Kam utiekli Bratislavčania pred granátmi napoleonských vojsk? Škody v meste boli vyčíslené na milión zlatých

Uveďte nás do historického obdobia v čase, keď sa mala uskutočniť Napoleonova návšteva Bratislavy. Čo jej predchádzalo? 

Keď Napoleon obsadil 13. mája 1809 Viedeň bez boja, ešte v ten deň vyslal prvé zaisťovacie a prieskumné  jednotky v smere Viedeň – Bratislava. Mesto dalo odstrániť „lietajúci most“ už 15. mája a z petržalského brehu stiahli tiež všetky lode na breh pri meste. Bolo to naozaj dômyselné rozhodnutie, keďže už 16. mája večer sa francúzsky vojenský oddiel utáboril na pravom brehu Dunaja.

Francúzska jednotka sa pokúsila prepraviť cez Dunaj do mesta, vtedy však zasiahlo rakúske vojsko generála Hoffmeistera, ktoré prišlo do mesta v rovnaký deň ako francúzsky predvoj. Tento francúzsky zaisťovací a prieskumný oddiel patril k hlavným silám „Veľkej armády“ (Grande armée), ktorá bola sústredená v priestore Rusovce, Gattendorf, Neusiedl, Wolfsthal a Hainburg.  

Spomínaný prvý pokus o prepravu cez Dunaj do mesta sa francúzskym oddielom nevydaril. Boli odrazení a mesto sa začalo pripravovať na obranu. Bolo potrebné posilniť obranu predmostia na druhom brehu, preto sa časť rakúskeho vojska prepravila na pravý breh Dunaja a obsadila Petržalku. Stalo sa tak 20. mája a v rovnaký deň začína Napoleon s prepravou vojska pri ostrove Lobau, kde sa odohrala bitka, v ktorej triumfovali rakúske zbrane. V bitke bolo aktívnejšie rakúske vojsko.

Po bojoch bolo potrebné zabezpečiť zásobovanie rakúskeho vojska, o čo sa postaralo mesto Bratislava. Napoleon venoval bratislavskému predmostiu veľkú pozornosť. Považoval ho, ako aj celú Bratislavu, za dôležitý strategický bod. Tá bola centrom skladov a hlavná zásobovacia tepna rakúskych vojsk. 

Napoleon na ostrove Lobau, v pozadí lietajúci most. Zdroj: archív J. Hradský

Aká bola situácia a postavenie mesta v tom čase, kto ho spravoval?

Dňa 13. júla 1809 prišiel do Bratislavy osobný kuriér francúzskeho divízneho generála Hilmonona, ktorý odovzdal generálovi Bianchimu (vojenskému veliteľovi mesta) správu o uzavretí prímeria. Práve na základe prímeria Bratislava otvorila svoje brány spojeneckým francúzskym vojskám. Do mesta vpochodovala divízia saských kráľovských vojenských jednotiek, ktorej velil divízny generál Reynier. 

Veliteľom mesta Bratislavy sa stal, podobne ako v roku 1805, generál Kister. 15. júla 1809 prišiel do Bratislavy vicekráľ Talianska Eugen de Beauharnais so svojou početnou suitou, v ktorej boli okrem iných náčelník štábu Guilleminot, generál – pobočník Sorbier,  Fentanelli, generálporučík von Zeschwitz, generálmajori Zeschau, Freilitsch, Gutschmied, Staidl a tiež generálporučík von Polenz. Predstavitelia mesta ubytovali vicekráľa v Grassalkovičovom paláci, kde sa zdržal niekoľko dní a 21. júla z Bratislavy odišiel. 

Kedy Napoleon navštívil Bratislavu a aký bol dôvod jeho návštevy?

Napoleon sa v sprievode svojich generálov a gardy vybral na inšpekčnú cestu. Navštívil Ráb (Győr), Viedeň, pričom sa zachovávalo prísne inkognito. O Napoleonovej návšteve sa dozvedel dopredu vždy iba veliteľ mesta. Návštevy sa uskutočňovali bez uvítacieho ceremoniálu, oficialít či etikety, ktorá sa pri podobných príležitostiach zachovávala. 

