Sú v nej už roky. Fajn, je to asi bežné, úlohou médií nie je sedieť na kolenách Roberta Fica. Celkom im však uniká, ako sa v konflikte so Smerom radikalizujú. O stranách, ktoré neznášajú, hovoria ako o mafii, zločincoch, silách zla a temnoty, ktoré treba hnať za mreže… Naopak, o svojich favoritoch, napríklad o Čaputovej a predtým Kiskovi, hovoria zásadne v superlatívoch. Ako o hrdinoch dobra a slušnosti.
Nie, hlavným problémom aktivistických novinárov a médií nie je to, že útočia na Smer. To je v poriadku. Poslaním médí je kritizovať a kontrolovať tých, ktorí držia moc (politickú, finančnú, vojenskú). Jadrom problému je to, že viaceré progresívne médiá sú v kritike prudko selektívne. „Svojim ľuďom“ poskytujú ochranu. V propagandistickom štýle. A proti druhým vedú zúrivé, miestami až hysterické kampane.
Celkom zreteľne to bolo vidieť na jar 2022, keď progresívne médiá vstúpili do mimoriadne drsnej fázy vojny proti Smeru. NAKA a Lipšicova špeciálna prokuratúra vtedy žiadali väzbu pre Kaliňáka a Fica. Nie za korupčné kauzy. Tie nevyšetrili. Nemali na to. Kaliňák a Fico mali ísť do väzby len za to, že sa po roku 2016 zaujímali o daňové kauzy Andreja Kisku.
Špeciálna prokuratúra tvrdila, že Kiskova kauza bola politicky vykonštruovaná. Fico a Kaliňák boli stíhaní za údajné zneužívanie právomoci. A dokonca aj za zosnovanie zločineckej skupiny, ktorej obeťou bol údajne nevinný prezident.
Väzbu pre Fica nežiadal len Lipšic, respektíve jeho špeciálna prokuratúra. Žiadali ju aj aktivistické médiá. Fica chceli vidieť za mrežami. A bolo im jedno za čo…
Vtedy, v máji 2022, už médiá nerobili len svoje tradičné politické kampane. Vstúpili do trestného konania, ktoré malo Fica a Smer politicky zlikvidovať.
Vojna, ktorú tým vyhlásili Ficovi, bola existenčná. Fico mal podľa mediálnych aktivistov skončiť v base. A ich chránenec Kiska mal byť oslobodený spod obžaloby (vraj politicky vymyslenej).
Kiska je dobro, Fico je zlo, hlásali tupé mediálne leporelá.
Nakoniec sa však ukázalo, že s pravdou a právom to nebolo také prosté, ako to vyfarbovali mediálne kanály. Kiska bol predsa stíhaný za daňové podvody nielen za vlády Smeru, ale aj po voľbách 2020. Prokurátor Kisku obžaloval za daňový podvod v celkovom objeme stoviek tisíc eur. A súd tento rok Kisku uznal vinným. Dôkazy sa nedali obísť.
Naopak, stíhanie Kaliňáka a Fica za to, že sa zujímali o Kiskovu kauzu, uviazlo. Nesedela kvalifikácia skutku. Úajná zločinecká skupina bola výmyslom špeciálnej prokuratúry, aby mohla žiadať väzobné stíhanie Fica. Účelovo. Politicky účelovo.
Jednoducho: médiá pri informovaní o Kiskovom prípade alebo o stíhaní Fica zlyhali. Kauzy toho prvého ignorovali. Kauzy toho druhého preháňali do krajnosti. A do straty súdnosti a profesionality.
Progresívne médiá v tom pokračovali aj vo volebnom roku. S krikom, ktorý mal občas blízko k extrémizmu. Príklad: komentátor Denníka N Šimečka verejne vyhlásil, že voličov Smeru vníma ako „svine vnútri ľudských bytostí“. Týmto už médiá – akože tie slušné – hrubo urážali stovky tisíc ľudí, ktorí sa previnili tým, že nevolia podľa mediálneho návodu.
Odpoveď Fica na vojnu, ktorú mu vyhlásili poniektoré médiá minulý rok, pritom nie je až taká tvrdá. Vláda predsa nechce vybrané médiá vypínať či likvidovať – ako to robila vláda Obyčajných v roku 2022. Bez súdu, bez argumentácie opretej o dôkazy, len na základe podnetov bezpečnostných služieb vtedy vypli mnoho online médií, ktoré sa im nepáčili.
Ficova vláda zatiaľ len obmedzuje komunikáciu s médiami, ktoré rozbehli politické kampane proti Smeru (SNS). Či má na to právo, to necháme na posúdenie úradov alebo súdov.
V každom prípade však na to má dôvod.
Viaceré médiá rezignovali na svoje poslanie – robiť férovú kritickú žurnalistiku. Nie propagandu. Vstúpili do politického boja. Ako nástroj jednej z progresívnych strán. Dokonca vstúpili aj do hybridnej vojny. Ako zbraň jednej z bojujúcich strán. A musia byť pripravené na to, že tieto radikálne zmeny v mediálnej práci (a nadpráci) neostanú bez následkov.
