Existuje veľké množstvo prác, ktoré opisujú vojenské pôsobenie neskoršieho francúzskeho cisára, venujú sa však opisom taktiky, pohybom vojenských oddielov či diplomatickému géniu. Už menej publikácií sa snaží zachytiť zdroje inšpirácie tohto „korzického surovca“, jednou z nich je Napoleonova myseľ (Mind of Napoleon), ktorá vyšla v roku 1955 (reedícia 2016), a obsahuje jeho denníkové záznamy, listy a výroky.
Joaquin Phoenix v úlohe Napoleona spomenul dvoch vojvodcov minulosti, priamo počas egyptskej kampane. Na politickej úrovni nasledoval predovšetkým Caesara, počas vojny v Egypte bol vyhlásený za jedného z troch členov Konzulátu, ktorý nahradil skorumpované Direktórium. Od prvého konzula mohla jeho kariéra viesť jedine k hodnosti cisára.
Tu zohral kľúčovú rolu najmä minister zahraničia Charles-Maurice de Talleyrand, ktorého vo filme hrá Paul Rhys. Práve on si totiž uvedomoval, že napriek niekoľkým režimovým zmenám je republikánske Francúzsko v Európe výnimkou, a v diplomatických kruhoch nebude samozvaného generála nikto brať vážne, kým sa nenechá korunovať. Scéna, v ktorej Talleyrand presviedča Napoleona, aby sa stal kráľom, je mimoriadne výpovedná. Napoleon sa začne smiať pri predstave, že po úspešnom ukončení monarchie by mal vo Francúzsku opäť vládnuť kráľ. Pôsobí, akoby sa zastával revolučných ideálov, on však už vtedy mieril vyššie.
Európska tradícia však dovtedy poznala len jediného cisára, a to rímskeho. Napriek tomu, že Svätá ríša rímska už dávno predstavovala len formálnu úniu, nikto v Európe si neuzurpoval mocenské dedičstvo antiky.
Prvý cisár, ktorý nevládol Rimanom
V roku 1804 sa však Napoleon korunoval za nemej účasti pápeža Pia VII., ktorý sa zmohol len na požehnanie, nový cisár rovnako korunoval svoju manželku. Ukázal tým, že sa nehodlá podriadiť cirkvi ako rímski cisári. Rímsky cisár a rakúsky arcivojvoda František II. Habsburský sa preto nechal tiež korunovať za rakúskeho cisára. O dva roky neskôr Napoleon dekrétom zrušil Svätú ríšu rímsku. Na jej území založil bábkové štáty ako Rýnsky spolok či Vestfálske kráľovstvo.
Je len škoda, že vojny prvých dvoch protifrancúzskych koalícií film nezobrazil, v opačnom prípade by však trval určite viac ako tri hodiny. Už predtým totiž vznikli štáty podriadené Francúzom: Helvétska republika (Švajčiarsko), Bátavská republika (Holandsko), Talianske či Neapolské kráľovstvo. Okrem toho si Napoleon v mene Francúzska privlastnil dnešné Katalánsko, Pápežský štát (stredné Taliansko) či Ilýrske provincie, ktoré dovtedy patrili Rakúsku. Na španielsky trón dosadil v roku 1808 svojho brata Jozefa, do Neapola zase svojho favorita, generála menom Joachim Murat.
Slavkovská katastrofa
Veľkolepé dielo Ridleyho Scotta však absolútne verne zobrazuje bitku, ktorá rozhodla o osude polovice Európy. V bitke troch cisárov pri Slavkove porazil spojené rakúsko-ruské vojská napriek pomeru 67:85 v neprospech Francúzov. Scott geniálne zobrazil Napoleonovu taktiku, ktorej súčasťou bolo okrem iného aj zimné maskovanie. Vojaci a kanóny boli pozakrývané bielymi plachtami, aby splývali so snehom, a vystupovali až v momente útoku. Rakúske a ruské jednotky pritom útočili na falošný tábor.
Napoleon ako majster stratégie dokázal obkľúčiť presilu, rozdelil protivníkovu armádu na niekoľko menších celkov, obrovské množstvo vojakov zatlačil do rybníkov okolo rieky Litavy.
„Mohol som vás všetkých zajať alebo zničiť,“ povedal po bitke Napoleon cisárovi Františkovi Rakúskemu krátko predtým, ako si pripili na mier.
Nový Karol Veľký
Treťou inšpiráciou bola pre cisára Napoleona kariéra najúspešnejšieho franského kráľa. Karol Veľký počas svojej 46-ročnej vlády tiež ovládol sever Talianska, historické Sasko a Bavorsko. Ešte v roku 1793 vyhlásil člen Revolučného tribunálu Georges Danton: „Francúzske hranice vytýčila príroda. Svoje limity dosahuje naša krajina na štyroch miestach: na pobreží oceánu, na Rýne, v Alpách a v Pyrenejach.“ Tento motív bol vlastný aj Napoleonovi, čo mu umožnilo privlastniť pre Francúzsko rozsiahle územia.
Rozdiel medzi Karolom a Napoleonom bol práve v procese korunovácie, kráľa Frankov totiž korunoval pápež Lev III. v roku 800. Názory na Bonaparteho korunováciu sú rôzne, niektorí historici tvrdia, že ho korunoval pápež, podľa iných sa zase korunoval sám. Druhá verzia sa dostala do Scottovho filmu.
Výlet do Ruska za 434-tisíc
Uvedené číslo predstavuje hornú hranicu počtu ľudí, ktorí zahynuli, boli ranení, zajatí, alebo dezertovali počas invázie do Ruska. Z pôvodnej vyše 600-tisícovej armády, tvorenej asi dvanástimi rôznymi národnosťami, tak Napoleon stratil tri štvrtiny vojska.