Dňa 31. augusta 1809 prišiel Napoleon do Bratislavy. O jeho návšteve bol dôverne upovedomený iba veliteľ francúzskej posádky v Bratislave generál Reynier – preto o jeho príchode neinformujú ani vtedajšie noviny Pressburger Zeitung, hoci situáciu tých dní rozoberajú veľmi podrobne. To iste neslúži ku cti vtedajším „investigatívnym“ novinárom. Pokiaľ ide o protokol mesta Bratislavy, zmieňuje sa o Napoleonovej návšteve iba veľmi stručne. Doklady o tejto návšteve našiel a zverejnil archivár Ovídius Faust.

Napoleon so svojou suitou navštívil Bratislavu cestou z Viedne do Rábu. Prešiel po kyvadlovom moste a nechal sa sprevádzať mestom koňmo. Prezrel si Bratislavský hrad, kde bola ubytovaná francúzska posádka. Z hradného kopca si prezrel miesta nedávnych bojov a opevnenia predmostia. Prezrel si tiež tábor saských vojsk pri tehelniach. Vystúpil i na Somársky vrch, pod hrebeňom ktorého dnes vedie časť Mudroňovej ulice. Tu si odpočinul a pokochal sa v nádhernom výhľade na pravý breh Dunaja a na okolitý malebný kraj s vinicami, lesmi a modravými diaľavami. Mohol vidieť aj francúzsku trojfarebnú zástavu, ktorá bola vztýčená na Devínskej Kobyle, kde malo francúzske vojsko zriadenú pozorovateľňu. Miesto na Somárskom vrchu, kde Napoleon odpočíval a prezeral si okolitý kraj, bolo potom označené pamätným kamenným stĺpom s nápisom: „N.Q.“  – „NAPOLEON QUIES“ ( teda „Napoleon oddychoval“).

Historická grafika Napoleona na koni Zdroj: Archív J. Hradský

Pre zaujímavosť, Bratislavu navštívil nielen francúzsky cisár Napoleon I.,, ale aj jeho syn Francois – Orlík. Prišiel do Bratislavy ako 14-ročný v roku 1825 počas snemu, keď korunovali manželku cisára Františka, Karolínu Augustu, za uhorskú kráľovnú. Spolu s ostatnými členmi cisárskej rodiny sa zúčastnil na oberačke vo vinohrade starostu Zuckermandla Jána Ottmanna. Starosta bol návštevou veľmi poctený a na pamiatku dal vyhotoviť mramorovú tabuľu s nemeckým nápisom. Dnes už nejestvuje, ale za čias archivára O. Fausta, ktorý popisuje tieto skutočnosti, ešte oznamovala návštevníkom spomínanú udalosť.

Mladý Napoleon ll.  – Orlík, prišiel do Bratislavy znova o päť rokov neskôr v čase konania ďalšieho snemu. Počas návštevy mal byť ubytovaný v dome grófa Imricha Eszterházyho na Hlavnom námestí číslo 7.

Sú známe nejaké konkrétne detaily, zaujímavosti z jeho návštevy? Je pravda, že sa stretol s Chatamom Sóferom? 

Vo Vinohradníckom múzeu v Bratislave sa nachádza dno cínového suda, ktorý bol vyrobený v roku 1809. Sú na ňom rôzne historické záznamy a je tu vyrytá aj správa, že v auguste toho roku Bratislavu navštívil cisár Napoleon. Spomínaný sud pôvodne vlastnila Občianska strelecká rota v Bratislave.

Na Napoleonovu návštevu  Bratislavy sa zachovali rôzne spomienky. Z radov obyvateľov mesta si spomína na jeho návštevu Zuzana Hirschová, majiteľka pálenice, manželka Antona Slubeka, ktorá francúzskeho cisára a jeho sprievod videla. 

V bratislavskej židovskej spoločnosti sa zachovala správa, v ktorej sa tiež spomína pobyt Napoleona v Bratislave. Traduje sa, že vtedajší slávny bratislavský hlavný rabín, učený Chatam Sófer (Moses Schreiber), dostal Napoleonovo pozvanie na rozhovor, ktorý mal trvať dlhšiu dobu. 