Mimochodom, asi neprekvapuje, že progresívnych denníkov sa s výnimkou Šimečkovho PS nedokáže nahlas zastať ani opozícia. Nejde to.
2. Zákrok Žilinku
V pondelok generálny prokurátor vstúpil do kauzy čurillovcov z NAKA. Rozhodol, že dozor nad ich stíhaním presúva z bratislavskej prokuratúry na trnavskú. Dôvod: vážne chyby v rozhodovaní na Úrade inšpekčnej služby, ktorá čurillovcov stíha od roku 2021.
Obhajca čurillovcov Kubina tvrdí, že po zisteniach Žilinku sa musí stíhanie čurillovcov zrušiť. Vec sa má vraj „vrátiť do bodu nula“. Kubina však mierne zavádza.
Podľa generálnej prokuratúry totiž vážne chyby nerobil vyšetrovateľ inšpekcie Kulich, ktorý stíha čurillovcov za manipulácie vo vyšetrovaní korupčných káuz. Vážne chyby urobili jeho nadriadení, ktorí sú zaujatí a mali byť z prípadu vylúčení. Pretože v kauze vystupujú ako svedkovia.
Žilinka tým nepriamo upozornil na jeden dosť vážny škandál, ktorý sa vo väčšine médií zhovievavo prehliadal. O tento škandál sa postarali ochrancovia čurillovcov z vedenia inšpekcie.
Dňa 2. novembra, v deň, keď mal skončiť šéf inšpekcie Juhás a nahradiť ho mal Zurian, sa v inšpekcii urobili veľmi podozrivé rozhodnutia. Priamy nadriadený vyšetrovateľa Kulicha rozhodol, že mu vezme prípad čurillovcov. Lebo je vraj ako vyšetrovateľ zaujatý. A keďže je zaujatý, všetky jeho kroky pri stíhaní čurillovcov sú – vraj – neplatné.
Tento zásah zhora na ochranu čurillovcov sa udial pár hodín pred tým, ako mal do vedenia inšpekcie nastúpiť Zurian a jeho tím. Je vysoko pravdepodobné, že „operácia“ na podprou čurillovcov bola koordinovaná medzi Lipšicovým tímom, obhajcom čurillovcov a dosluhujúcim vedením inšpekcie. Odchádzajúci šéf Úradu inšpekčnej služby Juhás patril medzi figúry Hamrana a Lipšica. Advokát Kubina je zas bývalý kolega Lipšica…
Sporné rozhodnutie vo vedení inšpekcie zo dňa, keď sa menil riaditeľ, je nakoniec neplatné. Generálna prokuratúra upozornila, že zaujatý nebol vyšetrovateľ inšpekcie, ale jeho šéf, ktorý mu prípad odobral.
Generálna prokuratúra tým vlastne verejne potvrdila, že na inšpekcii sa krátko po voľbách – a krátko pred výmenou vedenia – robili pochybné manipulácie v prospech čurillovcov. A intrigy proti vyšetrovateľovi, ktorý ich trestne stíha.
Je neuveriteľné, čoho všetkého sú schopní tí, ktorí kryjú Čurillu a jeho politickú úderku z NAKA. Celkom im uniká, že tým vytvorili nový model toho, čomu sa kedysi hovorilo „náš človek“.
3. Pellegriniho sen
V koalícii sa môžu udiať dve veci, ktoré by zásadne posilnili Ficov Smer.
Prvou je kandidatúra Petra Pellegriniho v prezidentských voľbách. Ak by bol zvolený, na čo má slušné šance, Hlas by mal problém s hľadaním nového lídra. Časť voličov Hlasu by potom mohol zhltnúť Smer. Stačila by mu štvrtina až tretina pôvodných Pellegriniho voličov, aby sa vrátil k hranici 30-percentnej podpory.
Pellegrini ešte nie je definitívne rozhodnutý, či do toho ide, no je zrejmé, že s kampaňou už začal. Predbežne sa zrejme rozhodol už pri zostavovaní vlády. Ak by bol prijal ponuku progresívcov na premiéra, prezidentské voľby by boli pre Hlas bezpredmetné. Keďže uprednostnil koalíciu so Smerom a funkciu predsedu parlamentu, dvere do kampane 2024 má otvorené.
Pravdepodobné je aj to, že v koalícii existuje dohoda – aspoň rámcová – o spoločnom postupe v prezidentských voľbách a prípadnej podpore Pellegriniho.
Druhá vec, ktorá by mohla posilniť postavenie Smeru ako dominantnej strany, je zmena volebného systému. Hlas aj Smer chcú zrušiť jeden celoslovenský volebný obvod a zaviesť voľbu poslancov za regióny. Zapísali si to, aj keď bez presných záverov, aj do programu vlády.
