Chcete vlastný štát? Ľudia si zakladajú mikroštáty z recesie i z rodičovskej lásky

Pri téme území, ktoré možno sotva nájsť na mape, treba v prvom rade rozoznávať medzinárodne uznávané štátiky a mikrokrajiny bez politickej zvrchovanosti. Zatiaľ čo Monako, Andorra či San Maríno patria medzi krajiny so všetkými potrebnými definičnými znakmi (obyvateľstvo, územie, vládna moc a medzinárodné uznanie), nižšie uvedené oblasti v jednej alebo vo viacerých sférach zaostávajú.

Vyhlásenia rôznych mikrokrajín vychádzajú najčastejšie od jednotlivcov nespokojných so svojou vládou či krajinou ako takou, alebo pramenia z z recesie či zo snahy prilákať turistov. Keďže ide o veľmi obsiahlu problematiku, v texte sa pozrieme iba na desať najzaujímavejších mikroštátikov.

Faktom ale je, že po svete sa ich nachádzajú desiatky až stovky. Koniec koncov, najmä v dobe internetu si skoro hocikto môže povedať, že od toho či onoho momentu žije vo svojom vlastnom štáte. Takéto vyhlásenia majú prirodzene nulovú váhu, v niektorých prípadoch však vedia získať pozornosť médií, verejnosti aj autorít.

Sealandské kniežatstvo

Jedným z takýchto štátikov je Sealand (doslova Morská zem), celým názvom Sealandské kniežatstvo. Uvedenú krajinku založil v roku 1967 Paddy Roy Bates a jej územie sa rozkladá na plošine HM Fort Roughs v Severnom mori, neďaleko anglického pobrežia.

Bates pôvodne obsadil spomínanú plošinu so záujmom zriadiť si tu nezákonnú rádiovú stanicu, pričom vyhodil predošlých rádioamatérov, avšak nakoniec k zriadeniu rádia nikdy nedošlo. Namiesto toho vyhlásil vlastné kniežatstvo, ktoré doteraz neuznala žiadna krajina.

V roku 1975 Bates vytvoril aj vlastnú vlajku, hymnu či pasy. V roku 2017 mal Sealand údajne aj 27 občanov, avšak na morskej plošine trvalo žili len dve osoby. Pôvodne sa HM Fort Roughs nachádzala v medzinárodných vodách, avšak po presune hraníc výsostných vôd už oficiálne patrí pod Spojené kráľovstvo.

Zaujímavosťou je, že Sealand chcela istú dobu odkúpiť švédska internetová stránka Pirate Bay, ktorá v roku 2007 začala na tento počin zbierať peniaze formou verejnej zbierky. Princ Bates sa vyjadril, že je ochotný predať svoje kniežatstvo za 65 miliónov dolárov (niečo cez 54 miliónov eur). K predaju nakoniec nedošlo.

Slobodná republika Liberland

Liberland vyhlásil v roku 2015 Vít Jedlička, člen českej Strany slobodných občanov. Územie sa rozkladá medzi Srbskom a Chorvátskom na pravej strane Dunaja, v oblasti, ktorá sa označuje ako Gornja Siga (v preklade Horný Penovec).

Jedlička podľa svojich slov využil fakt, že si na túto zem s veľkosťou asi siedmich štvorcových kilometrov nenárokuje ani jedna z krajín. Srbi uznávajú ako hranicu aktuálne koryto Dunaja, zatiaľ čo Chorváti uznávajú ako medzu pôvodné koryto rieky. Pohybom toku však vznikla zem, ktorá teoreticky nespadá ani do jednej z týchto požiadaviek.

Chorvátsko považuje Liberland za virtuálny žart a odmietlo situáciu ďalej komentovať, Srbsko ale paradoxne nepovažuje Liberland za problém, keďže nezasahuje na jeho územie. Tvorca krajiny, ako i jej súčasný prezident tvrdí, že heslom jeho štátiku je „ži a nechaj žiť“.

Už krátko po samozvanom vzniku Liberlandu prejavilo množstvo ľudí záujem o jeho občianstvo, ktoré si je možné „kúpiť“ približne za sumu 5-tisíc dolárov (asi 4 192 eur). Kuriozitou je, že oficiálny štatút Liberlandu uznali len ďalšie nezvrchované mikroštáty, ako napríklad spomínaný Sealand.

Naminarská republika

Na ostrove vo vnútrozemí Južnej Kórey vyhlásila v roku 2006 spoločnosť Nami Island, Inc. vlastný mikroštát s názvom Naminarská republika. Naminara sa nachádza na súkromnom ostrove, ktorý obteká rieka Han.

Názov spoločnosti bol v roku 2000 zmenený na Namisum, Inc. a rok nato sa stal jej prezidentom Kang Woo Hyon. Ten začal spomínaný ostrov zveľaďovať, pričom podporoval rôzne recyklačné kampane či iné aktivity s pozitívnym vplyvom na životné prostredie.

Hyon tiež podporoval umelecké udalosti a iné kultúrne počiny, častokrát aj v spolupráci s medzinárodnými organizáciami ako UNESCO. Osvetová činnosť vyvrcholila v roku 2006 vyhlásením „kultúrnej nezávislosti“.

