude Palestína slobodná“ je posledná veta. (Anglické „„From river to the sea Palestine wil be free“ “ je chytľavejšie, pretože sa to rýmuje.) Riekou sa rozumie Jordán, tvoriaci východnú hranicu židovského štátu, a morom je myslené Stredozemné. Vznik „slobodnej Palestíny“ v tomto priestore nutne znamená zánik Izraela. V poslednom období si aktivisti uvedomili, že to nepôsobí práve dobre, a snažia sa tvrdiť, že je to výzva na mierové spolužitie, ale nikto tomu príliš neverí.
Na demonštrácii som toto heslo videl, rovnako ako ďalšie pochybné vyhlásenia, napríklad „Bombardujete koncentračný tábor“ alebo „Pre socialistickú intifádu“. Neviem, aký je, okrem rozsiahlej korupcie, ekonomický program Hamasu, ale pochybujem, že bude mať pochopenie pre socialistov. Britskí novinári si všimli ďalšie antisemitské prejavy. Napríklad skandovanie „Chajbar, Chajbar, ó, Židia, Mohamedovo vojsko sa vráti“. V bitke pri Chajbare Mohamed porazil miestnych Židov. K organizátorom pochodu patria ľudia, ktorí sa minimálne stretli s vedením Hamasu.
Čo znamená „džihád“?
Tretí pochod je naplánovaný na 11. novembra. Vtedy je výročie konca prvej svetovej vojny, tradične čas ceremónií, rozjímania a spomínania na britských padlých. Hlavná akcia je kladenie vencov pri symbolickej hrobke uprostred Whitehallu. Panujú obavy, že pochod naruší túto i ďalšie ceremónie.
Britskí komentátori sa pýtajú, či sa propalestínskym protestujúcim neustupuje až príliš. Nakoľko je možné tolerovať pochody, ktoré zastrašujú časť obyvateľstva. Nie je to jediný príklad, kedy sa s týmito aktivistami rokovalo v rukavičkách. Dav v mene boja za Palestínu zablokoval stanicu Liverpool Street Station, polícia postrhávala plagáty unesených do Gazy s odôvodnením, že sú príliš provokatívne a mohli by viesť rozbrojom medzi komunitami. Polovica ich aj tak nevydrží ani 48 hodín.
Polícia zároveň odmietla zakročiť proti mladíkom skandujúcim „Džihád, džihád“, pretože „džihád“ vraj môže mať mnoho významov. Keď ale niekto zapochybuje, či existuje viac rodov, môže očakávať policajnú návštevu celkom rýchlo. Medzitým hlásené antisemitské incidenty v Londýne od 7. októbra stúpli o 1 300 percent a židovské deti skrývajú svoje školské uniformy, aby nebolo vidieť, kam chodia.
Britov to viedlo k spytovaniu svedomia, nakoľko je antisemitizmus u nich zakorenený. História Židov v Anglicku je dosť zložitá. Pochádza odtiaľ povera o židovských rituálnych vraždách. Prvá bola zaznamenaná v Norwichi v roku 1144, keď sa v miestnom lese našiel ubodaný chlapec a zo zabitia boli obvinení miestni Židia. K podobným obvineniam došlo v Lincolne, Gloucesteri a v Bury St. Edmunds. V roku 1189 sa uskutočnil pogrom v Londýne, o rok neskôr v Yorku. V roku 1290 kráľ Eduard I. všetkých Židov z Anglicka vyhnal. Návrat im povolil až Oliver Cromwell v roku 1656.
Počas 19. storočia sa úspešne uskutočňovala asimilácia Židov do spoločnosti. Benjamin Disraeli, líder Konzervatívnej strany a premiér v roku 1868 a potom v rokoch 1874 až 1880, bol židovského pôvodu. Jeho rodina konvertovala na anglikánstvo, keď mal dvanásť rokov.
V tomto období prenikali bohatí Židia do anglickej aristokracie. V roku 1847 londýnska vetva Rothschildovcov získala titul baronetov a v roku 1885 barónov. Napriek tomu v britskej elite antisemitizmus prežíval, pred druhou svetovou vojnou bolo prijímanie židovských utečencov z kontinentu veľmi nepopulárne. Na druhej strane Británia prijala okolo desaťtisíc židovských detí.
Po vojne Briti stránili skôr Arabom, bol v tom jednoduchý kalkul. Arabi mali ropu, Izraelčania nie. Napriek tomu dvaja premiéri mali s Izraelom dobré vzťahy. Prvý bol labourista Harold Wilson, premiér v rokoch 1964 až 1970 a 1974 až 1976, ktorý bol vyslovene filosemita.
