Česká strana stretnutie odsunula a slovenský a český premiér sa stretli aspoň popri rokovaní v Bruseli.
A najneskôr odvtedy sa začala v diplomatických kruhoch obidvoch štátov prekvapivo náročná úloha, aby došlo k plnohodnotnej návšteve slovenského premiéra v Prahe.
To, že nie je situácia jednoduchá, potvrdila aj prvá cesta ministra zahraničných vecí Juraja Blanára, keď sa stretol 6. novembra so svojím českým náprotivkom, ministrom Janom Lipavským. Ten, ako si všimli pozorní diváci, neprišiel slovenského ministra privítať pred budovu českého ministerstva zahraničných vecí, ako to býva zvykom, ale prijal slovenského kolegu až vnútri v budove. Lipavský tým dal najavo istý dištanc. Slovenská strana z toho vtedy žiadnu aféru nerobila, podľa dobre informovaného zdroja si ministri dokonca na prvom stretnutí hneď potykali. Blanár urobil všetko pre to, aby cesta vyznela ako potvrdenie nadštandardných vzťahov.
Podstatne väčší problém však bol v pozadí a týkal sa plánovanej návštevy premiéra Fica.
Problém bol, a bol to najmä problém pre českú diplomaciu, ktorá si ho naplno uvedomovala, že s Ficom sa síce mal stretnúť premiér Fiala, ale stretnutie dlho odmietal český prezident Petr Pavel a šéfovia obidvoch snemovní Markéta Pekarová Adamová a Miloš Vystrčil.
Český prezident Pavel – podľa zdrojov z českej diplomacie – stretnutie s premiérom Ficom odmietal práve pre vplyv prezidentky Čaputovej a ako zle pochopený prejav solidarity s ňou. Pavlovi navyše prekážala Ficova kritika z volebnej kampane na Slovensku, ktorá však reagovala na vystupovanie českého prezidenta Pavla počas jeho návštevy u nás, kde sa nechal vtiahnuť Čaputovou do domácich politických tém (napríklad angažovanie v podpore dúhovej agendy počas návštevy Teplárne).
Podobne obidvaja predsedovia komôr českého parlamentu komplikovali dohodnutie termínu medzištátnej návštevy tým, že na plánované termíny odpovedali, že majú naplánované zahraničné cesty. Nebolo to teda tak, ako dnes píšu médiá, že termín si vybral Fico, ale presne naopak. Jeho cesta sa odkladala pre údajne plné kalendáre českých partnerov.
To sa napokon podarilo koncom minulého týždňa vyriešiť, kameň zo srdca padol najmä českým diplomatom, ktorí sa o to usilovali.
V pozadí tejto nevôle zo strany českých politikov boli úzko politické, až ideologické, dôvody. Fico im totiž prekáža ako reprezentant kritiky hlavného prúdu západnej politiky voči Ukrajine a Rusku aj viacerých ideologických tém vo fungovaní EÚ.
Všetci súčasní čelní českí politici patria k hlasným podporovateľom Ukrajiny a na každý náznak realizmu v pohľade na vojnu, napríklad skepsu, či takýto postup Západu nepoškodí Ukrajinu ešte viac, keďže vo vyčerpávajúcej vojne ťahá oproti Rusku za kratší koniec, reagujú osočovaním a nálepkovaním z údajnej proruskosti. Česká politika patrí v moralizovaní v zahraničnej politike k najväčším premiantom v rámci celej EÚ, od slovenskej sa líši aj v komentovaní vojny v Izraeli a Gaze.
Mimochodom, rozdielny pohľad na vojnu na Ukrajine už viedol k výmene názorov medzi premiérom Fialom a maďarským premiérom Orbánom na zasadnutiach V4 počas predchádzajúcej vlády v Bratislave. Teraz komplikuje prijatie Roberta Fica v Prahe. Ani Fico, ani Orbán pritom nepresviedčajú svojich kolegov, aby zmenili názor, iba požadujú rešpekt k tomu svojmu. A vysvetľujú, že dôvody ich postoja sú geopolitické, a nie hodnotové.
Vráťme sa k dnešnej návšteve slovenského premiéra Fica v Prahe. Slovenská strana žiadnu chybu neurobila, postupovala štandardne, pričom stála o prijatie na najvyššej úrovni. Všetko ostatné by spochybnilo úroveň česko-slovenských vzťahov.
Fico a jeho vláda nemajú najmenší dôvod hájiť svoju politiku v Prahe, ako to robia pred svojimi voličmi na Slovensku. Česko je susedný štát a Fico je riadne zvolený premiér, ktorý vyhral voľby a realizuje politiku, ktorá má na Slovensku väčšinovú podporu. Nijako nespochybňuje naše členstvo v NATO či EÚ, vedome si dáva záležať, aby to zdôraznil. Česká vláda a český prezident majú inú politickú líniu, čo tiež slovenskí vládni politici nijako nespochybňujú. K tomu dochádza z opačnej strany.
Je to nemilé aj preto, že Slovensko a Česko mali od konca Mečiarovej éry dobré vzťahy bez ohľadu na to, či vládli v Prahe a Bratislave ideologicky príbuzné alebo opačné vlády. Paradoxne, jediné a aj to len mierne, napätie existovalo počas krátkej éry Ivety Radičovej, ktorá opakovane poučovala premiéra Petra Nečasa za jeho politiku, napríklad v otázke prijatia spoločnej meny euro. Nečas sa vtedy verejne pokojným spôsobom ohradil a v rozhovore s autorom tohto textu dal najavo, že je to prekročenie noriem medzi dvomi štátmi, ktoré mu prekáža. Radičová aj Nečas patrili k pravicovým stranám, Radičová bola sama kedysi členkou ODS na Slovensku, ktorej bol Nečas neskôr predsedom.
Podobného, ale väčšieho prešľapu, sa teraz dopúšťajú českí politici od prezidenta Pavla po predsedníčku Snemovne Pekarovú Adamovú, ale napríklad aj česká ministerka obrany Jana Černochová, ktorá ako svojho poradcu zamestnala Jaroslava Naďa, bývalého slovenského ministra obrany a na Slovensku opozičného politika mimoparlamentnej strany, ktorej sa chce stať predsedom.
V česko-slovenských vzťahoch dlho existoval komplex menšieho brata, keď sa Česi na Slovákov pozerali zhora. Postupne sa ho podarilo prekonať a nahradiť vzájomným rešpektom. Zdá sa, že garnitúra Pavla, Fialu, Černochovej, Vystrčila či Pekarovej Adamovej pestuje nový komplex. Ten sa opiera o falošnú morálnu nadradenosť a neschopnosť rozlišovať medzi domácou a medzištátnou politikou. Potvrdzuje to aj manipulatívny výklad, ktorý českým médiám poskytol úrad prezidenta Pavla a slovenské médiá ho bez záujmu o informácie skopírovali.
Najväčší paradox Ficovej návštevy v Prahe je, že úroveň česko-slovenských vzťahov dnes zachraňujú Slováci, ktorí sa na aktivizmus politikov v Prahe dokážu pozrieť s nadhľadom skúsenejšieho politika.
