Hudobné skvosty ako Luskáčik, Labutie jazero, Eugen Onegin, Piková dáma a mnohé ďalšie by možno nevznikli, keby do života Piotra Iľjiča Čajkovského nevstúpila istá žena. Barónka Nadežda von Meck bola nielen vplyvná podnikateľka, ale aj zanietená patrónka umenia. S jej podporou bolo založené Moskovské konzervatórium, finančnú pomoc poskytovala jeho zakladateľovi Nikolajovi Rubinštejnovi, vytvorila priestor pre umelecký rozlet mladému Claudeovi Debussymu, poskytla posledné útočisko chorobou postihnutému Henrykovi Wieniawskemu. Najvýznamnejšej podpory sa však z jej strany dostalo Čajkovskému. Ich priateľstvo nikdy neprerástlo do osobného stretnutia. Namiesto toho sa zrodil v listoch román, ktorý po takmer štrnástich rokoch vyhasol rovnako nečakane, ako vzplanul.
Na báze silného hudobného prežívania vznikla medzi dvoma silnými introvertmi akási virtuálno-finančná väzba s ľúbostnými prvkami. Zároveň to pripomína biznis projekt, ktorý obom účastníkom prinášal slušné benefity. Nadežda Filaretovna získala priateľstvo s géniom, Čajkovskij mal zaistené finančné zázemie, aby sa mohol naplno venovať tvorbe, a k tomu ešte aj bonus v podobe výbornej koučky. Podržala ho v každej životnej situácii a odhodlane ho sprevádzala obdobiami mučivých depresií. Čajkovskij nikdy neporozprával o sebe a svojej hudbe toľko ako barónke von Meck, a to z prostého dôvodu. Nik sa ho nepýtal. A práve ona mu kládla otázky a jeho bavilo odpovedať na ne. Písal jej dvakrát častejšie ako ona jemu. Opisoval každú udalosť, posielal fotky všetkých príbuzných svojej rozvetvenej rodiny, zveroval sa jej s názormi na politiku, náboženstvo, literatúru, informoval ju o práve komponovaných aj zamýšľaných dielach. A do listov vkladal vylisované kvetinky.
Nadežda von Meck (1831-1894). Foto: wikimedia
Železná barónka, intuitívna koučka
Z diaľky sa náhodne uvideli párkrát. Ak sa im oči stretli, nasledoval jemný úklon hlavou na znak pozdravu a to bolo všetko. Tento nezvyčajný vzťah neskôr opísal Čajkovského brat Modest. „Hlavná osobitosť úzkeho a dojímavého priateľstva Nadeždy Filaretovny a Piotra Iľjiča spočívala v tom, že sa nikdy nevideli inak ako v dave, a ak náhodne zhliadli jeden druhého v koncertnej sieni, či na ulici, vzbudzovali dojem dvoch celkom cudzích ľudí. Kontaktovali sa iba písomne a obaja skonali bez toho, aby začuli hlas jeden druhého.“ Áno, barónka pevne zotrvala v rozhodnutí vylúčiť čo i len jedno osobné stretnutie. Čajkovskému to vyhovovalo, ona sa obrnila. Sama najlepšie vedela, že pod pancierom železnej lady neraz prebýva krehká duša. Ľúbostný ošiaľ už raz nezvládla, podrobnosti o tejto jej životnej skúsenosti však necháme bokom. Je spojená s množstvom otáznikov, dohadov aj nemilých dôsledkov. Podstatné je, že barónka na svoje zlyhanie nikdy nezabudla a vedela, že podobný citový otras si viac nemôže dovoliť. A to nielen vzhľadom na vek, keďže Čajkovskij mal 36 a ona o deväť viac. V tom čase totiž od nej záviselo až príliš veľa životov.
