Ako Spojené štáty a Británia blokovali mier na Ukrajine. A dopracovali sa k fatálnej chybe

Analýzu o tom, ako Západ potopil mierové rokovania, vypracovali diplomat Michael von der Schulenburg, generál Harald Kujat a profesor politických vied Hajo Funke (jej obsah približujeme aj v samostatnom texte). Väčšina západných médií ju ignoruje, pretože ukazuje kritický pohľad na udalosti, o ktorých sa západným lídrom nechce hovoriť.

Dnes to znie paradoxne a ťažko uveriteľne, ale rokovania s Ruskom o rýchlom ukončení vojny inicioval ukrajinský prezident Zelenskyj. Vtedajšieho izraelského premiéra Bennetta už krátko po ruskej invázii požiadal, aby vystupoval ako sprostredkovateľ mierových rozhovorov.

Bennett súhlasil. Dňa 5. marca 2022, teda veľmi krátko po začiatku vojny, tajne vycestoval do Moskvy, aby zistil, či je Rusko ochotné hovoriť o prímerí a následne o mierových dohodách. Putin bol podľa Bennetta pripravený upustiť od hlavného deklarovaného cieľa – demilitarizovať Ukrajinu. Ukrajinský prezident Zelenskyj bol zas ochotný vzdať sa členstva Ukrajiny v NATO a pristúpiť na vojenskú neutralitu.

Mierová misia Izraela viedla k sľubným výsledkom. Vyjednávači Ukrajiny a Ruska sa v tom čase zhodli, že plány na rozširovanie NATO o Ukrajinu boli hlavnou príčinou vojny. Počiatok mali na bukureštskom samite NATO v roku 2008. Spojené štáty presadzovali pozvánku pre Ukrajinu, Nemecko a Francúzsko ju zablokovali. Z obáv, že táto politika by mohla zvýšiť riziko vojny v Európe. Spojené štáty však ďalej pokračovali v plánoch na rozširovanie Aliancie. Potvrdili to aj písomne v charte o bezpečnostnej spolupráci Spojených štátov a Ukrajiny z novembra 2021.

Záväzok o neutrálnom štatúte Ukrajiny mal príčinu konfliktu odstrániť.

Predbežné dohody Ukrajiny a Ruska rátali s trvalou vojenskou neutralitou Ukrajiny opretou o bezpečnostné záruky veľmocí a stiahnutím ruských síl na pozície spred vojny. Neutralitu Ukrajiny malo potvrdiť referendum. Štatút Krymu a Donbasu mal ostať dočasne otvorený ďalším rokovaniam medzi Ukrajinou a Ruskom.

Dodajme, že príčinou vojny neboli len plány na rozširovanie NATO o Ukrajinu, ale aj vnútorný konflikt na východe Ukrajiny (Donbas). Ukrajinská armáda sa od roku 2014 pokúšala vyriešiť konflikt so separatistami vojenskou silou. Vojna na Donbase v rokoch 2014 a 2015 viedla k tisíckam obetí z ruskojazyčného východu Ukrajiny.

Navyše, viac ako milión obyvateľov východnej Ukrajiny z ruskej a ruskojazyčnej menšiny ušlo do Ruska. Odvtedy bol Putin osem rokov pod tlakom domácich nacionalistov, aby proti vyháňaniu ruskej menšiny z Ukrajiny zakročil silou.

Autori analýzy tvrdia, že rokovania Ukrajiny a Ruska boli v marci 2022 na dobrej ceste k záväznej dohode a k rýchlemu ukončeniu vojny. Mierové riešenie podľa nich podporila väčšina medzinárodného spoločenstva, od Izraela cez Turecko a africké štáty až po Čínu a veľkú časť EÚ. A podporu mali aj v rámci Západu. Dohodu podporovali hlavne nemecký kancelár Scholz a francúzsky prezident Macron.

Návrh dohody bol spísaný na stretnutí zástupcov Ukrajiny a Ruska v Istanbule.

Zelenskyj podľa autorov analýzy „preukázal veľkú odvahu“, keď napriek odporu NATO verejne obhajoval dohody s Ruskom o rýchlom ukončení vojny (napríklad na stretnutí s ruskými novinármi).

Lenže – nakoniec sa Zelenskyj „ohol pod nátlakom niektorých západných veľmocí, ktoré žiadali, aby upustil od rokovaní. Západné veľmoci chceli pokračovanie vojny v nádeji, že zlomia Rusko“.

V blokovaní dohody boli najaktívnejšie Spojené štáty a Británia.

Potvrdil to aj vtedajší izraelský premiér Bennett. Spojené štáty a Británia mali podľa neho záujem na pokračovaní vojny. Podobne ako on to videl aj ďalší z oslovených sprostredkovateľov rozhovorov – bývalý nemecký kancelár Schröder. Tvrdí, že Ukrajinci napokon „nedali konečný súhlas s dohodami, pretože to nemali dovolené. Museli sa pýtať Američanov na všetko, o čom sa diskutovalo“.

Sklamaný bol aj turecký minister zahraničných vecí. Tvrdil, že „niektoré štáty NATO preferovali pokračovanie vojny, „aby oslabovali Rusko“.

