Ako zaplatí Európska únia za plán obnovy
Na projekty spojené s plánom dostanú do roku 2026 členské štáty nenávratné granty vo výške 421 miliárd eur v dnešných cenách. Tieto zdroje nepochádzajú z bežného rozpočtu EÚ, keďže ten dosahuje okolo 170 miliárd ročne. Peniaze si Únia požičia a následne ich bude z rozpočtu splácať až do roku 2058. Na splácanie týchto „peňazí zadarmo“ použije príjmy z nových celoeurópskych daní, ktoré sa postupne zavádzajú.
Keď plán obnovy vznikal, úroky na dlhopisoch sa pohybovali okolo nuly. V súčasnosti je situácia zásadne iná. Priemerná splatnosť dlhopisov EÚ je okolo 14 rokov a ešte zďaleka nebola pokrytá celá suma plánu obnovy. Znamená to, že väčšina dlhu sa bude do roku 2058 viackrát refinancovať s úrokmi budúcnosti.
Danske Bank a Bloomberg odhadujú, že nominálne sadzby spoločného európskeho dlhu sa v tomto období budú pohybovať v pomerne divokom pásme -4,1 percenta až 6,2 percenta. Reálne úrokové sadzby (očistené o infláciu) sa pôvodne odhadovali záporné po celé obdobie. Novšie odhady očakávajú kladnú hodnotu reálneho úroku v pásme 0 do 1 percenta do roku 2043 a následný pokles do záporných hodnôt. Analytici Bruegelu preto predpokladajú, že úrokové náklady na financovanie plánu obnovy by do roku 2058 dosiahli sumu 72 až 421 miliárd eur, najpravdepodobnejší scenár vidia v sume 232 miliárd eur.
Ročné finančné potreby EÚ na obsluhu dlhu dosiahnu 22 až 27 miliárd eur v roku 2030 a postupne budú klesať k sume 14 miliárd eur v roku 2058. Bruegel odhaduje maximum ročných splátok na úrovni 0,15 percenta ročného HDP Spoločenstva. Únia si pritom v roku 2020 otvorila dvierka na potenciálne zvýšenie vlastných príjmov (európskych daní a platieb od členských štátov) až o 0,6 percenta HDP.
Všetky čísla vychádzajú, samozrejme, zo simulácií a tie zase z predpokladov analytikov. Neočakávaná dlhodobá stagnácia európskej ekonomiky skombinovaná s vyššími reálnymi úrokovými mierami by mohli skutočné dlhové náklady na plán obnovy zvýšiť.
No bankrot EÚ na tomto dlhu je vysoko nepravdepodobný aj v najhorších scenároch. Je to nielen pre nové európske dane, ale aj vďaka tomu, že Únia si môže od členských štátov pýtať násobne viac, ako budú očakávané splátky. Európske dlhopisy by sa dostali do problémov až v druhom slede – ak by najskôr bankrotovali členské štáty.
V tomto momente je preto najdôležitejšia otázka, ktorú sme v úvode cielene vynechali. Teraz sa ju spýtajme aj vo svetle doterajších slovenských skúseností s implementáciou. Stojí plán obnovy naozaj za to? Alebo je to len ďalší neefektívny peňazovod, ktorý budeme splácať novými daňami?