Okrem stoviek zamestnancov železničnej spoločnosti, na ktorú po manželovej smrti v roku 1876 zostala sama, pozornosť delila medzi svojich jedenásť detí. Ďalších sedem oplakávala, nedožili sa dospelosti. Podobný kolorit ťažko praje ľúbostnému vzplanutiu, avšak stalo sa. Nadežda Filaretovna tentoraz zostáva v ústraní a ubolené srdce si lieči prácou, starostlivosťou o iných a bohatou korešpondenciou s človekom, ku ktorému prechováva vrúcne city. S Čajkovským si napíšu vyše 1 200 listov, ktoré raz skončia v trojzväzkovom knižnom vydaní. Spočiatku sú strohé, vecné, no postupne sa obaja rozpíšu až do neuveriteľnej podoby. Každý list sa začína poetickým oslovením, prekypuje slovami vďaky a nádeje, vyznaniami, opismi každodenných starostí aj radostí. Vymieňajú si detailné informácie o príbuzných, vedia o všetkých dôležitých aj banálnych rodinných udalostiach a s nimi spojených zážitkoch. Čítame v nich melancholické spovede, názory na manželstvo, a najmä sériu neustálych povzbudení, ktoré hudobný skladateľ, prenasledovaný mučivými obavami z neprijatia svojej tvorby kritikou a publikom, potrebuje ako soľ.
Piotr Iľjič zďaleka nepatril k sebavedomým autorom, povahou bol predurčený na nekonečné pochybnosti nielen o rozpísaných skladbách, ale dokonca aj o dielach, ktoré už boli úspešne etablované na hudobnej scéne v Rusku či zahraničí. A to už v štyroch rokoch prejavil výnimočné hudobné nadanie, spojené so zvýšenou citlivosťou na zvukové podnety. Lásku ku klavíru v ňom prebudila mama, no obaja rodičia boli známi svojou vášňou k muzicírovaniu. Dom rodiny Čajkovských v mestečku Votkinsk bol vždy plný hudby, a to najmä Mozarta, ktorého malý Péťa až bytostne nasával. Chlapča podchvíľou sadalo ku klavíru, podchytávalo melódie a dopĺňalo ich vlastnými variáciami. Hudba mu nedala pokoja, prenasledovala ho na každom kroku. „Hudba, stále znie hudba! Mám ju tu!“ výskal, zakrývajúc si uši rukami. Hodiny klavíra sa neraz končili záchvatom, prišlo aj obdobie zákazu čo i len priblížiť sa k nástroju, spôsobujúcemu toľké nervy. Rodičia rozhodli, že pre ich syna bude najlepšie, ak ho nasmerujú na cestu úradníka. Podarilo sa, no z ich precitliveného Péťenku, ktorého francúzska guvernantka nazývala „porcelánovým chlapčekom“, nakoniec vyrástol jeden z najznámejších hudobných skladateľov v dejinách.
Čajkovského rodičia a súrodenci. Péťa je prvý zľava. Foto: wikimedia
Krehká psychika zostala, chabé sebavedomie, depresie a fóbie tiež, no o slovo sa prihlási aj zanovitosť a razantnosť v umeleckých otázkach. O Čajkovského povahe sa veľa dozvedáme práve prostredníctvom jeho bohatej korešpondencie s blízkymi, ktorá zahŕňa okolo päť tisíc listov. Najviac si písal s bratom Modestom a s mecenáškou Nadeždou von Meck.
Pnutie doby
Nie, nebola Nemka. Nadežda Filaretovna Fralovskaja sa vydala v roku 1848 za baróna Karla Fiodoroviča von Meck, ktorého predkovia sa presídlili do Pobaltia kedysi v 16. storočí. Mala sedemnásť, lásku k hudbe zdedila po otcovi, vecnosť a prísnosť po matke. Práve jej zásluhou manžel učiní rozhodnutie zanechať miesto úradníka a vstúpiť do neistých vôd podnikania. Nadežda sa totiž vymyká obrazu klasickej dámy ruského 19. storočia. Má prehľad o všetkých finančných aktivitách rodiny a v účtovných knihách sa orientuje s rovnakou istotou ako jej muž. Ale predtým, než sa stal železničným magnátom, bolo treba zmobilizovať sily. Začiatky boli všakovaké. „...poviem Vám, Piotr Iľjič, čo pravdepodobne ani netušíte. Nie vždy som bola majetná, väčšinu svojho života som bola chudobná, veľmi chudobná, a obzvlášť v istom období...,“ spomenula raz v liste. „Keď Karl Fiodorovič nakoniec vyhovel mojej prosbe a dal výpoveď, nadišlo ďalšie ťažké obdobie a museli sme dokázať vyžiť z 20 kopejok na deň. Bolo to náročné, ale nikdy som ani minútu neľutovala toto rozhodnutie.“
Na ilustráciu, v čase von Meckovej výpovede v Rusku narastá potreba železničného prepojenia a po vydaní cárskeho nariadenia o vybudovaní železničnej infraštruktúry sa zjavujú prvé súkromné firmy pripravené rozbehnúť biznis v novom sektore. Po pár nevydarených pokusoch Karl Fiodorovič vyhupol na úspešnú vlnu, získava reputáciu špecialistu a spoľahlivého partnera, a po niekoľkých rokoch sa stáva magnátom s takmer neohraničenými finančnými možnosťami. Rodina von Meckovcov si buduje obrovský majetok, pričom pravidelné sponzorovanie vedy, školstva a nemajetných študentov jej nikdy nebude cudzie.
