Kritik môže namietať, že Slováci mali šťastie už pri žrebe kvalifikácie, ktorý ich zaradil do J-skupiny spolu s Portugalskom, Luxemburskom, Islandom, Bosnou a Hercegovinou a Lichtenštajnskom. Netreba veľmi váhať, aby sa takéto zoskupenie dalo označiť za hrateľné.
Lenže treba pripomenúť, že pred touto kvalifikáciou Slovensko v hierarchii európskeho futbalu prudko klesalo a hralo až C-divíziu Ligy národov. Ani v tej sa mu nedarilo, naši reprezentanti v spoločnosti Kazachstanu, Azerbajdžanu a Bieloruska obsadili až tretie miesto. V šiestich zápasoch sa im podarilo vybojovať iba dve víťazstvá.
Národný tím na tom teda rozhodne nebol dobre a mnohí ho zatracovali.
Faktor Calzona
O to cennejší je úspech, ktorý sa reprezentácii podaril. Družstvo pod vedením talianskeho trénera Francesca Calzonu získalo svoju tvár a po dlhšom čase sa dá opäť hovoriť o výkladnej skrini domáceho futbalu.
Zmena, ktorú priniesol spomenutý zahraničný tréner, bola badateľná aj počas ostatného zrazu. Ako je známe, Slovákom stačilo v záverečných dvoch dueloch s Islandom a Bosnou a Hercegovinou získať jediný bod, napokon získali všetkých šesť.
Nie je náročné si predstaviť, že v minulosti by sa sústredili práve na ten jeden a možno by napokon odišli bez neho.
Silu kolektívu dokazuje aj to, že v oboch novembrových stretnutiach Slováci úspešne otočili stav z nepriaznivého, čo sa roky nepodarilo.
Prínos Calzonu je nepopierateľný a preto stíchla aj väčšina jeho pôvodných kritikov.
Reprezentácia opäť láka
Slovenskí futbalisti v kvalifikácii o postup na EURO 2024 získali v desiatich zápasoch veľmi slušných 22 bodov za sedem víťazstiev, jednu remízu a dve prehry. Neuspeli iba s Portugalskom, teda najväčším favoritom skupiny, ktorý ju ovládol bez straty bodu. Portugalci mali dominantné skóre 36:2. Oba góly dostali od našej reprezentácie.
Tretie Luxembursko, ktoré sa dá označiť za prekvapenie skupiny, zaostalo o päť bodov. Kým Slovensko malo pozitívne skóre 17:8, pri Luxembursku svieti hodnota 13:19. Aj tieto čísla potvrdzujú, že Slováci si postup do Nemecka zaslúžili.
Obrodenie nášho futbalu vyjadruje tiež počet fanúšikov na štadióne. Kým v marci tohto roka bolo na prvý kvalifikačný duel s Luxemburskom na Štadióne Antona Malatinského v Trnave zvedavých 3 523 divákov, postup po súboji s Islandom oslavovalo minulý štvrtok na Tehelnom poli v Bratislave 21 540 priaznivcov.
Nárast o 18 000 v priebehu ôsmich mesiacov, najmä na Slovensku, kde, ako sa hovorí, žije päť miliónov trénerov, je pozoruhodný. Dosvedčuje, že reprezentácia po rokoch trápenia opäť baví a láka podobne ako za čias trénerov Weissa a Kozáka starších.
Mnoho pozitív
Ešte chvíľu zostaňme na pozitívnej vlne. Kvalifikácia totiž ukázala mnoho pozitív.
Tréner Calzona našiel kostru základnej zostavy, ktorej dôveruje. Brankár Dúbravka aj bez zápasovej praxe v klube dokáže byť oporou národného tímu. Matadori Kucka s Pekaríkom môžu hrať na najvyššej úrovni napriek pokročilému veku. Lobotka si zase drží formu aj keď Neapol v Taliansku nie je ani zďaleka taký dominantný ako v predchádzajúcej sezóne. Na pozícii stopéra je národný tím mimoriadne silný a aj v prípade absencie hráča základnej zostavy ho vie realizačný tím plnohodnotne nahradiť. Vo výbornom svetle sa ukazujú Hancko (Feyenoord) a Haraslín (Sparta), ktorí si pýtajú prestup do kvalitnejších klubov. Pravidelné náročné konfrontácie by ich ešte viac pripravili na ťažké reprezentačné boje.
V neposlednom rade, futbalisti chcú reprezentovať. Za všetkých treba spomenúť Róberta Maka, ktorý balansuje niekde na hrane základnej zostavy. Na klubovej úrovni hrá za austrálsky FC Sydney a hoci nevie, či v najcennejšom drese nastúpi, na zrazy poctivo chodí. Ako sa hovorí, „cez celý svet“.
Hľadá sa útočník
Uplynulý kvalifikačný cyklus však odhalil aj viacero nedostatkov.
V odseku vyššie sme spomenuli Petra Pekaríka. Jeho výkony v 37. rokoch sú síce obdivuhodné, ale že je pre reprezentáciu nenahraditeľný je zároveň aj výstrahou. Žiadneho nástupcu totiž nemá. Potvrdilo sa to aj v zápase s Islandom, keď nemohol nastúpiť pre kartový trest a na jeho mieste musel alternovať stopér Norbert Gyömbér. Klobúk dole pred ním, ako to zvládol, bola to však z núdze cnosť. Absenciu kvalitného pravého obrancu podčiarkuje aj to, že jednou z možností na zaplátanie medzery po suspendovanom Pekaríkovi bol údajne Erik Jirka. Ak by niekto nevedel, krídelník.
Dlhodobý problém má reprezentácia na hrote útoku. Azda posledným produktívnym útočníkom bol Adam Nemec. Ten reprezentačnú kariéru dávno ukončil, no napriek tomu niekdajší reprezentačný kapitán Martin Škrtel navrhoval jeho návrat, neskôr zase spomenul iného veterána Michala Ďuriša. Možno by to bolo zábavné, ak by to nebolo smutné. Polemiky o útočníkovi však sú opodstatnené. Reprezentácia strelila v kvalifikácii sedemnásť gólov, no iba jeden jediný dosiahol útočník. V záverečnom zápase sa presadil Róbert Boženík.
Práve tento rodák z Terchovej mal byť nádejou pre národný tím a v 24. rokoch ňou aj stále je. V portugalskej Boaviste Porto sa mu darí, a je preto pochopiteľné, že je pre trénera Calzonu prvá voľba. Produktivitu z klubu si však zatiaľ na medzinárodnú scénu nepriniesol. Momentálne asi nezostáva iné, ako veriť, že zásah v Bosne nebol z jeho strany ojedinelou lastovičkou. O miesto na hrote sa ďalej uchádzajú Polievka alebo Strelec z domácej najvyššej súťaže, zatiaľ však dieru do sveta neurobili.
Ideálne by teda bolo do šampionátu nájsť kanoniera, aktuálne sa to však javí ako nemožná misia.
RTVS majstrovstvá Európy nevysiela
Na záver ešte niekoľko dôležitých faktov k samotnému šampionátu.
Budúcoročné majstrovstvá Európy sa uskutočnia v Nemecku na desiatich štadiónoch v desiatich mestách od 14. júna do 14. júla. Žreb finálového turnaja je na programe v decembri. Šampionát tentoraz nebude na obrazovkách verejnoprávnej RTVS, ako bývalo zvykom. Vysielacie práva totiž získala televízia Markíza, ktorá plánuje odvysielať naživo všetkých 51 zápasov. Okrem samotnej Markízy budú stretnutia aj na Dajto a Voyo.