Obmedzovanie médií v parlamente je neodôvodnené a na hrane zákona

Potýčka v parlamente sa strhla po tom, ako Igor Matovič (hnutie Slovensko) začal za prítomnosti kamier už tradične vyvolávať konflikt, tentoraz s poslancom Jánom Mažgútom (Smer), ktorý sa pripravoval na vstup do živého televízneho vysielania. Matovičovi sa nepáčilo, že ho Ján Mažgút nazval dlžníkom.

Takéto označenie sa ho dotklo na cti až natoľko, že začal Mažgútovi vulgárne nadávať priamo pred kamerami. Podľa Matoviča totiž označenie dlžník prežíva s emóciami a za nadávky sa Mažgútovi neospravedlnil. Ospravedlnil sa však každému, kto od neho ako od poslanca očakával, že takúto, podľa jeho slov, „urážku a krivé obvinenie prehltne a nastaví druhé líce„.

Igor Matovič. Foto: Jakub Kotian/TASR

Incident znepokojil predsedu parlamentu Petra Pellegriniho natoľko, že sa rozhodol rázne zakročiť. Namiesto vyvodenia zodpovednosti od Matoviča a prípadného prijatia opatrení smerom k budúcemu riešeniu takýchto konfliktov povedal, že to riešiť nebude a nie je v tomto spore ani arbitrom.

Odpoveď na konflikt poslancov videl v zákaze natáčania živých vstupov novinárov z budovy Národnej rady, ktoré doteraz mohli realizovať vo vyhradených priestoroch určených smernicou Kancelárie vedúceho Národnej rady pre médiá. Zrušenie tohto zákazu podmienil prísľubom predsedu poslaneckého klubu hnutia Slovensko Michala Šipoša, že sa poslanci jeho klubu zdržia akýchkoľvek útokov na iných poslancov pri živých mediálnych vstupoch.

Obmedzenie pre novinárov

Takéto doplnenie smernice č. 5/2014 obsahujúcej usmernenia pre zástupcov médií v priestoroch Národnej rady má podľa slov Pellegriniho vytvárať značný diskomfort pre médiá, ktoré sa teraz musia tiesniť v priestoroch poslaneckej knižnice. V zmysle smernice mali zástupcovia médií vyhradené priestory v tlačovom stredisku, vestibule na prízemí budovy NR SR, priestor pred vstupmi do rokovacej sály, balkón rokovacej sály a Presscentrum, ktoré teraz nemôžu využívať vďaka novému rozhodnutiu č. 66/2023.

Nie je známe, ako môže vytrestanie médií, ktoré sa v danom konflikte ničoho nedopustili, napraviť správanie Matoviča a obmedziť takéto potýčky do budúcnosti. Nevysvetlil to ani Pellegrini, ktorý čaká na ospravedlnenie od predsedu hnutia Slovensko Michala Šipoša za Matovičovo konanie dodnes. Namiesto Šipoša sa k veci vyjadril Matovič spôsobom sebe vlastným, a to sľubom vzdania sa svojho poslaneckého mandátu nadviazaného na ďalšie požiadavky. Podmienil to Pellegriniho povinnosťou vyplatiť 13. dôchodok oprávneným osobám ešte tieto Vianoce a zachovaním rodičovského dôchodku.

Hoci predseda parlamentu najprv hovoril iba o zákaze živých vstupov, v rozhodnutí č. 66/2023 vedúceho kancelárie Národnej rady sa píše aj o zákaze mediálnych rozhovorov či diskusií v priestoroch NR SR okrem vyhradených priestorov.

Novinári neboli tí, čo porušovali predpisy

Takéto zákazy pre činnosť novinárov sú sporné v niekoľkých rovinách. Predseda Národnej rady Pellegrini v prvom rade nemá kompetenciu na vydanie takéhoto obmedzujúceho nariadenia, ako to urobil vo svojom vyjadrení v pléne Národnej rady. Taká právomoc mu nevyplýva ani z ústavy ani z iného zákona, ako napríklad zo zákona o rokovacom poriadku NR SR, ktorý upravuje jeho kompetencie.

Pellegrini v súvislosti s novinárskym obmedzením hovoril aj ako o prijatom závere poslaneckého grémia. To posudzuje otázky politickej a procedurálnej povahy, ktoré súvisia s činnosťou Národnej rady a jej orgánov a jeho stanoviská majú povahu odporúčaní. Okrem toho, že grémium nerieši otázky bezpečnosti alebo akejsi poriadkovej povahy, neprijíma ani záväzné právne akty.  To znamená, že poslanecké grémium síce mohlo dôjsť k záveru obmedziť novinárov, no ten má formu nezáväzného odporúčania.

Obmedzujúce rozhodnutie vydal vedúci Kancelárie Národnej rady, ktorý za svoju činnosť priamo zodpovedá jej predsedovi. Vedúci riadi kanceláriu NR SR, ktorá má na starosti odborné, organizačné a technické úlohy spojené so zabezpečovaním činnosti parlamentu. Aj on sa však musí riadiť zákonom a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Pokiaľ by došlo k situácii, že by novinári ako celok narúšali chod a činnosť Národnej rady, takéto opatrenie by bolo namieste. V prípade iba jedného alebo pár vybraných novinárov, ktorí by rušili činnosť poslancov by už bolo diskutabilné, či obmedzenie všetkých,  namiesto konkrétnych vinníkov, nie je v rozpore s inými právami. Problémovým jedincom by stačilo odobrať akreditáciu, a tak by nemohli vstupovať do budovy Národnej rady. Ale obmedziť novinárov pre neprístojné správanie sa jedného poslanca je ďaleko za ústavne obhájiteľnými dôvodmi.

