Tak predsa si kráľ? Odpoveď poslednej nedele liturgického roka

Príď kráľovstvo tvoje

Pohoršením rozbúrené mediálne vody sa ešte celkom nestihli upokojiť a pomalý prúd liturgického roka latinskej cirkvi svojich pasažierov priplavil do cieľového prístavu: k Nedeli Krista Kráľa. A máme to tu znova. Ježiš Kristus ako Kráľ všetkých kráľov. Takmer pred sto rokmi vyhlásil pápež Pius XI. vo svojej odpovedi na „sekularizmus a antiklerikalizmus“ Krista za Kráľa neba i zeme.

Pri povrchnom pohľade znova letí kameň klasického obvinenia z teokracie, ktorá vraj útočí na základy sekulárnej demokracie. Obľúbeným kameňom úrazu sa teokracia stala v rukách osvietencov a ich súčasných potomkov, ktorí ju „rozumne“ a vytrvalo hádžu pod nohy či priamo do „spiatočníckych kresťanov“. Čo majú títo spiatočníci na mysli, keď v rámci svojej základnej modlitby volajú nielen po chlebe, ale aj po teokracii?      

Kráľovské skúšky: bitka a chrám

Teokracia nepatrila k proticirkevnému bojovému arzenálu vždy. V časoch, keď výraz medzi prvými použil rímsko-židovský historik Jozef Flavius, mal omnoho hlbší význam. V osobe Ježiša Nazaretského bola teokracia živým kameňom novej stavby prítomnosti Boha na svete. Prvým Ježišovým pozvaním bola veta, ktorú adresoval verejne: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo.“ (Mt 4, 17) Zaradil sa tým na zoznam adeptov na získanie vytúženého titulu – mesiáš a kráľ.

Zbožní židia čakali stovky rokov na svojho politického vysloboditeľa. Pre nádejných adeptov mali nachystané dve dôležité skúšky. Ak sa niekto chcel nazývať mesiášom, musí vyhrať rozhodujúcu bitku proti okupantom. A na znak slobody má okrem toho vyčistiť aj chrám.

Júda Kladivo a Šimon Syn hviezdy

Na titul mesiáša a kráľa siahali viacerí. Najbližšie k nemu mal Júda Makabejský s prezývkou „Kladivo“. V roku 166 pred Kristom vyhral bitku a vyhnal Sýrčanov. Obnovil Jeruzalemský chrám, ktorý znesvätil Antiochos IV. Epifanés tým, že doňho „nasťahoval“ pohanské božstvá a nútil židov jesť bravčové mäso. Na pamiatku tejto udalosti slávia židia dodnes v období kresťanských Vianoc osemdňový sviatok – Chanuku.

Získanú slobodu im však čoskoro ukradli ďalší nepriatelia, ktorým sa postavili ďalší politickí mesiáši. Čakanie na mesiáša a kráľa sa pre mnohých židov skončilo v roku 133 po Kristovi. Šimon Syn hviezdy to mal naozaj dobre rozohrané. Zaviedol nový letopočet, začal raziť svoje vlastné mince, chcel dokonca postaviť zničený Chrám, no napokon zomrel v bitke proti Rimanom. Šimona Syna hviezdy premenovali na Šimona Syna lži. Mnohí jeho súčasníci spolu s ním pochovali aj túžby po mesiášovi a kráľovi. Zmierili sa s tým, že žiadny mesiáš už nepríde.

Netypický identikit a splnené kráľovské úlohy

V tomto bode panuje zhoda s postojom kresťanov. Tí totiž veria, že pravý Mesiáš a Kráľ už prišiel. Židom išlo o politické kraľovanie, Ježiš však hovoril o inej vláde. Preto im ušiel, keď ho po zázračnom rozmnožení chleba chceli urobiť svojím politickým vodcom, ktorý vyrieši otázku svetového hladu.

Paradoxne, svoje kráľovstvo priznal až po svojom zatknutí so zviazanými rukami, keď sa už verejná mienka obrátila proti nemu. Pripomeňme, že niektoré miesta v jeho životopise obraz typického kráľa značne deformujú: narodil sa v cudzej maštali, počas svojho života nemal kde hlavu skloniť, pri ukážke svojho kráľovstva si musel požičať osla a napokon bol – hoci len na víkend – pochovaný do cudzieho hrobu.

Súčasne však splnil obidve kráľovské skúšky, ale v tom najhlbšom rozmere. Vyhral rozhodujúcu bitku o človeka a postavil úplne nový Chrám. Lenže urobil to spôsobom, aký takmer nikto nečakal – na kríži. „Smrťou smrť premohol,“ opakujú neustále východní kresťania refrén Kristovej Paschy.

Ježiš Kristus teokraciu Boha na zemi úspešne začal, hoci jej zavŕšenie je ešte pred nami. Ako sa do toho kráľovstva vstupuje? Cesta je síce úzka, ale jednoduchá. Rad prosieb, ktorými sa kresťania modlia za príchod Božieho kráľovstva, sa začína oslovením „Otče“. Ak Božie kráľovstvo na tomto svete nevidím, súvisí to zrejme s tým, že v osobe Boha ešte nevidím milujúceho Otca. Táto skutočnosť sa mediálnych vôd spravidla ani nedotkne. Do hry tu totiž vstupuje iná voda – voda svätého krstu.