Po ukončení návštevy Napoleon prešiel na druhý breh Dunaja do Petržalky. V dnešnom sade Janka Kráľa, na nábreží medzi mostom a prístavom propelera, sa Napoleon ešte raz zastavil. Pozeral sa na Bratislavu, kde obyvatelia odstraňovali škody, spôsobené častým bombardovaním mesta zápalnými bombami francúzskeho delostrelectva. Stál iste zamyslený na pôde, ktorá pred pár dňami ešte bola krvavým bojiskom – vedľa hrobu padlého francúzskeho dôstojníka a pozeral sa na mesto, ktoré otvorilo svoje brány slávnej „Grande Armée“ (Veľkej armáde) nie preto, že bolo porazené, dobyté. Stalo sa tak iba v dôsledku ďalšej neúspešnej účasti Rakúska v koalícii proti Francúzsku. Dohoda o prímerí bola impulzom, ktorý otvoril brány Bratislavy. 

Ešte v ten deň odišiel Napoleon do Rábu, kde si prezrel opevnenie a posádku. 1. septembra sa vrátil do schőnbrunnského letohrádku, kde sa dopracovávala mierová zmluva.

Napoleon Bonaparte. Zdroj: archív J. Hradský

Aký význam a dôsledky mala jeho návšteva pre Bratislavu? Čo nasledovalo?

Napoleon považoval Bratislavu a jej okolie za dôležitý strategický bod. Svedčia o tom mnohé listy a rozkazy. V rozkaze maršálovi Marmontovi, ktorý bol veliteľom 11. zboru v Kremse, píše 20. augusta 1809. Okrem iných úloh mu nariaďuje hlavne dôkladnú prehliadku predhoria Karpát a rekognoskáciu terénu pri Bratislave pozdĺž rieky Dunaj. Ďalší rozkaz hovorí o pozorovaní okolia Bratislavy a vybudovaní pevností pri Prievoze, ako aj opevnení na ochranu strategicky dôležitej cesty z Viedne do Bratislavy na úseku Schlosshof – Bratislava, teda cesty na Devín a Karlovu Ves. 

V ďalšom liste z 5. septembra 1809 nariaďuje Napoleon generálovi Reynierovi, aby dal postaviť most pri Devíne, druhý pri Bratislave a zároveň uskutočniť aj príslušné opevňovacie práce. Zároveň mu nariaďuje, aby vyhľadal pred Bratislavou vhodný terén pre „pekné bojisko pre 150-tisícovú armádu“. Naznačil i približnú polohu v zmysle, že bojisko by sa malo opierať ľavou stranou o Karpaty a pravou o Dunaj. Napoleon mal dokonca rozpracované podrobnejšie taktické varianty, ktoré popisuje v rozkaze.

S prihliadnutím na vlastnosti terénu a situácie v teréne chcel vyhľadať miesta, kde si želal mať postavené také opevnenia, ktoré by umožnili robiť výpady na rôzne smery, pričom by jeho vojenské sily boli – vzhľadom na dobré geografické vlastnosti terénu – výborne chránené. 

Cisár František I. vyslal k Napoleonovi knieža Jána Lichtensteina, grófa Bubnu a baróna Meyera, aby s ním rokovali o mieri. Mierové rokovania sa predlžovali. Napoleon bol tentoraz neústupný. Chcel rozdeliť Rakúske cisárstvo, a preto predĺžil prímerie. Práve do takejto situácie zapadli oslavy menín cisára Františka I., ktoré mesto Bratislava oslávilo síce úprimne, ale v tichosti. Vojna sa definitívne skončila 14. októbra 1809, keď bol na zámku Schőnbrunn o deviatej hodine dopoludnia podpísaný Schőnbrunnský mier. Za francúzsku stranu podpísal mierovú zmluvu gróf de Champagnea, za rakúsku stranu knieža Lichtenstein.

15. októbra sa dozvedela aj Bratislava o uzatvorení mierovej zmluvy. Veliteľ saskej jednotky dal vystreliť salvu zo 60 diel a usporiadal hostinu, na ktorú pozval aj bývalého protivníka generálmajora Bianchiho. Generál pozvanie prijal a zúčastnil sa aj na večernom predstavení v divadle.