Právo na informácie zaručuje ústava

Sama ústava zaručuje právo na informácie. To, samozrejme, neznamená, že ide o právo bez obmedzení. Určitým obmedzeniam podliehať môže, ale len takým, aké určí zákon a ktoré sú nevyhnutné na rešpektovanie práv a povesti iných alebo na ochranu národnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia alebo morálky.

Európsky súd pre ľudské práva v kontexte médií pripomína, že novinár je strážnym psom demokracie („public watch dog“) a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú sociálnu povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Aj keď niektorým médiám nemožno uprieť snahu provokovať alebo škandalizovať, v tomto prípade neboli novinári tí, ktorí boli dôvodom pre obmedzenia v parlamente. 

Ako je to s akreditáciami novinárov

Akreditácie udeľuje Kancelária Národnej rady zástupcom médií na základe riadne vyplnenej a podanej žiadosti o vydanie akreditačného preukazu. Bez akreditácie novinár nemôže vstupovať do budovy parlamentu.

Kancelária NR SR má tiež právo odobrať novinárom akreditačný preukaz, odoprieť ďalší vstup a dokonca aj vyviesť z budovy parlamentu osoby, ktorých konanie narušuje jeho činnosť, priebeh zasadnutí Národnej rady a jej výborov. V širšom kontexte môže navyše preukaz na vstup odobrať aj tým osobám, ktoré ohrozujú práva, dôstojnosť alebo bezpečnosť iných osôb, obmedzujú alebo bránia zamestnancom alebo poslancom vo výkone ich práce, alebo ak konajú v rozpore s dôstojnosťou prináležiacou ústavodarnému a zákonodarnému orgánu Slovenskej republiky.

Za takúto formuláciu sa, samozrejme, dá skryť v podstate akákoľvek novinárska činnosť alebo otázka, ktorá je pre politika nevyhovujúca. Odôvodniť to pár vetami o ohrozovaní dôstojnosti či iných osobnostných práv je jednoduché. V prípade odobratia akreditačného preukazu sa môže príslušné médium alebo novinár obrátiť na súd, ale súdne konania obvykle trvajú roky, pričom v mediálnom prostredí a kvalitnej žurnalistike niekedy záleží na minútach. 

Politik nemusí spolupracovať, ale musí rešpektovať médiá

Časť súčasnej vládnej väčšiny sa stavia kriticky k predstaviteľom niektorých médií ako sú napríklad televízia Markíza, Denník N, Aktuality či Sme. Strany Smer a SNS sa verejne vyhradzujú proti týmto redakciám a odmietajú odpovedať na ich otázky a odkazujú ich na svojich hovorcov. Na to majú plné legitímne právo. Odpovedať na otázky a prezentovať sa v mediálnom priestore by malo byť v základnej výbave každého politika, ale ani on nie je povinný odpovedať vždy a každému. A to ani za predpokladu, že je povinný zniesť vyššiu mieru kritiky. Je to v poriadku, pretože nejde o obmedzenie novinárov, ale skôr o neochotu politika prezentovať sa. Inou vecou je, že aj úrad vlády hovorí o prehodnotení akreditácie pre novinárov spomínaných štyroch médií, ktoré označil za nepriateľské.

Trestanie novinárov za chyby iných momentálne vyplýva zo smernice, čo je podzákonný právny predpis. Zákon o publikáciách však hovorí, že orgány verejnej moci, nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené zákonom sú povinné na základe rovnosti poskytovať vydavateľovi periodickej publikácie, prevádzkovateľovi spravodajského webového portálu a tlačovej agentúre informácie o svojej činnosti s cieľom pravdivo, včas a všestranne informovať verejnosť. Ide o odkaz na ústavné právo na informácie. To znamená, že spomínané obmedzovanie novinárov v Národnej rade bez riadneho odôvodnenia by narúšalo ústavné požiadavky pre výkon ich povolania, a to na základe podzákonného predpisu, ktorý nemôže negovať alebo obmedzovať iný zákon.

V prípadnom súdnom spore by tak dotknutí novinári mali vysokú šancu uspieť so záverom, že došlo k porušeniu zákona. V demokratickej spoločnosti je prirodzené, že novinári a politici nebudú nažívať v absolútnej zhode. Platí to o to viac, ak majú médiá sledovať a kritizovať prácu politikov, ktorá vybočuje z rámcov všeobecnej normy.

Matovičov incident ukazuje, že následné trestanie novinárov je možno skôr tlakom na ich prácu a odbremenenie poslancov od ich nepríjemných otázok, ako reálne zabezpečenie poriadku a kultúry v parlamente. Nikto nevysvetlil, ako má toto opatrenie zabrániť ďalším podobným excesom.