Pripomeňme, že ide klerikálnu spoločnosť apoštolského života pápežského práva, ktorá oficiálne vznikla v roku 1988 odlúčením od Kňazského bratstva svätého Pia X. Členovia Bratstva slávia liturgiu Pia V. (známa ako tridentská omša) podľa misála pápeža Jána XXIII. a vysluhujú sviatosti podľa liturgických kníh z roku 1962. K etablovaniu Kňazského bratstva svojho času významne prispel aj kardinál Jozef Ratzinger, s pomocou ktorého sa Bratstvo usadilo v augsburskej diecéze. K prvému novembru 2023 malo dohromady 569 členov, čo predstavuje rekordný počet od začiatku jeho fungovania.
Koľko kňazov Bratstva a v ktorých farnostiach pôsobí v Česku?
V Česku sa v súčasnosti nachádzajú dva apoštoláty Bratstva, a síce v pútnickom mieste Římov v diecéze České Budějovice a v Hornej Lužici na pomedzí severných Čiech, Nemecka a Poľska. Na území Českej republiky máme aktuálne troch kňazov, ďalší dvaja pôsobia v nemeckojazyčnej oblasti. Bratstvo však pravidelne slúži omše aj na iných miestach ako v Římove a Lužici, najmä v Českých Budějoviciach, Nepomuku, Studánkach na Rumbursku a príležitostne aj inde.
Máte aj dorast v seminári?
V roku 2023 sú v seminári vo Wigratzbade v Nemecku traja seminaristi z Českej republiky, vo Francúzsku ďalej pôsobí jeden český diakon Bratstva, ktorého kňazské svätenie očakávame v júni 2024.
Ako vás prijímajú veriaci v porovnaní s ostatnými diecéznymi kňazmi?
Naše skúsenosti s prijatím od veriacich sú v prevažnej väčšine pozitívne. Kňaz FSSP bude veriacimi prijatý asi ako ktorýkoľvek iný katolícky kňaz, ktorý sa niekde objaví v rímskej klerike a bude odovzdávať autentickú katolícku vieru. To, čo nás od diecéznych kňazov najviac odlišuje, je omša slúžená výhradne v tradičnom ríte, ale kto k tomuto liturgickému zameraniu sám neinklinuje, ten s nami do pravidelného kontaktu obyčajne ani nepríde.
Aké aktivity okrem slávenia „tradičnej" svätej omše ponúkate vo svojich farnostiach?
Okrem svätých omší v tradičnom ríte ponúkame výučbu náboženstva (aj on-line) a udeľovanie sviatostí, vrátane prípravy na ich prijatie. Každoročne tiež organizujeme veľké množstvo apoštolátov, ako sú letné tábory, rôzne duchovné pobyty pre mládež, exercície, pešie púte, prednáškový cyklus Hovory o viere a ďalšie akcie pre širokú verejnosť.
Ako si osobne vysvetľujete rozkvet Bratstva a toľko povolaní?
Keď liberálnejšie ladení komentátori vysvetľujú nízke počty seminaristov v diecéznych seminároch, zaznieva od nich argument, že je to znamenie Ducha Svätého k reflexii nad väčším zapojením laikov do správy cirkvi. Ak prijmeme túto hermeneutiku, že počty duchovných povolaní sú znamením Ducha Svätého, môžeme preplnené semináre FSSP vnímať ako výzvu na obrodu katolíckej viery a morálky, na zdravé filozofické a teologické myslenie, na dôstojné slávenie liturgie, a predovšetkým na posväcovanie kléru pôsobením darov Ducha Svätého a jeho pretvorenie na obraz eucharistického tajomstva, ktoré je srdcom tradičnej liturgie i spirituality Bratstva svätého Petra.
Má Bratstvo zastúpenie aj na Slovensku, prípadne viete o počte členov zo Slovenska?
V súčasnosti nemáme žiadnych seminaristov ani kňazov zo Slovenska. V apríli 2023 podnikli naši seminaristi cestu po Slovensku, aby navštívili farnosti, kde sa už slúžia tradičné omše, a predstavili Bratstvo a jeho činnosť. Od slovenských veriacich sa nám vždy dostalo veľmi srdečného prijatia a dúfame, že aj niekoho z nich či z ich blízkych, Pán v blízkom čase povolá do nášho Bratstva.