V cárskom Rusku zároveň prebiehajú ďalšie zmeny. Literatúra žije Puškinom a Gogoľom, k tomu všadeprítomná cenzúra aj črtajúci sa príchod nových umeleckých kádrov. Čoskoro dá o sebe vedieť Dostojevskij, ktorého za účasť v spolku petraševcov po zinscenovaní popravy rovno z popraviska odvedú na Sibír. Jeho neskorší rival Turgenev sa za nekrológ Gogoľovi ocitne v domácom väzení, oklieštený o možnosť publikovať. Mnohí autori sa odmlčia alebo vydávajú neškodné poviedky. V hudobnom prostredí je to rovnako chúlostivé, no umelecké pnutie bujnie napriek tlaku cenzúry. V Petrohrade a Moskve sa formujú Ruské hudobné spoločnosti, ktoré sa stávajú bázou pre vznik konzervatórií, a na jednom z nich bude pôsobiť aj sám Čajkovskij. V roku 1862 Milij Balakirev zakladá krúžok Nová ruská hudobná škola, ktorý hudobný kritik Vladimir Stasov nazve Mocnou hŕstkou. Jej piati predstavitelia upínajú pozornosť na cirkevný spev a ľudové motívy z odľahlých regiónov ruského impéria. Legendy, byliny, veľké historické témy sa objavujú v symfonických dielach každého z nich. Balakirev vyhľadáva nové podnety priamo v teréne – z Povolžia si prináša motívy na 40 ruských piesní, z Kaukazu zas námet na symfonickú poému Tamara. Po zrušení nevoľníctva zakladá Bezplatnú hudobnú školu, jej osud však bude rýchlo spečatený pre nepriateľsky naladené vyššie kruhy, a vyučovacie predmety sú zúžené na spev a základy hudobnej teórie.
Čajkovskij (vľavo) s Nikolajom Rubinštejnom v roku 1862. Foto: wikimedia
Spojila ich Búrka
Čajkovskij sa opiera o hudobné motívy ruských romancí a jeho tvorba naberá na sile. Na rozdiel od hudobných samoukov z Mocnej hŕstky bude jedným z prvých absolventov odboru kompozícia. Skončí ho na novozaloženom konzervatóriu v Petrohrade, zanechá post vysokého štátneho úradníka na ministerstve spravodlivosti a na podnet klaviristu, dirigenta a hudobného skladateľa Nikolaja Rubinštejna začne učiť na Moskovskom konzervatóriu. Konečne získa vytúženú slobodu, no tá je spojená s biedou, dlhmi a celým balíkom pochybností. Myšlienky na návrat späť na ministerstvo ho budú pokúšať, no nakoniec všetko vypáli inak.
