Nedávno som zachytila záškodnícku myšlienku na tému, prečo sa dnes natáča tak málo výnimočných filmov. Je to vraj preto, že scenáre teraz vo veľkom píšu ženy a tie sa držia viac pri zemi, menej riskujú, nikoho nechcú veľmi naštvať a podľa toho to vraj vyzerá.
Myšlienku som ďalej neskúmala, ani vlastne neviem, či sa výnimočných (alebo aspoň dobrých) filmov naozaj nakrúca menej ako predtým. Ako podnet do diskusie som si vzala pripravovanú disneyovskú Snehulienku.
Iste, jej odložená premiéra bude až o rok a pol, a tak stále tlie plamienok nádeje, že snímka nevzniká predovšetkým ako ďalšia ideologická ohlupovačka typu Barbienho ružového trápenia, tentoraz s cieľom vymyť detské mozgy. Možno ešte veriť, že mužské postavy nebudú samí hlupáci, lúzri a zúfalci ako v „Barbie“ alebo že nám Snehulienka Rachel Zeglerovej polezie na nervy menej, než sa zatiaľ zdá podľa jej príšerných verejných vystúpení. Bohužiaľ, z toho, čo o filme vieme už teraz, má náš plamienok asi rovnakú šancu ako prskavka v prietrži mračien.