Nikdy sa osobne nestretli, spájalo ich niečo silnejšie. Príbeh barónky Nadeždy von Meck a geniálneho skladateľa Čajkovského

Ich priateľstvo nikdy neprerástlo do osobného stretnutia. Namiesto toho sa zrodil román v listoch, ktorý po takmer štrnástich rokoch vyhasol rovnako nečakane, ako vzplanul. Píše Dana Ljubimovová Miháliková.

Hudobné skvosty ako Luskáčik, Labutie jazero, Eugen Onegin, Piková dáma a mnohé ďalšie by možno nevznikli, keby do života Piotra Iľjiča Čajkovského nevstúpila istá žena. Barónka Nadežda von Meck bola nielen vplyvná podnikateľka, ale aj zanietená patrónka umenia. S jej podporou bolo založené Moskovské konzervatórium, finančnú pomoc poskytovala jeho zakladateľovi Nikolajovi Rubinštejnovi, vytvorila priestor pre umelecký rozlet mladému Claudeovi Debussymu, poskytla posledné útočisko chorobou postihnutému Henrykovi Wieniawskemu. Najvýznamnejšej podpory sa však z jej strany dostalo Čajkovskému. Ich priateľstvo nikdy neprerástlo do osobného stretnutia. Namiesto toho sa zrodil v listoch román, ktorý po takmer štrnástich rokoch vyhasol rovnako nečakane, ako vzplanul.

Na báze silného hudobného prežívania vznikla medzi dvoma silnými introvertmi akási virtuálno-finančná väzba s ľúbostnými prvkami. Zároveň to pripomína biznis projekt, ktorý obom účastníkom prinášal slušné benefity. Nadežda Filaretovna získala priateľstvo s géniom, Čajkovskij mal zaistené finančné zázemie, aby sa mohol naplno venovať tvorbe, a k tomu ešte aj bonus v podobe výbornej koučky. Podržala ho v každej životnej situácii a odhodlane ho sprevádzala obdobiami mučivých depresií. Čajkovskij nikdy neporozprával o sebe a svojej hudbe toľko ako barónke von Meck, a to z prostého dôvodu. Nik sa ho nepýtal. A práve ona mu kládla otázky a jeho bavilo odpovedať na ne. Písal jej dvakrát častejšie ako ona jemu. Opisoval každú udalosť, posielal fotky všetkých príbuzných svojej rozvetvenej rodiny, zveroval sa jej s názormi na politiku, náboženstvo, literatúru, informoval ju o práve komponovaných aj zamýšľaných dielach. A do listov vkladal vylisované kvetinky.

Nadežda von Meck (1831-1894). Foto: wikimedia

Železná barónka, intuitívna koučka

Z diaľky sa náhodne uvideli párkrát. Ak sa im oči stretli, nasledoval jemný úklon hlavou na znak pozdravu a to bolo všetko. Tento nezvyčajný vzťah neskôr opísal Čajkovského brat Modest. „Hlavná osobitosť úzkeho a dojímavého priateľstva Nadeždy Filaretovny a Piotra Iľjiča spočívala v tom, že sa nikdy nevideli inak ako v dave, a ak náhodne zhliadli jeden druhého v koncertnej sieni, či na ulici, vzbudzovali dojem dvoch celkom cudzích ľudí. Kontaktovali sa iba písomne a obaja skonali bez toho, aby začuli hlas jeden druhého.“ Áno, barónka pevne zotrvala v rozhodnutí vylúčiť čo i len jedno osobné stretnutie. Čajkovskému to vyhovovalo, ona sa obrnila. Sama najlepšie vedela, že pod pancierom železnej lady neraz prebýva krehká duša. Ľúbostný ošiaľ už raz nezvládla, podrobnosti o tejto jej životnej skúsenosti však necháme bokom. Je spojená s množstvom otáznikov, dohadov aj nemilých dôsledkov. Podstatné je, že barónka na svoje zlyhanie nikdy nezabudla a vedela, že podobný citový otras si viac nemôže dovoliť. A to nielen vzhľadom na vek, keďže Čajkovskij mal 36 a ona o deväť viac. V tom čase totiž od nej záviselo až príliš veľa životov.