Stavba na obdĺžnikovom pôdoryse s rozmermi 19 x 22 metrov mala podľa striktných židovských predpisov západno-východnú orientáciu. Synagóga bola dvojposchodová. Na prvom poschodí ju po obvode troch strán obiehala galéria. Na druhom, na západnej strane stál organový chór s organom.
Hudobný nástroj typický pre kresťanské kostoly bol jedným z najvýraznejších prejavov odklonu reformnej židovskej komunity (v ortodoxných synagógach sa nepoužíval). Popri liturgickom používaní hebrejského jazyka sa spolu s chórovým spevom stal súčasťou synagogálnych bohoslužieb. V Prešporku vyvolal tento čin v kruhoch ortodoxnej židovskej komunity (aj v časti konzervatívnych členov neologickej komunity) veľké pobúrenie.
Po druhej svetovej vojne a nástupe komunistickej vlády prestala v 50. rokoch postupne synagóga slúžiť pôvodnému účelu. Najprv v nej bol sklad a v 60. rokoch ateliéry a štúdiá STV. Bombám budova odolala, no v roku 1969 bola rozobratá bagrami pri stavbe Mostu SNP.
Zuckermandel a Vydrica
Zuckermandel aj Vydrica vznikli v prvej polovici 13. storočia ako samostatné menšie osady. Boli súčasťou podhradia, ktoré sa rozprestieralo od Vodnej veže po starý židovský cintorín pri terajšom električkovom tuneli.
Ľudové pomenovanie štvrte „Zuckermandel“ zaviedli v stredoveku roľnícki kolonisti z Bavorska. Pochádza z nárečového nemeckého „Zucke den Mantel zur Flicht“ („Chyť si kabát a utekaj“). Čo naznačuje, že už vtedy sa tam schádzali kriminálne živly a prostitútky. Názov Vydrica je naviazaný na obyvateľov osady Vydrica v Mlynskej doline. Tí sa do podhradia presťahovali v 13. storočí.
Hlavnú os Vydrice vytvorili dve ulice. Veľká a Malá Vydrica a nízka zástavba na nábreží. Jej začiatok bol na Rybnom námestí a hranicu s Zuckermandlom tvoril priestor Vodnej veže. Niektoré uličky boli ešte aj v roku 1947 štvrťami červených lampášov.
V roku 1851 vytvoril Zuckermandel aj Vydrica nový IV. obvod mesta, Tereziánske mesto, pomenované na počesť cisárovnej Márie Terézie. Obe historické časti Bratislavy však, bohužiaľ, padli za obeť stavbe Mosta SNP ako aj veľkému rozširovaniu asfaltovej cesty na dunajskom nábreží v 50. až 60. rokoch minulého storočia.
Budova veslárskeho klubu
Veslovanie patrí k Dunaju tak, ako patrí Dunaj k Bratislave. V hlavnom meste má tento šport slávnu tradíciu. Budovy viacerých klubov boli v minulosti pýchou mesta.
Prvý Bratislavský veslársky klub (Pozsonyi hajós egylet) vznikol v roku 1862. Prvé medzinárodné veslárske preteky usporiadal už o rok neskôr pod Devínom. Klub mal svoje sídlo v rozprávkovej budove na petržalskej strane Dunaja, na mieste dnešného Mosta SNP.
Napoly drevená budova bola postavená v neogotickom štýle s romantickou vežičkou podľa projektu najvýznamnejšieho rakúskeho architekta historizmu R. Jeblingera v roku 1886. V 60. rokoch, keď most stavali, musela ustúpiť novej architektúre a dnes nám po nej nezostalo nič.
Po zbúraní sa síce jednotlivé očíslované časti budovy ešte niekoľko rokov nachádzali na dvore JRD Rusovce, časom sa rozkradli, drevené časti zhnili, a tak sa stavba zachovala iba na niekoľkých historických fotografiách.
Ferdinandove kúpele
Vydrickí mlynári v hornej časti bratislavskej Mlynskej doliny začiatkom 19. storočia objavili prameň železitej minerálky. V roku 1832 podnikavý stolársky majster, Johann Tronner dostal od radnice povolenie postaviť na Železnej studničke štyri kúpacie kabínky a tri izby. Povolenie na prevádzku získal na tri roky.
Popularita kúpacích kabín stále rástla. Vtedy sa začala písať história budúceho kúpeľného domu. Prešporský mešťan Jozef Bergameny, ktorý mal v prenájme aj kasíno a divadelnú reštauráciu v Redute, predložil mestu vedeckú analýzu, že ide skutočne o liečivý prameň.
Projekt jeho kúpeľov však bol ambicióznejší ako jeho financie, a tak si musel naň požičať. V polovici júna 1828 sa mu podarilo stavbu z pálených tehál dokončiť.
Bergameny dokonca získal povolenie, aby kúpele niesli meno po vtedy panujúcom kráľovi Ferdinandovi V. Ferdinandove kúpele boli postavené v klasicistickom slohu. Mali doširoka roztiahnuté priečelie, nápadný vchodový rizalit a dvadsať miestností. Svoju prvú liečebno-spoločenskú sezónu otvorili 7. júna 1830.
Kúpele využívali liečivú vodu, ako sa len dala. Dokonca sa vo fľašiach predávala v bratislavských lekárňach. Stavebná činnosť v okolí kúpeľov a najmä úpravy potoka Vydrica neskôr vážne narušili prietok spodných vôd. Liečivé pramene začali vysychať, až sa stratili.
V 60. rokoch minulého storočia kúpeľná budova úplne schátrala. V roku 1970 ju zrovnali zo zemou.
Vzťah Slovákov k architektúre, hudbe, výtvarnému umeniu, divadlu, literatúre, ľudovej slovesnosti či jazyku je znakom našej kultúrnosti alebo nekultúrnosti. Pokiaľ dovolíme, aby nám nenávratne mizla pred očami, nesvedčí to len o chybe jednotlivcov, ale aj o zlyhávaní pamäti celého národa.