Napoleonske vojská prišli do Bratislavy prvýkrát už v roku 1805, vtedy ich občania mesta prijali a postarali sa o nich. O štyri roky neskôr francúzska armáda mesto napadla. Priblížte tie boje – dôvody, stratégiu, ako dlho vojna trvala.

Na základe prímeria, 12. decembra 1805 prišiel do Bratislavy maršál Davout so svojím brigádnym generálom Gudinom, štábom a s dvoma divíziami vojska v počte 15-tisíc vojakov, sedem generálov so svojimi družinami, 2 200 koňmi, pričom maršal  Davout mal 300 koní. 

Vojsko pozostávalo zo šiestich plukov radovej pechoty, jedného husárskeho pluku, jedného streleckého pluku, ako aj zo ženijných a delostreleckých jednotiek. III. zbor maršála Davouta mal 12 diel. Francúzski generáli, ako aj dôstojníci, boli ubytovaní v domoch občanov mesta. Pešie pluky boli umiestnené na hrade, ktorého priestory slúžili ako kasárne. Ďalšia časť vojska bola ubytovaná vo Vodných kasárňach (dnešná SNG) a v dvoch kráľovských budovách. Husársky pluk bol odvelený na druhý breh Dunaja, kde mal obsadiť demarkačnú líniu. Mesto Bratislava a jeho Stály výbor sa museli postarať nielen o ubytovanie takéhoto množstva vojakov, ale zabezpečiť aj ich stravu, ako aj krmivo pre kone. Solidárni boli aj predstavitelia šľachty, ktorí na tento účel mestu prispeli nemalými finančnými prostriedkami. 

Delostrelecké ostreľovanie mesta v roku 1809. Zdroj: archív J. Hradský

O štyri roky bola už, samozrejme, situácia celkom iná. Mesto sa nevzdalo, ako to urobila cisárska Viedeň, ale rozhodlo sa brániť a bránilo sa úspešne aj za cenu ľudských obetí a obrovských materiálnych škôd.  

23. júna 1809 vydal Napoleon rozkaz maršálovi Davoutovi bombardovať Bratislavu denne 2- až 3-tisíc granátmi. Podľa časopisu Pressburger Zeitung boli škody v Bratislave vyčíslené na viac ako jeden milión zlatých. V meste bolo 125 zhorených domov, nepočítajúc domy poškodené detonáciami, polozhorené a inak poškodené obydlia.  

Zápalné granáty spôsobili v meste požiare a hoci mesto Bratislava urobilo protipožiarne opatrenia, na mnohých miestach sa nepodarilo zabrániť rozšíreniu ohňa. Tisícky obyvateľov mesta so svojimi rodinami a s vozmi, v ktorých mali uložené to najpotrebnejšie, utekali do Blumentálu a ďalej do vinohradov, aby si zachránili aspoň holé životy. Zámožnejší občania mesta utiekli pred delostreľbou na svoje majetky do Lamača, Svätého Jura a do okolitých obcí.

Francúzske delostrelecké granáty zasiahli a zapálili Veľkú a Malú Kapitulskú ulicu, odkiaľ sa požiar rozšíril i na Ventúrsku a Panskú ulicu. Vyhoreli domy grófa Zichyho, stará mincovňa, Jankovičov dom, aj dom Kegleviča a Jozefa Erdődyho. Oheň zúril i v Podhradskej a na Klariskej ulici. Nezasiahol Dóm sv. Martina, ale granáty zapálili mestskú faru. Vznietili sa domy za radnicou v blízkosti Primaciálneho námestia, pri Primaciálnom paláci.

Požiar sa preniesol na Jánske námestie, Veľkú a Malú Klobučnickú ulicu až k Laurinskej bráne a na Zelený trh, kde tiež zhorelo niekoľko domov. Požiar poškodil aj domy grófov Vitzayho, Eszterházyho i zadné budovy na Ondrejskej ulici. Mestský magistrát sa schádzal na svojich zasadaniach na Krajinskej ceste v Jozefskom ústave. V meste bolo 125 zhorených domov, nepočítajúc domy poškodené detonáciami, polozhorené a inak poškodené. Veľké boli straty na majetku, ale hlavne na životoch obyvateľov a obrancov mesta. 