Kang Woo Hyon sa stal prezidentom nového útvaru a Naminarská republika si krátko nato nadizajnovala vlastnú vlajku, erb, pasy či menu. Ročne ostrov navštívia až dva milióny turistov, pričom každý si musí pred vstupom kúpiť naminarský pas.

Kniežatstvo na rieke Hutt

Aj Austrália zažila svoj vlastný experiment tohto druhu. Na západnom pobreží krajiny vyhlásil roľník Leonard Casley svoje hospodárstvo za samostatnú krajinu. Spravil tak v roku 1970 kvôli konfliktu s austrálskou vládou ohľadom produkčných kvót na obilie.

Pôvodne sa mikroštát nazýval Provincia na rieke Hutt (Hutt River Province), neskôr názov zmenil na Kniežatstvo na rieke Hutt. Zvrchovanosť samozvaného kniežatstva prirodzene neuznala Austrália, ani iné krajiny. Najvyšší súd rozhodol, že Casley je stále subjektom austrálskeho práva. Napriek tomu sa jeho malinká ríša stala miestnou turistickou atrakciou.

Pred štyrmi rokmi 91-ročný Casley abdikoval na svoj post princa a umrel v roku 2019. Nahradil ho jeho najmladší syn Graeme Ernest Casley. Dňa 3. augusta 2020 kniežatstvo ukončilo svoju existenciu.

Molossia

V Spojených štátoch leží viacero neuznaných mikroštátikov. Jedným z nich je Molossia, celým menom Molossijská republika, ktorú si v roku 1977 založili Kevin Baugh a James Spielman. Leží v okrese Dayton v štáte Nevada. Baugh, ktorý je prezidentom a de facto diktátorom tvrdí, že nápad na svoju vlastnú krajinu dostal počas realizovania školského projektu.

Molossia má vlastnú menu s názvom valora, ktorá je naviazaná na cenu cesta na sušienky. Podľa Baugha je jeho krajina stále vo vojne s Východným Nemeckom, aj keď to prestalo oficiálne existovať v roku 1990.

Tento parodický mikroštátik pochopiteľne neuznáva žiadna zvrchovaná krajina. Baugh stále funguje v rámci americkej legislatívy a platí dane. Oficiálne to však nazýva „zahraničnou pomocou.“ Krajinka má aj svoju vlastnú vlajku, erb či hymnu.

Conchská republika

V Spojených štátoch ešte ostaneme. Na juhu, v štáte Florida, vznikla v roku 1982 Conchská republika. Išlo o dôsledok protestov proti úradom, ktoré pri ostrovnom meste Key West postavili zátarasy. Americká federálna hraničná stráž tu kontrolovala cestujúcich a hľadala u nich narkotiká či nelegálnych migrantov.

Mestská rada Key Westu protestovala, že takéto kontroly poškodzujú ich mesto, ktoré žilo najmä z turizmu. Protest bol odignorovaný a mesto preto vyhlásilo nezávislosť. Ako súčasť protestu vyhlásila novovzniknutá Conchská republika vojnu Spojeným štátom a o minútu neskôr sa vzdala. Následne požiadala vládu o miliardu dolárov vo forme zahraničnej pomoci.

Tieto činy zabrali a získali si aj pozornosť verejnosti. Zábrany na ceste boli čoskoro zrušené a Conchská republika sa stala ďalším turistickým lákadlom pre Key West. Obyvatelia mesta si dodnes pripomínajú mnohé významné udalosti z dejín ich republiky.

V roku 1995 dokonca zviedla Conchská republika bitku proti americkej armáde. Conchské námorníctvo zaútočil na plavidlo americkej pobrežnej stráže pomocou vodných balónov a tvrdého chleba. Pobrežná stráž paľbu opätovala z vodných hadíc.

Neutrálny Moresnet

Moresnet je jedno z mála území z tejto kategórie, ktorému sa dostalo uznania aj skutočných štátov. Oficiálne je nazývané Neutrálny Moresnet. Táto krajinka s rozlohou 3,5 štvorcových kilometrov existovala v rokoch 1816 až 1920 a nachádzala sa na trojmedzí hraníc Nemecka, Belgicka a Holandska.

Popri delení hraníc pristali vtedajšie mocnosti na to, aby sa územie zvané Moresnet stalo samostatným neutrálnym územím pod spoločnou správou. Centrom života bola miestna zinková baňa, ktorá zamestnávala väčšinu „občanov“.

Po vyčerpaní bane ale existencia Moresnetu stratila väčší zmysel. Muž menom Wilhelm Molly chcel z tejto mikrokrajiny spraviť prvý štát na svete, kde by sa hovorilo umelým jazykom esperanto. To však nevyšlo a žiadna z regulárnych krajín sa nechcela vzdať nárokov na tento kúsok územia.

Počas prvej svetovej vojny Moresnet obsadila nemecká armáda, po vojne však oblasť pripadla jeho severnejšiemu susedovi – Belgicku. Situácia sa zopakovala počas druhej svetovej vojny. Následne bol Moresnet opäť vrátený Belgicku, ktorého formálnou súčasťou je doteraz.

