Veľké zelené napätie. Nemeckí voliči sa už prejedli kultúry otvorených hraníc

Naposledy tak urobil minulý týždeň, keď zakázal Scholzovej vláde previesť 60 miliárd eur z núdzového covidového fondu na ekologické projekty. Na rozdiel od covidu totiž nie je dekarbonizácia nepredvídateľná prírodná katastrofa a vzťahuje sa na ňu ústavná dlhová brzda.

Hlavnou témou, o ktorej sa nemeckí Zelení chystajú poriadne pohádať však nebude dekarbonizácia. Bude to imigrácia, hlavne tá, ktorá sa uskutočňuje „nadivoko“, pomocou pašeráckych člnov. Nemecko zase raz zisťuje, že jeho popularita v Afrike a Ázii neklesá.

Len tento rok sa v Nemecku očakáva ďalších okolo 330-tisíc žiadostí o azyl, možno až 350-tisíc. Mnoho ďalších štátov, ktoré ležia na ceste medzi rozvojovým svetom a krajinou zasľúbenou, sa ani veľmi netají svojou snahou migrujúce zástupy zbytočne nezdržiavať, podľa hesla košeľa bližšia ako kabát. Ak ich Nemci tak veľmi chcú, nech sa o nich postarajú, hlavne aby nezostali u nás. Je to úplne logický postup.

Ale mnohí Nemci už v skutočnosti o ďalšie „wir schaffen das“ [zvládneme to, pozn. red.] nestoja. Neustály príval mladých svalnatých mužov, ktorí natŕčajú ruky po dávkach, je jedným z dôvodov raketového vzostupu AfD v predvolebných prieskumoch. V súčasnosti by ju volila zhruba pätina Nemcov, zatiaľ čo Zelení sa pohybujú okolo 14 percent, sú teda presne tam, kde boli v roku 2021.

Na celoštátnej úrovni rastie aj ďalšia pravicová strana, bavorskí Freie Wähler, ktorí boli až doteraz všade okrem Bavorska zahrnutí v kategórii „Sonstige“ čiže „Ostatní“; majú okolo troch percent a do budúceho Spolkového snemu by sa mohli dostať. A nová strana bývalej komunistky Sahry Wagenknechtovej BSW zase prichádza so silne protiimigračným programom pre ľavicových voličov. A to aj napriek tomu (alebo azda práve preto?), že jej ustanovujúci stranícky výbor je plný mien, ktoré nie sú nemecké.

Nemeckí voliči sa prejedli kultúry otvorených hraníc a súčasná koaličná vláda sa snaží prichádzať s iniciatívami, ako príliv zvonku obmedziť. Patria medzi ne úvahy o premiestnení azylového konania mimo EÚ a je celkom možné, že aj mimo Európy ako takej. Presne na to však členská základňa Zelených, najmä zo severnej polovice Nemecka, reaguje extrémne podráždene.

Slovo ordnung, čiže poriadok, v iných sférach nemeckej politiky celkom nekontroverzné, má problém sa vôbec dostať do oficiálnych materiálov strany. Vraj ide o rasistický a pravicový pojem. Južná polovica krajiny, kde okrem iného vládne jediný zelený krajinský premiér Kretschmann, oponuje tomuto idealizmu poukazovaním na to, že ak sa vytratí spoločenský súhlas, môžu byť následky ešte oveľa dramatickejšie.

V Karlsruhe sa teda chystá veľký boj medzi „realistami“ a „idealistami“, možno aj mierne fyzický (na ministra zahraničia Joschku Fischera hádzali v roku 1999 jeho radikálnejší spolustraníci vrecúška s farbou). Na rozdiel od Rakúska, kde sa v roku 2017 na rôznych progresívnych témach tamojší Zelení vyslovene rozštiepili a rebelská polovica okolo Petera Pilza následne nakrátko vytlačila svoju materskú stranu z rakúskeho parlamentu, sa nedá čakať, že by sa nemeckí Zelení rozpadli úplne. No predstaviť si akýkoľvek kompromis je ťažké.

Vlastne je to prekvapujúce. Ochrana prírody je dosť všeobecná téma, ktorá nemá s imigráciou z rozvojového sveta zase toľko spoločného. Svojho času, pred päťdesiatimi a viac rokmi, bola považovaná skôr za konzervatívnu. Tolkienove obrazy pokojného hobitieho Kraja, zničeného inváziou priemyslu a cudzích ozbrojencov slúžiacich čarodejníkovi Sarumanovi, (ktorý je dokonalým stelesnením zvrhlého intelektuála), nemajú s dnešným progresivizmom celkom nič spoločné. Nejako sa však stalo, že príroda, imigrácia a islam sa v praktickej západnej politike spojili do „nesvätej aliancie“, ktorú je ťažké len tak rozpustiť. Ani v Karlsruhe sa to zrejme nepodarí.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.