Jozef Onačilla

Zákonný postup nie je revanš

Odhliadnuc od politickej rétoriky, samotné pracovnoprávne úkony voči komukoľvek nemôžu automaticky obsahovať prvky nezákonnosti či svojvôle. Pretože ani samotní politici nevyčítali čurillovcom akési abstraktné témy, ale konkrétne nezákonné postupy, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie. Predpokladať nezákonnosť konania iba z toho, že sa budú čurillovci vyšetrovať, a v dôsledku toho voči nim budú vyvodzované od zákona odvodené postupy, je veľmi neprimerané. Ak by sa tak nedialo a čurillovcov by nikto nepostavil mimo služby, znamenalo by to porušovanie povinností tých kompetentných, ktorí sú zodpovední za objasnenie ich nezákonnej činnosti a vyvodenie zodpovednosti.

Hoci sa odborná obec domnieva, že v prípade čurillovcov vzhľadom na ich postavenie policajtov a vznesené obvinenia bola ochrana oznamovateľov zneužitá, Kubina tvrdí, že samotné ich stíhanie je nezákonné. Odvodzuje to od rozhodnutia súdu, ktorý v rámci rozhodovania o väzbe konštatoval nedôvodnosť ich trestného stíhania. Takýto mylný výklad však nemožno pri dôvodnosti trestného stíhania pripustiť, ak chceme rešpektovať základné zásady trestného konania.

Mýtus o nedôvodnom stíhaní

V prvom rade treba pripomenúť, že súd, ktorý konštatoval nedôvodnosť ich stíhania, nerozhodoval o veci, ale len o ich väzbe. Súd posudzoval, či majú byť čurillovci stíhaní na slobode alebo vo väzbe. Súd nevidel dôvody väzobného stíhania, a preto rozhodol, že budú stíhaní na slobode. Súd rozhodujúci o väzbe však nemá žiadne kompetencie rozhodovať o dôvodnosti samotného stíhania, to môže v prípravnom konaní iba prokurátor. Ide nielen o judikatúru súdov, ale aj o zákonné znenie, podľa ktorého iba prokurátor, ako pán prípravného konania, môže rozhodnúť o zastavení trestného stíhania.

Ak by súd bol oprávnený posudzovať túto problematiku, celkom prirodzene by pri konštatovaní nedôvodnosti stíhania čurillovcov zrušil celé ich trestné stíhanie. A to sa nestalo.

Zákon vyžaduje postavenie mimo službu

V ďalšom bode rozhovoru advokát Kubina obhajoval zotrvanie stíhaných čurillovcov v aktívnej službe, hoci zákon hovorí o potrebe postaviť policajta mimo službu, ak je dôvodne podozrivý z trestnej činnosti a jeho zotrvanie v službe by bránilo jej objasneniu, alebo ak by poškodzovalo záujmy polície.

Advokát Kubina dôvodil nepostavenie čurillovcov mimo službu okrem absencie dôvodnosti trestného stíhania aj tým, že interný predpis ministerstva vnútra umožňuje nadriadenému, aby vyhodnotil dôvodnosť stíhania, a podľa toho sa mohol rozhodnúť, či postaví alebo nepostaví obvineného policajta mimo službu. Aj tu treba pripomenúť základnú hierarchiu právnych predpisov, v ktorej je zákon vždy nadradený nad akýkoľvek podzákonný predpis, akými sú aj interné usmernenia štátnych orgánov. To znamená, že platí to, čo hovorí zákon.

Na trestne stíhanú osobu sa ochrana nevzťahuje

Aj keď čurillovcom bola udelená ochrana oznamovateľov, nový minister vnútra Šutaj Eštók postavil obvinených policajtov mimo službu práve s odvolaním sa na zákon. Podľa Kubinu tým však zneužil svoju právomoc, lebo nemal súhlas Úradu pre ochranu oznamovateľov. Samotný zákon o ochrane oznamovateľov však hovorí, že pokiaľ ide o stíhanú osobu, súhlas úradu sa nevyžaduje. Stíhaná osoba si totiž svoje trestné vyšetrovanie privodila sama, a preto sa na ňu ochrana nevzťahuje. Minister preto súhlas úradu nepotreboval a konal v súlade so zákonom.

Tu dochádza zo strany advokáta Kubinu k interpretácii zákona takým spôsobom, že opomenul stíhanie svojich klientov ako dôvod, pre ktorý sa na nich ochrana oznamovateľov nevzťahuje. Tvrdí, že ide o pracovnoprávny úkon, ktorý je závislý od posúdenia ministra, a preto minister potrebuje súhlas úradu. Minister však v žiadnom prípade neposudzuje dôvodnosť alebo nedôvodnosť stíhaní obvinených policajtov. Nemá na to totiž ani kompetenciu a ani prístup k spisovým materiálom.