Počas tejto invázie Rusi použili taktiku spálenej zeme, v ktorej pri ústupe brali všetky zásoby, a spálili tie, ktoré nedokázali uniesť. Cár Alexander sa spoliehal na strategickú hĺbku svojho impéria, ktorú zase Napoleon podcenil. Dobytím Moskvy nič nezískal, dokonca mu ju dal podpáliť moskovský guvernér, zatiaľ čo tam Francúzi čakali na mierové rokovania.
Filmového Bonaparteho zobudil rachot, ktorý sa ozýval mestom a keď vyšiel na jedno z námestí, videl masívny požiar. „Kto podpálil Moskvu?“ pýtal sa svojich generálov. „Oni,“ hovorili mu jeden za druhým.
Z Ruska, ktoré nikdy neovládli, sa Francúzi vrátili v decembri 1812, vojna netrvala ani pol roka.
Francúzsky cisár s mizernou francúzštinou
Samostatnou kapitolou, ktorá sa nesie filmom, je vzťah Napoleona a jeho prvej manželky Jozefíny de Beauharnais. Scott zobrazil ich vzťah ako nevyvážený, Napoleon často vypisoval jeden list za druhým, kým ona ho v Paríži podvádzala. V skutočnosti sa obaja vrúcne milovali, a napriek podvodom voči sebe neprechovávali nenávisť, ako to zobrazila Vanessa Kirbyová.
Phoenixov Napoleon sa zdá bojazlivý a neskúsený, pokiaľ ide o ženy. V skutočnosti mal okrem Jozefíny niekoľko mileniek vrátane poľskej grófky Márie Walewskej. Práve Walewská presvedčila Napoleona, aby po porážke Pruska v roku 1807 dovolil Poliakom vytvoriť Varšavské veľkovojvodstvo.
Nemanželské deti historici nepočítali, ich množstvo sa však odhaduje na niekoľko desiatok. V čom je však film presný, je fakt, že dobové noviny si Napoleona doberali za Jozefínino hýrivé správanie, a vykresľovali ho ako „paroháča“. Zajakávanie a slabé vyjadrovanie boli založené na pravde, dôvodom však nebola plachosť, ale jeho pôvod. Ako Korzičan mal totiž slabú francúzštinu, Korzika sa stala súčasťou Francúzska v roku 1768, rok pred Napoleonovým narodením. Podľa zachovaných denníkov sa cisár svojim milenkám prihováral hlavne po taliansky.
Posledný boj
V závere filmu diváci sledujú útek z ostrova Elba, kde Napoleon trávil prvé vyhnanstvo. Presvedčil, či podplatil námorníkov, ktorí privážali zásoby, aby ho previezli na pevninu, a podľa ústnej tradície sa po vylodení sklonil až po zem a pobozkal ju. Režisér však za cisárovu motiváciu považuje lásku k Jozefíne. S ňou sa Napoleon síce rozviedol, pretože mu „nedala dediča“, stále si však boli blízki, a písali si vrúcne listy aj po tom, čo sa Bonaparte oženil s Máriou Lujzou Habsburskou. Cisárovná Jozefína zomrela počas Napoleonovho vyhnanstva.
Skutočnou motiváciou bola láska k Francúzsku. Francúzski vojaci pod novým velením sa ho pokúsili zastaviť, Napoleon sa im ale prihovoril slovami „muži Slavkova!“, načo sa pridali na jeho stranu.
Bitka pri Waterloo bola posledným pokusom o obnovenie cisárstva, proti Francúzom sa opäť postavila koalícia – Británia, Prusko, Rusko a Rakúsko. Arthur Wellesley, vojvoda z Wellingtonu, zdržoval francúzske útoky až do príchodu pruského veliteľa grófa Gebharda Blüchera. Napoleon spravil v tejto bitke všetky taktické chyby, ktorým sa vyhol pri Slavkove – vymenil poradie útokov jazdy a pechoty, čakal na zmenu počasia, útočil do kopca. Vojvoda z Wellingtonu ho na úteku zajal, a cisára čakalo ďalšie vyhnanstvo.
Posledná scéna sa odohráva na ostrove, dve mladé dámy šermujú s palicami, Napoleon sa ich pýta, aké je hlavné mesto Francúzska a Ruska. „Kto vypálil Moskvu?“ opýtal sa. „Neviem,“ odpovedala jedna, načo Bonaparte ukáže prstom na seba. Druhá dievčina mu oponuje slovami: „Počula som, že si ju podpálili sami Rusi, aby odtiaľ vyhnali Francúzov.“ Napoleon sa zasmeje, nasleduje prestrih a scéna, v ktorej zomiera.
Nad skutočnou príčinou smrti sa vedú polemiky, niektorí predpokladajú otravu arzénom, iní uvádzajú mandľový sirup, ktorý mohol v stopových množstvách obsahovať kyanid. Štúdia z roku 2007 však dokladá stopy arzénu v Napoleonových vlasoch.
Napoleonovo dedičstvo
Ešte počas jeho života nastúpil na francúzsky kráľovský trón Ľudovít XVIII. z dynastie Bourbonovcov. Táto fáza francúzskych porevolučných dejín sa nazýva tiež reštauráciou monarchie, na rozdiel od „starého režimu“ (ancien régime) však bola konštitučnou – parlament nebol rozpustený. Napoleon Ľudovíta zosadil po svojom návrate, po stodňovom cisárstve sa kráľ znova vrátil. Snaha o konzerváciu starých inštitúcií však viedla k ďalšej revolúcii, v roku 1830 nastáva obdobie vlády Orléansovcov – Tretia alebo Júlová monarchia. Francúzsko však už nikdy nedosiahlo taký územný rozsah ako počas vlády najtalentovanejšieho generála.