Druhou bola ministerská predsedníčka Margaret Thatcherová. U nej to bolo čiastočne podmienené tým, že ako poslankyňa zastupovala okrsok Finchley. Židia tu predstavujú veľkú menšinu, k judaizmu sa tu hlási približne 31 percent obyvateľov. Finchley je súčasťou londýnskej mestskej časti Barnet. V nej žije vôbec najväčšia židovská komunita v Británii, vyše 56-tisíc z celkového počtu asi 290-tisíc britských Židov. Dva dni po propalestínskej demonštrácii som sa vydal ju preskúmať.
Finchley je stredostavovská, prosperujúca a čistá štvrť. Je to tiež symbol úspechu britských Židov. Tí prichádzajúci z východnej Európy sa pôvodne usídlili v chudobnej štvrti Whitechapel, známej predovšetkým vďaka vyčíňaniu Jacka Rozparovača. Ako sa ich situácia zlepšovala, presúvali sa najskôr do Hackney a Haringey a nakoniec do Finchley.
Tá svoj židovský ráz rozhodne nezapiera. Pri východe z metra ma víta plagát pozývajúci na festival židovského filmu. Na ulici sú kóšer obchody, hebrejské kníhkupectvo a predajne sedemramenných svietnikov. Na ulici možno stretnúť mužov s jarmulkou a ženy v dlhých sukniach a parochniach, typickom odeve pre ortodoxné Židovky. Napriek tomu ani tu sa zrejme Židia necítia úplne bezpečne.
Skryté synagógy
Moja trasa cez Finchley vedie okolo troch synagóg. Nájsť ich sa však ukazuje ťažšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Najväčšou z nich je Finchley United Synagogue , pojme až 1 400 ľudí. Nevzhľadná betónová stavba nepôsobí ako svätostánok, ale skôr ako pevnosť. Nemá na sebe žiadne znaky, ktoré by ju mohli identifikovať ako synagógu, žiadne Dávidove hviezdy či Mojžišove dosky. Len vedľa dverí je relatívne malá doska. Od zvyšku ulice je oddelená plotom, priestor strážia kamery a automatické závory.
Aj druhá synagóga postráda všetky atribúty, ktoré by ju mohli „prezradiť“. Vyzerá skôr ako menšia telocvičňa. Jedinou nápovedou je dvojjazyčné tlačivo na dverách, v angličtine a asi po hebrejsky (možno jidiš), zakazujúce brať dovnútra skateboardy a podobné „prepravné prostriedky“. Poslednú synagógu som nenašiel vôbec, bola ukrytá za ostatnými budovami a do areálu sa evidentne môže prejsť len nejakou skrytou bráničkou.
Možno som mal len smolu na synagógy, ale na toto poloskrývanie určite existuje dobrý dôvod. Napríklad ten, že len pár kilometrov od nich býva člen vedenia Hamasu. Denník Times zistil, že v štvrti Colindale, tá je tiež súčasťou Barnetu, vlastný dom Muhammad Qassem Sawalha. Tento Palestínčan s britským občianstvom je bývalým veliteľom Hamasu na Západnom brehu.
V deväťdesiatych rokoch utiekol do Británie, kde pre Hamas ďalej pôsobil, najskôr pre neho pral špinavé peniaze. Už v roku 2006 naň upozornil investigatívny program BBC, napriek tomu sa mu nič nestalo. V rokoch 2013 až 2017 bol podľa Timesu členom najvyššieho vedenia Hamasu, kde mal na starosti zahraničné vzťahy. Na verejnosti ho naposledy videli v roku 2019, keď bol súčasťou delegácie Hamasu do Kremľa. Sawalha býval v obecnom byte, pred dvoma rokmi ho od radnice odkúpil vďaka programu Right to Buy, umožňujúcemu privatizáciu bytov so zľavou dlhoročným nájomníkom.
Nakoniec som sa išiel pozrieť ešte na dve mešity. Londýnska centrálna mešita s minaretom a zlatou kopulou svoju identitu rozhodne neskrýva. Stojí pri Regent's parku v jednej z najhonosnejších častí Londýna. To mešita pri Finsbury parku je v štvrti o poznanie ošarpanejšia. Minaret a veľký nápis Finsbury Park Mosque nikoho nenecháva na pochybách, o akú budovu ide. V rokoch 1997 až 2003 tu bol imámom Abu Hamza, radikálny islamista s jedným okom a dvoma hákmi namiesto rúk. Mešitou prešlo niekoľko operatívcov al-Kájdy.
Arabská ulica teda v Londýne ešte úplne nevládne, vynútila si však už veľkú mieru autonómie.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.