V roku 1872 skomponuje na motívy Shakespearovej rovnomennej divadelnej hry symfonickú báseň Búrka. Dielo poslúžilo na hľadanie novej hudobnej formy, na ktoré ho nabádal hudobný kritik Vladimír Stasov. V úprave Nikolaja Rubinštejna si ju vypočuje aj Nadežda von Meck. Skladba ju ohúri a hneď začne pátrať po autorovi. „Žije skromným životom, je slobodný, zadlžený, nepraktický, sotva perspektívny, plachý, na scénu vychádza bojazlivo a s roztrasenými nohami, prosto čudák. Ale na druhej strane je milý a zanietený,“ dozvedá sa v kocke. Táto charakteristika jej zaimponovala, vzbudila v nej prirodzenú ženskú zvedavosť, a tak mu jedného dňa pošle list s prosbou o zaranžovanie dielka pre klavír za slušný peniaz. Čajkovskij neváha a obratom posiela partitúru s vyjadrením úprimnej vďaky. Barónka zaplesá a veci naberú spád. V účtovnej knihe von Meckovcov sa v kolónke pomoc umelcom zjaví nové meno a svieti pri ňom závratná suma 6-tisíc rubľov ročne. Čajkovskij má zabezpečenú finančnú nezávislosť a všetok komfort, aby sa mohol naplno venovať komponovaniu bez pedagogickej činnosti, čo ho tak ubíja a okliešťuje v tvorbe. Postupne dostane do bezplatného užívania dom v centre Moskvy, príležitostne aj sídlo na vidieku, preplatené má cesty do zahraničia, pobyt v európskych krajinách vrátane najdrahších lístkov na hudobné predstavenia. V 80. rokoch má už mimo Ruska vybudované renomé a stáva sa najžiadanejším hudobným skladateľom svojej doby. Ale medzitým sa odohrá ešte niečo.
Blízkosť na diaľku
V júli 1877 barónke doručia list, v ktorom Piotr Iľjič spomína istú mladú obdivovateľku. Vyznala mu lásku a idú sa vziať. Reč je o Antonine Miľukovovej. Ako to už býva, zapracovala zhoda náhod. V tom čase prechádzal veľkou duchovnou krízou, písal libreto k opere Eugen Onegin a riešil emocionálne napätú „listovú scénu“ s Tatianou Larinou. A tu ho máš! Zrazu mu doručili list, akoby zmáčaný slzami nešťastne zaľúbenej dievčiny, čo mu prisahá lásku bez nároku na vlastné šťastie. Skrátka, bol to jeden z kurióznych momentov, keď umelecký obraz v mysli autora na okamih splynul s realitou. Sobáš prebehol rýchlo, v úplnej tajnosti. Skutočné dôvody sú všeobecne známe, popísalo sa o nich dosť ešte za Čajkovského života a v súčasnosti sú rozanalyzované do najmenších detailov. Výsledok? Mladomanžel hneď po svadbe pochopil, že jeho žena nikdy nebola žiadna Tatiana, v ktorej Puškin tak pôsobivo zosobnil prirodzené dievčenské čaro. Antonina bola frivolná, hrubá, so sklonmi k hystérii, a keď skladateľ na dôvažok spoznal aj jej rodinu, bol koniec. Rozčarovanie z manželky aj z manželstva ako takého bolo definitívne. Nerozvedú sa, ale Čajkovskij po šiestich týždňoch nenávratne uteká od ženy a korešpondencia s von Meck bude ešte emotívnejšia. Táto skúsenosť ich zblížila do takej miery, že barónka otvorene píše o mukách, aké jej spôsobovalo toto krátke „manželstvo“. Zároveň dbá o citové rozpoloženie svojho chránenca a nech sa hudobný skladateľ nachádza kdekoľvek, pravidelne dostáva kytice živých kvetov s venovaním „Od oddaného priateľa“.
Čajkovskij s manželkou Antóniou. Foto: wikimedia
K pretrvávajúcej duchovnej kríze Čajkovského prispeli pohnuté spoločenské udalosti, na ktoré reaguje celé ruské umenie. Leitmotívom folklórnych piesní sa stáva ďalšia rusko-turecká vojna, táto téma sa odzrkadlí v cykle Piesne a tance smrti Musorgského, do boja odchádza aj Tolstého Vronskij v románe Anna Karenina, vojnové hrôzy vo svojej bohatej maliarskej tvorbe dokumentujú jej priami účastníci – Vasilij Vereščagin, či Nikolaj Dmitriev-Orenburgskij. Čajkovskij zažíva prerod a komponuje svoje prelomové dielo. Jeho Štvrtá symfónia f-mol sa zapíše do dejín ruskej hudby symfónia – psychologická dráma, ktorú hudobní kritici postavia do jedného radu s dielami samotného Beethovena. Zrodí sa za silnej duchovnej podpory Nadeždy Filaretovny, v listoch adresovaných práv tejto dáme autor skicuje tematickú osnovu budúceho veľdiela a nazýva ho „našou symfóniou“. Na znak vďaky jej ho chce venovať, ale ona odmieta. Nová symfónia môže byť uvedená so slovami „Môjmu najlepšiemu priateľovi“. Bez mena a bez priezviska.
