Disneyho nová hispánska Snehulienka sníva o kariére. Trpaslíkov generuje umelá inteligencia

Myšlienku som ďalej neskúmala, ani vlastne neviem, či sa výnimočných (alebo aspoň dobrých) filmov naozaj nakrúca menej ako predtým. Ako podnet do diskusie som si vzala pripravovanú disneyovskú Snehulienku.

Iste, jej odložená premiéra bude až o rok a pol, a tak stále tlie plamienok nádeje, že snímka nevzniká predovšetkým ako ďalšia ideologická ohlupovačka typu Barbienho ružového trápenia, tentoraz s cieľom vymyť detské mozgy. Možno ešte veriť, že mužské postavy nebudú samí hlupáci, lúzri a zúfalci ako v „Barbie“ alebo že nám Snehulienka Rachel Zeglerovej polezie na nervy menej, než sa zatiaľ zdá podľa jej príšerných verejných vystúpení. Bohužiaľ, z toho, čo o filme vieme už teraz, má náš plamienok asi rovnakú šancu ako prskavka v prietrži mračien.

Scenár napísali dve ženy a nech už to súvisí s čímkoľvek, tendencia vyhovieť všetkým a nikoho neuraziť je tu úplne zreteľná. Myslí sa, samozrejme, nikoho z takzvaných citlivých skupín – ducha rozprávky možno urážať ľubovoľne. Ten diskriminačnú sťažnosť nepodá. Filmárom sa však môže odplatiť nejakou duchárinou a súdiac podľa trampôt, ktoré natáčanie sprevádzajú, to aj robí.

Obsadenie hispánskej herečky do roly „dievčaťa s pleťou bielou ako sneh“ je tým najmenším problémom, to je vcelku nepodstatné, aj keď je to fór, niekde na úrovni štvrtáckej besiedky, a navyše biela farba Snehulienkinej pleti nebola náhodná, skutočne má v rozprávke hlbšiu úlohu, mysticky symbolizuje čistotu a krásu a je opakom temnej Zlej kráľovnej.

Ale čakajme od hollywoodskych ideologičiek ponor do Junga. Väčším problémom sa ukázalo byť nahradenie siedmich trpaslíkov siedmimi „čarodejnými bytosťami“. Nesúrodá zostava indivíduí rôznych výšok, pôvodu a pohlaví síce spĺňala kritériá diverzity a inklúzie, ale zase sa sťažovali vertikálne znevýhodnení herci, že prišli o tých málo miest, ktoré majú v brandži k dispozícii.

Nadšená nebola ani verejnosť, a tak najnovšie celú partiu nahradili postavami, ktoré vygenerovala umelá inteligencia. To je mi, pane, riešenie. Spoločnosť Disney je, samozrejme, woke až po strechu, vo svojich zábavných parkoch napríklad nahradili oslovenie „dámy a páni, chlapci a dievčatá“ inkluzívnym „snívači každého veku“. Zostáva len poriešiť skupinovú identitu majiteľov rôznych čísel topánok a lepší svet je tu.

Najväčší problém je však očividná averzia tvorivého tímu k pôvodnej Snehulienke. Nielen Zeglerovej sa tá postava jednoducho nepáči. Nedokážu zahryznúť, najskôr ani pochopiť Snehulienkin archetyp; to, že musí byť krásna, naivná, nevinná, pasívna a čistá, že existuje dôvod, prečo na svojho princa v stave zdanlivej smrti čaká v sklenenej truhle. To však nie je problém rozprávky, ale ukrivdenej optiky, ktorá v mytologickom príbehu dospievania vidí akurát tak rodovú diskrimináciu.

Príkladom je napríklad článok „Snehulienka a zákerné sily rodových stereotypov“ publikovaný na webe venovanom „propagácii ženských hlasov“ a nazvanom Harpya, čo naozaj znamená to, čo si myslíte, že to znamená. Autorka vyčíta „zjednodušujúcu binaritu Dobra a Zla“. Rozprávky sa rozprávajú deťom, aby získali základnú orientáciu vo svete. Úlohou Harpyí bolo unášať duše do podsvetia. Na druhej strane, je pekné, že takto človek hneď vie, na čom s moderným feminizmom je.

Zeglerovej Snehulienka „nebude snívať o pravej láske, čo je úplne fantastické, ale o tom, že sa stane líderkou“, ako hovorí v jednom z rozhovorov tónom, z ktorého je jasné, kto je podľa nej na svete najkrajší. Ale Zlú kráľovnú snáď hrá iná pani… A Princ ju nezachráni, samozrejme; nemožno sa mu však príliš diviť, pokiaľ videl aspoň jedno jej interview. Odkaz malým deťom je jasný: Láska je málo a je vlastne trochu trápna, zvlášť pre dievčatá, každý kope len za seba a muži sú na draka, keby aspoň rozprávkového.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.