Špeciálnu úlohu v nátlaku na ukrajinského prezidenta Zelenského zohrali Briti, konkrétne premiér Boris Johnson a ministerka zahraničných vecí Liz Trussová.

9. apríla 2022 Johnson priletel na neohlásenú návštevu Kyjeva. Podľa denníka Guardian Johnson „inštruoval“ Zelenského, aby nepristúpil na nijaké rozhovory s Putinom.

Podľa denníka Ukrajinska Pravda Johnson odovzdal Zelenskému dva strohé odkazy: Putin je vojnový zločinec a treba s ním bojovať, nie rokovať; a ak Ukrajina pristúpi na mierové dohody s Ruskom, Západ ich nebude podporovať a nedá Ukrajine bezpečnostné záruky. Johnson sa so Zelenským v Kyjeve rozlúčil prísľubom, že Západ bude Ukrajine dodávať zbrane dovtedy, kým Rusko nebude vojensky porazené.

Po Johnsonovej bojovej misii v Kyjeve ukrajinský prezident Zelenskyj nemal veľmi na výber. Akákoľvek dohoda s Ruskom by znamenala izoláciu Ukrajiny od Západu (keďže Západ by podľa Johnsona bezpečnostné dohody nepodporoval). Zelenskyj sa pod tlakom Británie rozhodol zrušiť mierové rokovania a pokračovať vo vojne.

Situáciu pomerne presne vystihol komentár Guardianu: „Johnson a Trussová chceli boj až do úplnej porážky Ruska. Potrebovali víťazstvo v ich proxy vojne. Medzitým ktokoľvek, kto s nimi nesúhlasí, má byť odsúdený ako slaboch, zbabelec alebo ako „služobník Putina“.

Asi netreba pripomínať, že takto to nevyzeralo iba v Británii, ale aj v Európe a na Slovensku. Kto podporoval mierové rokovania a kritizoval politiku zbrojenia, ten bol vyhlásený rovno za „Putinovho agenta“ alebo „bezpečnostnú hrozbu“.

Koncom apríla 2022 americký minister obrany Austin otvorene priznal, o čo ide: Spojené štáty chcú využiť príležitosť, aby prostredníctvom vojny na Ukrajine permanentne oslabovali Rusko. Vojensky aj ekonomicky.

Za „strategický cieľ“ vyhlásil vojenské víťazstvo Ukrajiny.

Dôvody, pre ktoré Spojené štáty a Británia odmietli mierové dohody a tlačili na pokračovanie vojny, boli sčasti pochopiteľné. Akékoľvek ustupovanie Rusku na Ukrajine „by sa rovnalo porážke NATO, ukončeniu rozširovania NATO ďalej na východ a nakoniec ukončeniu sna o unipolárnom svete ovládanom Spojenými štátmi“.

Treba však dodať, že dôvody boli pochopiteľné len z pohľadu Británie a Spojených štátov. Nie z pohľadu európskych členov NATO, ktorí, naopak, podporovali mierové rokovania. Pretože náklady a riziká vojny niesla hlavne Európa – a špeciálne Ukrajina. Dopad vojny a energetických sankcií na Britániu a Spojené štáty bol slabší…

Problém bol v tom, že postoje Nemecka, Francúzska a ďalších štátov, ktoré preferovali mierové riešenia a bezpečnostné dohody, nezavážili. Hlavné slovo v Európe mali mimoeurópske, anglosaské veľmoci.

Dnes, rok a pol od potopenia mierových rokovaní Ukrajiny s Ruskom, je však zjavné, že tlak na vojenské riešenie neviedol k strategickému cieľu – k porážke Ruska.

Bol skôr strategickou chybou.

Politickí realisti – vrátane britských a amerických – na konci roka 2023 priznávajú, že Ukrajina nemá na to, aby získala a hlavne udržala vojenskú prevahu. Plány o „úplnej porážke Ruska“ boli ilúziou. Naopak, Ukrajina od marca 2022 prišla o ďalšie územia. Je ekonomicky zničená, vojensky vyčerpaná a vyzerá to tak, že čas a prípadné predlžovanie vojny už hrajú v prospech Rusov.

Rusko napriek obchodným sankciám očakáva v tomto roku hospodársky rast. A hlavne: disponuje podstatne širšími bojovými zálohami ako Ukrajina.

To je zrejme hlavný dôvod, prečo Spojené štáty postupne otáčajú kurz: skúmajú, za akých podmienok by Ukrajina dokázala pristúpiť na to, čo bolo pôvodne tabu – na dohody s Ruskom o ukončení vojny.

A to je zas hlavný dôvod, prečo sa ukrajinský prezident Zelenskyj od septembra cíti zlomený, podvedený, zradený, sklamaný…

Veril, že Západ Ukrajinu podrží až do úplného víťazstva. A dnes zisťuje, že to nikam neviedlo. Len k ďalším stratám – a k riziku, že Ukrajina v prípade pokračovania konfliktu vykrváca.

Nemeckí autori analýzy naliehajú na západných lídrov, aby nepremeškali poslednú príležitosť na čo najrýchlejšie dohody o prímerí. V opačnom prípade podľa nich hrozí, že Ukrajina nakoniec stratí ešte viac.

A nepriama porážka NATO bude násobne väčšia, ako mohla byť na začiatku.