Súvisí Vaša neprítomnosť na Slovensku s potrebným povolením miestneho biskupa alebo sú aj iné dôvody?
Na Slovensku nie sme z dvoch dôvodov: po prvé – zatiaľ nemáme dosť kňazov na založenie slovenského apoštolátu (nemáme žiadnych slovenských kňazov ani seminaristov a tí českí sú potrební inde). Druhý dôvod skutočne súvisí s tým, že by sme museli získať povolenie biskupa, čo, samozrejme, nie je nemožné, a má zmysel sa o to usilovať až vtedy, keď by bolo založenie apoštolátu na Slovensku personálne uskutočniteľné. Ak budeme pritom mať dosť českých kňazov, sme v princípe otvorení tomu, založiť nový dom Bratstva na území Slovenska, ale to je zatiaľ dosť vzdialená budúcnosť.
Častou výčitkou nielen na adresu tradičných veriacich je, že ich liberáli a progresívci odkazujú do temného stredoveku. Akým spôsobom reagujete na takéto výčitky?
Čo sa týka námietky, že žijeme v stredoveku, treba zdôrazniť, že Cirkev sa nemá porovnávať s historickými epochami, ktoré prichádzajú a odchádzajú. Má sa skôr porovnávať vo vzťahu k večnosti, ktorá tiež prichádza, ale neodchádza. A ak prijmeme túto perspektívu večnosti, potom si všimneme, že taká Suma teologická, napísaná v 13. storočí, predstavuje oveľa autentickejší výraz kresťanského myslenia ako mnohé moderné štúdie, ktoré síce vznikli v 21. storočí, ale spolu s ním aj zaniknú, pretože nemajú pevný základ vo večnej pravde. Dobrá teológia má svoj základ v Bohu, a preto sa podieľa na jeho večnosti, a teda aj na jeho nemennosti. Úlohou cirkvi je túto pravdu v súčasnom svete uplatniť v duchu cnosti praktickej múdrosti, a nie ju nahradiť polopravdou, omylom alebo klamstvom.
Nezriedka prichádza volanie po modernizácii z radov cirkvi. Aká je Vaša odpoveď?
Na hlasy volajúce po modernizácii cirkvi odpovedáme tak, že cirkev sa musí predovšetkým pripodobňovať Kristovi, ako sa telo pripodobňuje svojej hlave (porov. Rim 12,1 – 5; Ef 4,16nn), a to na viacerých rovinách.
Po prvé na rovine vieroučnej. Keďže je cirkev obdarená tým istým Duchom, ktorým bol pomazaný sám Kristus a ktorého sľúbil zoslať svojim apoštolom, pretože sa má cirkev v každom svojom členovi podriaďovať autentickému výkladu Božieho zjavenia, ako ho učiteľský úrad ako nositeľ predkladá. (Mt 16,18 – 19; Mt 18,18) Moderný svet často Božie zjavenie popiera a odmieta sa mu podriadiť, preto sa cirkev nesmie pretvárať na jeho podobu.
Aká je druhá rovina?
Druhá rovina je etická. Keďže je cirkev Kristovou nevestou, natoľko má milovať Krista, ako on miluje Otca. Ale láska Syna k Otcovi sa ukazuje poslušnosťou vôli Otca až po smrť na kríži, preto Kristus hovorí svojim apoštolom: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania; a ja požiadam Otca a on vám dá Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože ho nevidí ani nepozná.“ (Jn 14:15 – 17)
Mnohí súdobí myslitelia sa ale neriadia Duchom Svätým, ale duchom modernej filozofie, podľa ktorej neexistuje všeobecná ľudská prirodzenosť zdokonaľovaná Božou milosťou, ale človek, ktorý sám určuje svoju identitu a toto sebaurčenie vrátane redefinície mravných hodnôt potom má byť prejavom autentickej ľudskej existencie. Toto nie je nič iné ako ozvena Adamovho hriechu, teda snahy rozhodnúť o dobre a zle nie v duchu poslušnosti Božej vôli, ale v duchu ľudskej svojvôle. Cirkev sa však má usilovať o jednotu v Kristovej svätosti, a nie v Adamovom hriechu, má počúvať hlas Ducha Svätého, a nie hlas Božieho nepriateľa, a preto sa nesmie pripodobňovať modernému svetu.