Kubina ministrovi vyčítal aj to, že mimo službu neboli postavení všetci obvinení policajti v krajine, ale iba jeho klienti. Minister Eštók však v tomto smere pripomenul nedostatočné informovanie zo strany niekdajšieho šéfa policajnej inšpekcie Juhása s tým, že si už vyžiadal potrebné podklady a budú spracované obdobné personálne rozkazy o postavení mimo službu aj pre všetkých ostatných obvinených policajtov.

Čurillovci nie sú v domácom väzení

Pri rozoberaní neúmernej dĺžky trestného stíhania čurillovcov, ktorá je momentálne v absolútnom štatistickom priemere a trvá dva roky, advokát Kubina spomenul prípad svojho iného klienta, ktorý bol obvinený 10 rokov, a stíhanie bolo napokon zastavené. Z toho plynule položil otázku, či je fér, aby bol niekto 10 rokov držaný v domácom väzení, čím opäť narážal na momentálne postavenie čurillovcov. Tu treba pripomenúť, že zákon ohraničuje maximálnu dobu väzby na 5 rokov, pričom toto platí aj pri náhradách väzby. Faktom však je, že jeho klienti nie sú vo väzbe, a ani nie sú nijako obmedzovaní na osobnej slobode, iba sú postavení mimo službu. O domácom väzení hovorí v tom zmysle, že policajtom postaveným mimo služby môže prísť kontrola, nakoľko majú byť v čase služby doma. Čo je opäť zákonná podmienka rovnakého druhu, ako keď nadriadený kontroluje zamestnancov, či sa nachádzajú v pracovnom čase na pracovisku. Čurillovci majú predsa ďalej nárok na mzdu a musia rešpektovať pravidlá.

V neposlednom rade Kubina pripomína aj skutočnosť, že stíhanie jeho klientov je nielen nedôvodné, ale aj v rozpore so zákonom, pretože prípad obvinených policajtov viedol zaujatý vyšetrovateľ Michal Kulich. Rozhodol o tom nadriadený Kulicha z Úradu inšpekčnej služby, pretože Kulich mal mať priateľský vzťah k poškodenej strane a nepriateľský vzťah k jednému zo spoluobvinených.

Krajská prokuratúra v Bratislave vo svojom vyhlásení však uviedla, že o vylúčení vyšetrovateľa z inšpekcie Michala Kulicha rozhodol nadriadený, ktorý je sám zaujatý. Prokuratúra považuje za nepochybné, že uznesenie o zaujatosti Kulicha vydal subjekt, ktorý z dôvodu zaujatosti nebol oprávnený konať, pretože v prebiehajúcom trestnom stíhaní má procesné postavenie svedka a ako svedok aj vypovedal. Týmto sa na uznesenie o zaujatosti Kulicha vydané jeho nadriadeným hľadí, ako keby nikdy vydané nebolo.

Zvláštne hodnotenie zaujatosti

Advokát Kubina tento postup rozporuje a hovorí, že trestný poriadok presne určuje, kto môže byť vylúčený z vykonávania úkonov. Podľa zákona je to buď zaujatý sudca, alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ. Advokát Kubina teda tvrdí, že hoci pracovník inšpekcie – policajt, môže byť vylúčený pre zaujatosť, jeho nadriadený, rovnako policajt, už nie. Lebo je zároveň aj svedok alebo nadriadený, a toto procesné postavenie a funkciu zrejme nemôžu zastávať sudcovia, prokurátori či policajti.

Podľa zákona o Policajnom zbore je Úrad inšpekčnej služby osobitnou súčasťou Policajného zboru. Zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru definuje policajta ako fyzickú osobu, ktorá je v služobnom pomere podľa tohto zákona a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade. Štátnou službou sa rozumie plnenie úloh Policajného zboru, ktorého osobitnou súčasťou je aj inšpekcia. Nadriadený Kulicha má teda v zmysle zákona postavenie policajta. V opačnom prípade by bolo na pováženie, či by mohla fyzická osoba – nepolicajt, vyšetrovať policajtov. O tento prípad sa začala zaujímať aj Generálna prokuratúra, ktorá preskúma zákonnosť konania a rozhodnutí vo veci zaujatosti konajúceho vyšetrovateľa.

Advokát má vždy povinnosť zastupovať svojho klienta tak, aby v rámci zákonných možností dosiahol čo najlepší výsledok v jeho prospech. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je však na zamyslenie, či ide o bežný prípad obhajoby v prípadoch dôkaznej nepriazne, kde obhajca síce prezentuje tvrdenia, len aby niečo povedal, hoci tie majú s právom minimum spoločného. Alebo ide skôr o mediálne nastavenú obhajobu voči verejnosti, ktorej skutočný účel je vyvolať pochybnosti o postupoch všetkých orgánov, ktoré konajú a rozhodujú proti záujmom čurillovcov, hoci v medziach zákona.