Ani jedna z troch uvedených krajín na prístupové rokovania pripravená nie je. Komisia svojím odporúčaním presadzuje buď nebezpečné ilúzie, alebo pochybné záujmy. Navyše sa pokúša o geopolitickú úlohu, ktorá jej podľa základných pravidiel európskej deľby moci nepatrí.
Odporúčania, ktoré dáva Európska komisia členským štátom pred, počas a po rokovaniach o vstupe, sa majú opierať o nestranné zhodnotenie pripravenosti na vstup. Podľa základnej inštitucionálnej logiky funguje Komisia v otázkach rozširovania ako expertný, byrokratický orgán. Monitoruje a rokuje, aby následne predkladala fakticky podložené podklady pre politické rozhodnutia predstaviteľom štátov, ktorí na rozdiel od nej majú priamu demokratickú legitimitu.
Európa začala hľadať náplasť pre Ukrajinu
Napríklad v roku 1980 došla Komisia na základe niekoľkoročných rokovaní s Gréckom k záveru, že krajina nespĺňa podmienky členstva a navrhla desaťročnú lehotu, počas ktorej by mohla prípravy dotiahnuť. Šéfovia vlád však usúdili, že je potrebné stabilizovať mladú a krehkú demokraciu a Grécko napriek odporúčaniu prijali.
Ponechajme bokom, že tým zrejme založili tradíciu európskeho paternalizmu, gréckych výhovoriek a vzájomného podvádzania, ktorej plodom bola grécka ekonomická katastrofa v minulom desaťročí. Podstatné je, že EK, ako aj členské štáty konali presne podľa rol, ktoré im prináležia – experti navrhujú, politici prijímajú či prehodnocujú.
Ak by Komisia rešpektovala tieto základné pravidlá, nikdy by nemohla odporučiť začatie prístupových rokovaní so spomínanou trojicou. Moldavsko aj Bosna a Hercegovina majú problém plniť základné funkcie štátu, nehovoriac o plnení povinností členstva v EÚ. Ich najúspešnejším vývozom sú vlastní občania, ktorí, ak môžu, utekajú pred biedou, beznádejou a korupciou. Otvorenie prístupových rokovaní s týmito nešťastnými štátikmi nebolo aktuálne dovtedy, ako Európa začala hľadať náplasť pre Ukrajinu.
Ochota niesť náklady na vojnu rýchlo klesá
Ukrajina trpí tými istými problémami ako spomínané štáty, iba v mnohonásobne väčšom rozsahu. Navyše sa nechala Američanmi a Britmi zapliesť do zničujúcej vojny s Ruskom, o ktorej dnes už aj oficiálni predstavitelia štátov EÚ a NATO opatrne hovoria, že ju Ukrajina nemôže vyhrať. Dnes sa už táto očividná pravda, zrejmá od samého začiatku konfliktu, neodsudzuje ako kremeľská dezinformácia či proruský naratív. Svedčí to o zásadnom posune západných mocenských centier k Ukrajine. Vojna už ich začína unavovať a ochota niesť jej náklady rýchlo klesá, najmä keď nič nenasvedčuje, že by sa ruský režim rútil, ako západní predstavitelia dúfali.
Navyše sa nepodarí naplniť očakávania, ktoré západní predstavitelia na Ukrajine vybudili, keď ju odrádzali od rokovaní s Ruskom. Aby si aspoň trochu zachovali tvár, snažia sa Ukrajincom niečo ponúknuť. Vstup do NATO síce občas spomínajú, ale to by znamenalo priamu vojnu s Ruskom, o ktorú nestoja. Zostáva EÚ či skôr vábnička EÚ?
Začatie vstupných rokovaní totiž nemusí znamenať vôbec nič. S Tureckom sa viedli vyše desať rokov, než boli odložené, so Srbskom sa už desať rokov rokuje a koniec nie je nadohľad. Môže teda ísť o prázdny sľub Kyjevu, ktorý nikto neberie tak úplne vážne.
Hlavní platcovia do európskeho rozpočtu nemajú záujem, aby sa v EÚ objavila ukrajinská čierna diera, v ktorej budú miznúť stovky miliárd eur, poľnohospodárska loby nestojí o ukrajinské poľnohospodárstvo, ktorého integrácia by nenechala v spoločnej poľnohospodárskej politike kameň na kameni. Ťažko tiež povedať, ako vyjednávať so štátom, o ktorého hraniciach vieme len to, že budú iné ako tie, ktoré má dnes na mape.
Brusel odtrhnutý od reality
Na druhej strane, súčasný Brusel je natoľko odtrhnutý od reality, že nemožno vylúčiť, že to s Ukrajinou myslí vážne. A že podobne ako dnes nezmyselne vyhodnotil, že Ukrajina je pripravená na rokovanie, o pár rokov dôjde k rovnako nezmyselnému záveru, že je zrelá na vstup. Možno sa skutočne chytil do vlastných klamstiev a ilúzií. Ale bruselská elita tiež môže sledovať vlastné mocenské ciele: potvrdiť druhoradé postavenie strednej a východnej Európy v EÚ či odbúrať zvyšky jednomyseľnosti v európskom rozhodovaní.
Môže ísť aj o výraz amerického vazalstva Európy. Američania v minulosti tlačili Európanov k tomu, aby prijatím do EÚ na vlastné náklady podporovali ich tureckého spojenca. V súčasnosti môžu to isté žiadať pre ukrajinského chránenca.
Európska komisia svojím manipulatívnym odporúčaním vystupuje ako geopolitický hráč či slovami von der Leyenovej „geopolitická komisia“. Nadväzuje na svojho predchodcu Junckera, ktorý hovoril o komisii „politickej“. Ale či už politická alebo geopolitická, komisia si tým uzurpuje úlohu, ktorá jej nepatrí, a to na úkor demokratického rozhodovania. Juncker to predviedol svojou vítačskou politikou v čase migračnej krízy, von der Leyenová sa vlámala do zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorá bývala, a podľa zmlúv stále je, výsostnou doménou členských štátov.
Je na štátoch, aby si urobili poriadok. Vzhľadom na jednomyseľnosť rozhodovania stačí jeden, aby geopolitické zahrávanie sa Komisie zablokoval. Viktor Orbán, na ktorého sa obracia pozornosť, to zrejme nebude. Radšej využije túto príležitosť, aby Kyjev donútil rozšíriť práva ukrajinských Maďarov. Maďarský záujem tým naplní. Ale záleží niekomu na záujmoch európskych?
Text pôvodne vyšiel v MF Dnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.