Seborgské kniežatstvo

Talianska obec Seborga leží na severozápade krajiny v časti Ligúria a žije v nej niečo vyše 300 obyvateľov. V roku 1963 tu miestny záhradkár a kvetinár Giorgio Carbone vyhlásil Seborgské kniežatstvo s rozlohou asi 14 štvorcových kilometrov.

Carbone sa pritom odvolával na údajné dokumenty z vatikánskych archívov, podľa ktorých mesto Seborga nikdy nepatrilo k majetkom rodu Savojských. Z tohto dôvodu vraj obec nebola súčasťou zjednotenia Talianska v roku 1861, ergo podľa neho je to samostatný mikroštát.

Obyvatelia Seborgy si zvolili Carboneho za svojho lídra, zložili kabinet ministrov, predstavili svoju vlastnú menu i vlajku. Prirodzene, tieto snahy neboli brané vážne žiadnou oficiálnou inštitúciou a neprajníci tvrdia, že išlo zo strany obyvateľov len o snahu na prilákanie turistov. Seborgania však tvrdia, že ich malinkú krajinu uznal africký štát Burkina Faso v roku 1998.

Achzivland

Na izraelsko-jordánskej hranici nájdeme pozostatky sídla Achziv, od ktorého čoby len kameňom dohodil existuje ďalší mikroštátik. Ten sa nazýva Achzivland a založil ho námorník iránskeho pôvodu Eli Avivi v roku 1971. Spravil tak na protest proti izraelskej vláde, ktorá mu zbúrala dom, v ktorom býval.

Krátko po založení Achzivlandu bol zakladateľ zadržaný políciou, avšak čoskoro ho prepustili, pretože založenie vlastnej krajiny de iure neporušovalo žiadny zákon. Avivi následne žaloval izraelskú vládu a súd mu prenajal pozemok pre jeho krajinku na 99 rokov. Nemá však žiadny zákonný štatút.

V opustenom radničnom dome, ktorý v podstate tvorí Achzivland, si Avivi založil hostel i múzeum a jeho mikrokrajina sa stala miestnou turistickou atrakciou. Avivi sa sám zvolil za prezidenta, ustanovil ústavu, vlajku, hymnu i pasy. Izraelské ministerstvo cestovného ruchu dokonca Achzivland samo propaguje.

Bir Tawil

Nejde o mikroštát, ale o častý cieľ záujemcov o tvorbu vlastnej krajiny. Bir Tawil je totiž kus zeme, o ktorý nemá nikto záujem. Ide o pustý pás púšte s veľkosťou asi 2-tisíc štvorcových kilometrov ležiaci medzi Egyptom a Sudánom. Je to de jure územie bez jurisdikcie, aj keď de facto ho spravuje Egypt.

Špecifický štatút Bir Tawilu vychádza z existencie susedného územia, takzvaného Halaibského trojuholníka. Ten obsahuje prístup k moru i významný prístav a na rozdiel od Bir Tawilu ho chcú obe krajiny.

Egypt uznáva náčrt hranice z roku 1899, ktorá beží po 22. rovnobežke. Tá priradila Halaibský trojuholník Egyptu a Bir Tawil Sudánu. V roku 1902 však bola načrtnutá nová hranica, podľa ktorej bol Bir Tawil priradený Egyptu a Halaibský trojuholník Sudánu. Na tú sa odvoláva Sudán.

Inak povedané, obe krajiny majú záujem o Halaibský trojuholník, a preto odmietajú legálnu správu pustého Bir Tawilu. Je to teda jediné územie na svete, na ktoré si nerobí nárok žiadna zvrchovaná vláda.

Pre svoj politický (ne)stav je preto častým cieľom mnohých pokusov o založenie mikroštátu. Väčšina týchto snáh však ostáva na internete a ako aj všetky ostatné v tomto článku, bez oficiálneho uznania.

Hra o tróny

Jeden takýto pokus pochádzal od Američana Jeremiaha Heatona, ktorý v roku 2014 vycestoval do Bir Tawilu a toto územie „obsadil“. Do piesku tu zasadil vlastnú vlajku, ktorú vyrobili jeho deti a mikroštát nazval Kráľovstvo Severného Sudánu. Heaton to všetko spravil pre svoju dcérku, v tej dobe 7-ročnú Emily, ktorá sa chcela stať skutočnou princeznou. Jej otec zobral jej prianie doslovne a založil jej preto takéto malé kráľovstvo.

Heaton však nie je jediný, ktorý má zálusk na Bir Tawil. Koncom roka 2014 v tejto „krajine“ vztýčili svoju vlajku dvaja Rusi. Dmitry Žicharev sa vyhlásil za kráľa nad miestnymi kmeňmi a daroval im svoj stan.

Aby však nepokazil radosť Heatonovej dcére, ponúkol mu, že môže ostať princeznou aj v jeho kráľovstve. Heaton prirodzene nebol nadšený a odmietol Žicharevove nároky. Obaja králi sú potenciálne v konflikte doteraz.