Podarí sa anarchokapitalistovi z Argentíny realizovať plán ekonomickej šokovej terapie?

Anti-establishment politikov je dnes na svetovej scéne ako maku v závine. No prakticky všetci sú na konci dňa socialisti – chcú silný štát, sociálne dávky naľavo aj napravo, protekcionizmus a kontrolu nad hospodárstvom. Ponúkajú marketingové produkty, expertmi ušité na mieru pre stredového voliča.

Ekonóm Javier Milei sa však označuje za anarchokapitalistu (až tak, že vystúpil v kostýme ako „generál AnCap“) a jeho ekonomický program tomu zodpovedal. Zrušenie argentínskej centrálnej banky a dolarizácia krajiny. Zrušenie dvoch tretín ministerstiev, osekanie sociálnych programov, privatizácia nielen štátnych podnikov, ale aj zdravotníctva a školstva či legálny obchod s ľudskými orgánmi sú malou ukážkou jeho predvolebného programu.

V zahraničnej politike Milei stojí na strane Ukrajiny, chcel zmraziť vzťahy s Čínou a Brazíliou (pretože nechce „paktovať s komunistami“) a USA s Izraelom považuje za najvýznamnejších spojencov. V spoločenských otázkach je za legalizáciu drog a prostitúcie, ale za zákaz potratov.

Akoby chcel čo najviac otestovať voličov, svojho krajana pápeža Františka opakovane nazval komunistom s rôznymi nepublikovateľnými prívlastkami a Margaret Thatcherovú, pokoriteľku Argentíny, nazval jednou z najväčších osobností dejín.

Napriek tomu v druhom kole prezidentských volieb zvíťazil najväčším rozdielom v histórii demokratickej Argentíny. Zdá sa, že po dekádach katastrofálnych ekonomických politík sa voliči rozhodli skúsiť niečo úplne iné ako dosiaľ.

Pre pochopenie: argentínske HDP na hlavu v stálych cenách (dolár 2015) bolo 8 200 dolárov v roku 1965, ale len 8 100 dolárov v roku 1990 a 8 900 dolárov v 2002. Do roku 2011 narástlo na 14 200 dolárov, aby sa zasa zrútilo na 11 300 dolárov v roku 2020.

Porovnajte si to so Slovenskom, ktoré v roku 1993 začínalo s 6 600 dolármi na hlavu a v súčasnosti produkuje 18 900 dolárov na obyvateľa.

Je však po voľbách a Milei bude musieť prejsť od slov k činom. V prípade zahraničnej politiky sa zatiaľ neudiali žiadne veľké otrasy a komunikácia nového prezidenta smerom k Číne a Brazílii je už oveľa diplomatickejšia.

Kľúčový však bude jeho plán ekonomickej šokovej terapie. Argentína sa tradične nachádza v hlbokej kríze, z ktorej sa nedá vycúvať bez bolesti. Mileiho voliči budú musieť akceptovať nejedno nepríjemné sústo. Veľkú oporu nenájde ani vo fragmentovanom parlamente. Mileiho strana La Libertad Avanza má v dolnej komore len 38 z 257 kresiel a v senáte 8 zo 72.

Prezident je veľmi svojský aj v súkromí. Napríklad svojho psa zbožňoval natoľko, že po smrti mu dal vyrobiť šesť klonov a pripisuje mu až metafyzické vlastnosti. Milei má už od detstva prezývku El Loco (blázon) a mnohí pochybujú, že dokáže v úrade zmysluplne fungovať. Prvý zádrh nastal hneď po voľbách, keď kreslo šéfa centrálnej banky odmietol Emilio Ocampo, s ktorým Milei pôvodne počítal.

Argentína je ďaleko a v globálnej ekonomike nehrá príliš veľkú úlohu. Na Slovensku tak môžeme pozorovať tento unikátny experiment z bezpečia. Možno Milei v úrade uviazne, priveľa sa mu toho nepodarí a o rok či dva ho odfúkne história. Alebo tú históriu napíše on.