Koniec románu
Od prvého listu, v ktorom si Nadežda Filaretovna od hudobného pedagóga z Moskovského konzervatória objednala prvú úpravu klavírnej skladby, prešlo takmer štrnásť rokov. Čajkovskij je na roztrhanie. Pozná ho celý svet, ako dirigent aj skladateľ zožína búrlivé ovácie v Európe, cár Alexander III. sa prezentuje ako jeho fanúšik a vydelí mu apanáž. Do New Yorku ho pozývajú na otvorenie novovybudovanej Carnegie Hall, jeho diela sú vydávané v obrovských nákladoch, píšu o ňom v novinách, nazývajú ho najväčším hudobným skladateľom a géniom. Umelecké kontakty udržiava s Edvardom Griegom, Antonínom Dvořákom, Gustavom Mahlerom, Camillom Saint-Saënsom a ďalšími hudobnými velikánmi.
Čajkovskij sa vypracoval na finančne nezávislého umelca, no barónka mu naďalej poskytuje podporu, dokonca iniciuje manželstvo svojho syna Nikolaja s Čajkovského neterou Annou. Ona sama sa na svadbe nezúčastní, rodinnú udalosť tak ako maestrove úspechy tíško sleduje z ústrania. Pokým jeho život napreduje, ten jej začína haprovať. Finančné záležitosti sa komplikujú, jeden syn umrel, ďalší ťažko ochorel, najmladšia dcéra sa vydala za muža, ktorý rozhadzuje majetok. „Celý svoj život, všetky svoje schopnosti vynakladáš na to, aby si svojim deťom zabezpečil slušný život, čo aj dosiahneš, ale len na to, aby si videl, ako sa celá tá budova, postavená tvojimi rukami s toľkou prácou a starostlivosťou, zrútila ako domček z kariet. Aké je to kruté a aké neľútostné!“ zveruje sa v liste. V roku 1890 Čajkovskému stručne oznámi, že končí s vyplácaním materiálnej pomoci a žiada, aby viac nepísal. V závere dodala: „Spomeňte si na mňa niekedy.“ Bol to šok, posledná veta ho dostala. „Vari ma naozaj pokladáte za schopného pamätať na Vás len pokiaľ míňam Vaše peniaze! Vari môžem čo i len na jediný okamih zabudnúť na všetko, čo ste pre mňa urobili a ako veľmi som Vám zaviazaný?... Bez akéhokoľvek zveličenia môžem vyhlásiť, že som na Vás nezabúdal a nikdy nezabudnem ani na jedinú minútu, lebo každá myšlienka o vlastnom rozpoložení ma vždy a nevyhnutne vedie k Vám.“ Reakcie sa nedočkal.
Čajkovskij. Foto: wikimedia
Dôvodov bolo niekoľko. Biznis von Meckovcov sa naozaj začal otriasať v základoch, spočiatku to vyzeralo na krach, no nakoniec sa predsa len podarilo zachovať významnú časť majetku. V dôsledku choroby barónka ochrnula na pravú ruku, a diktovať listy pokladala za nedôstojné. Jej syn Vladimír, s ktorým úspešne viedla spoločnosť, jej pred očami zomieral na tuberkulózu, a výčitky, že sa deťom nevenovala v plnej miere, silnejú. Upína sa k Bohu a pred vonkajším svetom sa úplne uzatvára. Napokon, možnosť ukončenia kontaktu pred rokmi Čajkovskému kedysi dávno sama ozrejmila. Malo sa tak stať v momente, keď sa ich vzťah vyčerpá a zvetrá pod vplyvom okolností.
V novembri 1893 sa barónka dozvie o skladateľovej smrti. Jedna z legiend hovorí, že jej meno bolo to posledné, čo Piotr Iľjič vyslovil pred odchodom na večnosť. Ak tomu tak bolo, nikdy sa to nedozvedela. Prežila ho o necelé tri mesiace.