Zmena by posilnila veľké strany so širokou členskou základňou (alebo širokou verejnou podporou). Teda Smer, KDH, čiastočne aj SNS. Malé vreckové pseudostrany, ktoré stoja a padajú na jednom lídrovi, by nový systém oslabil.
Napakon, to bol hlavný dôvod, prečo vystresovaný Matovič začiatkom roka trval na tom, aby sa systém s jediným volebným obvodom zabetónoval v ústave. Dal si to ako podmienku pre zmenu ústavy, ktorú si vyžadovali predčasné voľby.
Matovičova ústavná poistka sa však dá veľmi rýchlo prepísať. Stačilo by na to, aby koalíciu podporilo KDH, ktoré má zmenu volebného systému tiež v programe (už roky).
Ak by zmeny prešli, malo by to, samozrejme, aj nevýhody. Každý systém postavený na „kvótach“, aj tých regionálnych, v konečnom dôsledku znižuje kvalitu ponuky. Hlavne v takých malých krajinách, ako je Slovensko.
Na druhej strane, chorý je aj súčasný stav, keď sa mohli vo voľbách nadmieru úspešne presadiť aj majitelia schránkových firiem, ktoré sa za politické strany považujú len nedopatrením. Jedna z týchto jednoosobových garážových „strán“ – tá s nápisom OĽaNO – dokonca v rámci volebného nedorozumenia z roku 2020 nominovala premiéra.
Bola to skúsenosť, ktorú si už nechceme zopakovať ani my, ani on.
4. Vtedy na severe
Denníky Washington Post a Der Spiegel prišli so novými zisteniami o útoku na plynovod Nord Stream zo septembra 2022. Vyšetrovanie v ich podaní pokračuje tzv. salámovou metódou.
Pôvodná verzia znela, že Rusi minulý rok podnikli útok na svoj vlastný plynovod. Na ten, ktorý ktorý napriek odporu Spojených štátov pretláčali viac ako desať rokov. A ktorý im umožňoval pri zásobovaní Európy obísť a vyradiť z hry Ukrajinu. Tejto verzii pritom nemohli veriť ani tí najjednoduchší konzumenti vojnovej propagandy.
Hlavne v Nemecku, ale aj v ďalších európskych krajinách žiadali normálne vyšetrovanie a vysvetlenie. Nie rozprávky, ktoré ich urážali.
Ďalšia verzia znela, že za útokom boli ukrajinskí dobrovoľníci, ktorí si na akciu prenajali plachetnicu so špeciálnym vybavením a potrubia Nord Stream odpálili troma náložami. Ani táto verzia neznela realisticky.
Najnovšie americkí a nemeckí novinári prichádzajú s tvrdením, že do akcie bol zapojený plukovník ukrajinskej armády s väzbami na tajné služby Černivskyj. Odborník na „špeciálne operácie“. Pri vykonaní akcie vraj zohral ústrednú úlohu. Na plánovaní a príprave sa však podľa Washington Post podieľali aj vyššie postavení ukrajinskí velitelia, ktorí o útoku museli informovať vrchného veliteľa Zalužného. Ukrajinský prezident Zelenskyj o operácii buď nevedel, alebo na ňu nedal politický súhlas, keďže proti útoku na európske plynovody bola údajne aj CIA (tvrdia to Američania).
Najnovšie závery amerických a nemeckých médií idú s obvineniami pomerne vysoko – zasahujú ukrajinské bezpečnostné služby a najvyššie velenie ukrajinskej armády. Stále ich však nemôžeme považovať za úplné vysvetlenie udalostí zo septembra 2022.
Ukrajinci obvinenia odmietajú a opakujú, že takýto náročný útok na európsku (rusko-nemeckú) infraštruktúru by mohli úspešne zorganizovať – s následným zakrytím stôp – len tajné služby viacerých krajín. Bez účasti veľmocí by to nešlo.
A v tomto majú Ukrajinci celkom určite pravdu. Oblasť predsa monitorujú ruské aj západné vojenské rozviedky. Plánovanie, príprava a realizácia akcie si podľa expertov vyžadovali zapojenie viac ako jednej krajiny.
O niečo pravdeposobnejšie pôsobí staršia verzia ruského ministerstva obrany, ktoré zo zodpovednosti za útok na Nord Stream obviňuje špeciálne služby Veľkej Británie. Tie vraj na realizáciu akcie, ktorú naplánovali, použili ukrajinských vojakov. Ich výcvik údajne minulý rok zabezpečovali na ukrajinskom území.
Treba však dodať, že Rusko tieto obvinenia dodnes nepodložilo nijakými dôkazmi.
Vo výsledku potom platí, že za jediného vinníka útokov na Nord Stream sa považujú – zatiaľ – Ukrajinci. Čo je ukážková polopravda. A ukážková nespravodlivosť pri určení skutočného vinníka.
Pri zločinoch (vrátane medzinárodných alebo vojenských) totiž platí stará jednoduchá zásada. Podstatní nie sú len vykonávatelia, ale hlavne objednávateľ.