Francúzska invázia sa skončila. Bratislava utrpela ťažké straty na životoch, majetku, budovách, ako aj finančné straty v dôsledku vojnovej kontribúcie. Finančná škoda bola vyčíslená na 2,1 milióna florénov, vrátane francúzskej vojnovej kontribúcie vo výške 602-tisíc frankov, spolu s nákladmi na vydržiavanie francúzskeho a saského vojska od júla do novembra 1809.

Počas francúzskej invázie boli všetci občania mesta a predstavitelia magistrátu a šľachty na strane cisára Františka I. Išlo o prejav solidárnosti a jednoty. Nevyskytli sa žiadne formy zrady. Sám cisár František I. sľúbil mestu odovzdať ako dar svoju bustu, tento zámer však už neuskutočnil. Urobil tak až jeho nástupca Ferdinand V., ktorý bol zároveň i posledným uhorským kráľom korunovaným v Bratislave. Jeho bustu vyhotovil viedenský sochár Josef Klieber (1763 – 1850), mestu bola odovzdaná až v roku 1840 a 31. mája 1841 slávnostne odhalená v sieni magistrátu mesta.

Detail súdka vo vlastníctve Vinohradníckeho múzea v Bratislave. Zdroj: foto Ľudmila Mišurová

Ako sa bežní občania mesta dívali na „tých istých“ Francúzov, ktorých štyri roky predtým nachovali a postarali sa o nich, a teraz (1809) im nivočia mesto a domy. Nezachovali sa nejaké príbehy, svedectvá obyvateľov Prešporka? 

Udalosti roka 1809, ktoré obyvateľom Bratislavy v plnej nahote predstavili hrôzy vojny, môžeme konfrontovať aj so zaujímavým svedectvom. Z týchto čias sa v knižnici františkánskeho kláštora v Bratislave zachoval zaujímavý, v latinčine písaný denník s názvom „OPUGNATIO CIVITATIS POSONIENSIS PER GALLOS ANNO 1809 DIETIM CONNOTATA“ (v preklade „Obliehanie mesta Bratislavy za Francúzov roku 1809 denník (zaznamenané dni)). Žiaľ, páter františkán, ktorý uvedený denník spisoval, zostal neznámy, zápisky nie sú podpísané. Františkán si každý deň zapisoval, čo sa udialo v meste pred a počas obliehania francúzskym vojskom. Podrobne popisuje aj život v kláštore. Zápisky sú veľmi obsiahle, je možné do nich nazrieť prostredníctvom mojej knihy Napoleon a Bratislava 1805-1809.

Zo zachovaného písomného materiálu sa dozvedáme, že vojenské jednotky francúzskej okupačnej armády sa v Bratislave v roku 1805 správali slušne. Potvrdzuje to list Permanentnej deputácie generálovi Gudinovi, v ktorom vyjadruje vďaku za disciplinovanosť a vzorné správanie sa francúzskych jednotiek. Vyskytli sa síce incidenty, ale pri presune takého množstva vojsk to nebolo nič pozoruhodné. O väčších nedorozumeniach medzi občanmi Bratislavy a vojskom sa nezachovali žiadne správy, nešírili sa ani ústnym podaním. Takéto historky by iste neušli pozornosti ľudí, ktorí by si ich zachovali v rozprávaniach a piesňach. Dokonca ani v roku 1809 po podpísaní prímeria a obsadení mesta vojskom sa nevyskytli udalosti, ktoré by poukazovali na zlé správanie sa francúzskych okupačných vojsk. 

Mesto vraj dávalo občanom financie na opravu zničených domov a vraj niektorí ľudia si delové gule sami vkladali do fasád, aby mohli dostať odškodné. Čo je na tom pravdy? 

