Prvý slovenský inžinier, významný kartograf i matematik. O čo všetko sa zaslúžil Samuel Mikovíni

Ohľadom Mikovíniho narodenia máme dva rozdielne údaje. Uvádza sa, že sa narodil v roku 1686 v Cinobani, časti Turičky. Niekedy sa ako miesto a čas narodenia píše rok 1700 a obec Ábelová, napríklad na pamätnej tabuli v Banskej Štiavnici.

Budúci inžinier sa narodil v rodine evanjelického farára a učiteľa Samuela Mikovíniho. Nižšie vzdelanie získal v Lučenci a v Banskej Bystrici, kde vynikal v matematike, fyzike i kreslení.

To predurčilo jeho ďalšiu životnú dráhu. V roku 1719 sa odišiel učiť medirytectvo do nemeckého Norimbergu, neskôr študoval na univerzite v Altdorfe matematiku. Pokračoval na univerzite v Jene a následne sa učil aj kartografiu vo Viedni.

Tajchy, mapy i banícka akadémia

Od roku 1725 začal pôsobiť v Bratislave ako stoličný matematik a inžinier, pričom sa tu venoval protipovodňovým prácam. V roku 1735 ho vymenovali za hlavného merača pre stredoslovenské banské mestá a odišiel do Banskej Štiavnice.

Tu slúžil ako prvý riaditeľ miestnej banskej školy a neskôr sa zaslúžil aj o vznik prvej baníckej akadémie v Európe, ktorá však bola založená až po jeho smrti. Samuel Mikovíni skonal 23. marca roku 1750 neďaleko Trenčína, kde sa podieľal na regulácii Váhu.

Počas svojho života sa Mikovíni venoval mnohým oblastiam vedy. V Banskej Štiavnici napríklad pomáhal s opravou i stavbou nových banských vodných nádrží, takzvaných tajchov. Mikovíniho ruka sa tak dotkla napríklad Veľkej Vindšachtskej, Evičky, Rozgrundu, Veľkej a Malej Richňavskej nádrže a ďalších. Známu vodnú nádrž Počúvadlo postavil zasa Mikovíniho žiak Jozef Karol Hell.

V Banskej Štiavnici vznikali v tom čase najlepšie banské vodočerpacie mechanizmy v Európe, napríklad vodostĺpcový čerpací stroj. Odtiaľto sa následne šírili do ostatných častí kontinentu. Veľmi vyspelá úroveň banských i hutníckych zariadení bola dôvodom, prečo tu Mária Terézia v roku 1762 zriadila prvú vysokú školu technického charakteru na svete – Banskú akadémiu.

Významným počinom Mikovíniho však boli i jeho mapy. Už v roku 1719 tvoril kartografické diela pre polyhistora a ďalšieho významného Slováka –Mateja Bela. V roku 1733 ustanovil takzvaný Bratislavský poludník (Meridianus Posoniensis), teda počiatočný poludník pre svoje mapy. Východiskovým bodom bola severovýchodná veža Bratislavského hradu.

Krok pred svojou dobou

Napriek tomu, že využíval svoj vlastný, Mikovíni si bol vedomý, že je treba zriadiť všeobecne uznávaný medzinárodný nultý poludník, ktorý by viedol cez nejaké známe miesto.

„V počítaní stupňov dĺžok, nehľadiac na nezhody zemepiscov o prvom meridiáne (poludníku), počiatok od prešporského meridiána smerom k východu i k západu berieme. Bolo by pravda žiadúce, aby sa konečne uzhodli astronómi a geologi [Sic] vo veci lokalizácie prvého meridiána, ktorý by hádam múdrejšie mohol byť stanovený na nejakom chýrnejšom verejnom observatóriu, na ktorom by sa robili stále pozorovania a vydávali by sa v nasledujúcich rokoch na spôsob novín, než na málokomu známych Šťastných alebo Nešťastných ostrovoch,“ píše sa v slovenskom preklade Mikovíniho diela De mappis suis ad lectorem monito.[1]

K náprave tejto situácie došlo až v roku 1854, keď bol za všeobecný nultý poludník ustanovený ten v anglickej hvezdárni Greenwich. Dnes sa považuje za nultý poludník Zeme a počítajú sa od neho zemepisné dĺžky ako i platný svetový čas.

Pripomienka

S Matejom Belom spolupracoval aj na jeho ďalších vlastivedných prácach. Vyhotovil podrobné mapy všetkých slovenských a väčšiny uhorských stolíc, pričom pri svojej práci používal aj astronomické pozorovania. V roku 1733 zriadil v Bratislave zrejme prvé observatórium na Slovensku.

Za svoj celoživotný prínos nielen pre Slovensko sa na Mikovíniho právoplatne spomína ako na významnú osobnosť našich dejín. V Bratislave má Samuel Mikovíni sochu, ako aj pamätník pre jeho Bratislavský poludník. Ten je umiestnený na nábreží oproti hradu.

Pripomínaný je aj v Banskej Štiavnici na reliéfe pred radnicou a na budove prvej banskej školy, kde prednášal. Jeho bustu nájdeme i v maďarskom meste Tata. V roku 2000, pri príležitosti 250. výročia úmrtia, vydala Národná banka Slovenska pamätnú striebornú mincu so Samuelom Mikovínim v hodnote 500 slovenských korún.

V mnohých slovenských mestách sú po ňom pomenované ulice, v Banskej Štiavnici nesie jeho meno i stredná priemyselná škola. Minister školstva udeluje cenu Samuela Mikovíniho za mimoriadne prínosy v oblasti vedy a techniky.

---

[1] Purgina, Ján (1958), Samuel Mikovíni : 1700–1750 : život a dielo, Bratislava: Správa geodézie a kartografie na Slovensku