Zrejme smerujeme ešte k jednej rovine.
Áno, tou treťou rovinou je modlitba. Modlitba predstavuje spôsob, akým Bohu vzdávame tú úctu, akú vzdáva stvorenie svojmu Stvoriteľovi. Ak sa potom sama cirkev modlí ako Boží ľud, hovoríme o liturgii (etymologicky „službe pre ľud“). Na každom kroku dejín spásy však s poľutovaním sledujeme, že Boží ľud sa odkláňa od pravého kultu, aby sa klaňal falošným bohom, či už ich nazveme Baal, faraón, Moloch, alebo fixácia na majetok, nezriadená sexualita, kult vlastného „ja“...
Ich duchovný základ je stále rovnaký: snaha byť svojím vlastným bohom. A kedykoľvek sa Boží ľud oddal tejto snahe, skončil v otroctve presne tých falošných bohov, ktorí ho zvádzali sľubmi oslobodenia sa od Božieho zákona. Kristus však prišiel, aby priniesol slobodu duchovne zotročeným, a preto tiež začal svoje kázanie výzvou na obrátenie a pokánie. Výzva sveta je však opačná: „ži podľa svojej vlastnej vôle, budeš ako Boh“ (porov. Gen 3:5). Pretože však cirkev má uctievať pravého Boha, a nie falošné modly, nesmie sa prispôsobovať svetu v jeho modloslužbe.
Ako teda vnímate skutočnosť, že Cirkev je „semper reformanda“?
Treba povedať, že ak je nejaký druh modernizácie v súlade s objektívnym poslaním cirkvi oslavovať Boha a spasiť duše, potom je takáto modernizácia v poriadku a ani my sa jej nijako nebránime. Ak však modernizovať znamená prestať formovať duchovnú biedu sveta kresťanskou vierou a začať namiesto toho deformovať kresťanskú vieru duchovnou biedou sveta, potom je nutné takto poňatú modernizáciu jednoznačne odmietnuť ako širokú cestu vedúcu do záhuby (porov. Mt 7:13–14).
V čom vidíte hlavné prínosy Kňazského bratstva pre súčasnú dobu, ale aj pre vás osobne?
Rozlíšme prínos Bratstva pre nás ako jeho členov, pre jednotlivých veriacich v cirkvi a pre cirkev ako takú.
Z hľadiska Ccrkvi vidím hlavný prínos Bratstva v svedectve o tom, že liturgická i teologická tradícia žije vo vnútri Katolíckej cirkvi, v plnej jednote s Petrovým stolcom, že to nie je fenomén, ktorý by nezodpovedal poslaniu cirkvi v súčasnom svete, ale výzva na nové rozlíšenie a zhodnotenie prínosov aj omylov moderných teologických, liturgických i pastoračných prístupov.
Pre svojich členov potom Bratstvo predstavuje predovšetkým rámec nasledovania Krista, miesto duchovného života a duchovného rastu skrz liturgiu, osobnú modlitbu, štúdium i komunitný život. Prvým cieľom každého člena FSSP je úsilie o osobnú svätosť, napriek osobnej slabosti, skrz úplné odovzdanie sa Bohu. A posledným cieľom je sám Boh. On je tiež tým hlavným prínosom, ktorý Bratstvo svojim členom sprostredkúva: „Dominus pars hæreditatis meæ, et calicis mei: tu es qui restitues hæreditatem meam mihi.“ (Ž 15,16:5)
A nakoniec, jednotlivým veriacim nemôže Bratstvo v konečnom dôsledku dať nič väčšie, než to, čo im dáva samotná Katolícka cirkev, ktorej je Bratstvo súčasťou: Dávame z plnosti Krista, jeho sviatosti, jeho stratenú a znovunadobudnutú milosť, jeho liturgiu, jeho náuku i Jeho samotného. To je náš hlavný prínos nielen pre súčasnú dobu, ale najmä pre večnosť.