Po odchode francúzskych vojsk sa začalo s rekonštrukciou zničených budov. Obyvatelia, ktorých domy boli zničené delostreľbou, dostali finančnú náhradu, ktorou prispeli viedenský dvor, ako aj mesto Bratislava a šľachta, vo významnej miere knieža Grassalkovič. Do fasád opravených domov a budov sa vkladali delové gule na znak vzniknutého nároku na odškodnenie. Existujú však aj záznamy, že niektorí obyvatelia toto zneužívali a delové gule si zabudovali aj do domov, ktoré na takúto náhradu nemali nárok. Dnes ich môžeme vidieť na Hlavnom námestí vo veži radnice a nachádzali sa aj v domoch na Žižkovej ulici.

Jedna z pamiatok na toto obdobie, ktorú možno vidieť vo Vinohradníckom múzeu Apponiho paláca v Bratislave, je Bakchus na súdku. Ide o cínový súdok neznámeho rezbára s bohom Bakchom, ktorý sedí na drevenom podstavci. Súdok je z oboch strán popísaný zaujímavými historickými textami.  

Áno, na jednej strane je po nemecky text: „Zvláštnym ostáva rok 1809, keď povodeň a nebezpečenstvo zo strany nepriateľa nám priniesli veľa nešťastia a nepriateľ sa nad tým iba pohŕdavo smial, ale vytrvalo sme vzdorovali dažďu bômb a diel a spokojne sme vyprázdňovali každý rok pohár zabudnutia z tohto suda a priali si, aby aktuár (súdny úradník) vedľa svojich pánov prísediacich, ktorí boli vyvolení k rozdeľovaniu, mohli neskoršie svetu povedať, aké božské je požehnanie mieru. Pamätaj, že tu máš piť a inde zomrieť.“ 

Bakchus na súdku. Foto: Ľudmila Mišurová

A na opačnej strane súdka je vygravírovaný text, ktorý zaznamenáva dianie v dátumoch: „1. júna 1809 vstúpili Francúzi do dediny Engerau [dnešná Petržalka, pozn. red.], 3. a 4. júna 1809 bolo mesto ostreľované, 26., 27., a 28 júna 1809 mesto bombardovali a veľká časť domov ľahla popolom.14. júla 1809 vstúpili nepriateľské vojská do Prešporka a 15. júla prišiel taliansky miestokráľ. V auguste 1809 francúzsky cisár Napoleon navštívil mesto. 14. októbra 1809 bol uzatvorený mier. 20. novembra 1809 opustili Sasi a Francúzi toto mesto. V tento deň do mesta opäť vtiahli cisárske rakúske vojská. 22. novembra svojou prítomnosťou mesto obšťastnil náš milovaný cisár a kráľ František I. 28. mája 1811 úplne vyhorel kráľovský zámok pri Prešporku a 75 domov v Podhradí a Zuckermandli.“

Juraj Hradský. Foto: Matúš Zajac

Juraj Hradský (70)

Je výtvarník, publicista, spisovateľ. Svoje výtvarné práce prezentoval na spoločných i individuálnych výstavách doma aj v zahraničí. Venuje sa aj knižnej ilustrácii. Je autorom viacerých monografií a početných článkov o historických zbraniach v odborných časopisoch. Podľa jeho výtvarných návrhov bola zhotovená šabľa pre dôstojníkov Čestnej stráže prezidenta SR M-1998, ako aj zbrane pre Čestnú stráž prezidenta Slovenskej republiky v historických uniformách – puška, bodák, patróntaška a šabľa. 

Je autorom mnohých kníh o dejinách hlavného mesta (Napoleon a Bratislava, Bratislavskí majstri kati, Štefánka – legenda na rohu, Rusovce, Karlburg, Legendárna kaviareň Štefánka, Bitka pri Lamači) o zbraniach (História chladných zbraní – meč, kord, šabľa, paloš, Japonský meč – mýty, legendy, história; Čaro chladných zbraní) a mnohých ďalších.

Okrem členstva v Československej Napoleonskej spoločnosti so sídlom v Brne a Medzinárodnej Napoleonskej spoločnosti so sídlom v Montreale, je členom Slovenskej muzeálnej spoločnosti, Slovenskej genealogickej a heraldickej spoločnosti a Spolku slovenských spisovateľov. Žije a tvorí v Bratislave.