Elixír mladosti

Asi pred 20 rokmi som sa zúčastnil na prípravách arabsko-izraelského stretnutia v Moskve. Usporiadali sme ho v nádeji, že široká diskusia môže priniesť nové prístupy k riešeniu kontroverzných otázok. Išlo o čisto verejnú iniciatívu, bez účasti ministerstva zahraničných vecí a prezidentských štruktúr.

Na jednom medzinárodnom podujatí som mal krátky rozhovor so Šimonom Peresom, ktorý túto myšlienku podporil. Potom som odišiel do Palestínskej autonómie, aby som sa dohodol s Mahmúdom Abbásom (Abu Mazenom, ako ho volajú krajania). Poznali sme sa dlho, preto sme sa rozprávali ako starí priatelia – úplne otvorene. Tiež schválil ideu, ale bol dosť skeptický ohľadom možných výsledkov. Presne popísal pravdepodobné problémy, ktoré videl – ale pozor – vôbec nie v postoji Izraela, ale v prístupe bratských arabských krajín.

Skutočne, najťažšie bolo na cestu do Moskvy presvedčiť predstaviteľov niektorých susedských štátov. Chýbala im ochota, aby sa do takejto diskusie vôbec zapojili. Nakoniec väčšina z tých, ktorých sme pozvali, do Moskvy dorazila. Počas samotného podujatia sa však správali veľmi rezervovane, akoby sa ich to takmer netýkalo. Nebolo počuť žiadne nové nápady, len opakovanie známych faktov a hodnotení. Moderoval som diskusiu a účastníkom som neustále pripomínal, že naším cieľom nie je konštatovanie starých známych vecí, ale kreácia niečoho nového. Bolo to však márne. Všetko sa stalo tak, ako to predpovedal Abbás.

Vtedy som počul argumenty konfrontujúcich strán, ktoré ostatnú stredu opäť zazneli v RTVS a zapôsobili na mňa s účinkom „elixíru mladosti“.

Vec je však vážna a domnievam sa, že existujú určité dôvody, prečo sme za toľko rokov vôbec nepokročili v riešení tohto osudového problému. Mám tiež dosť rokov a primálo ambícií, aby mi niečo bránilo otvorene o nich písať a hovoriť.

Ponúkam preto čitateľovi popísanie jedného problému, o ktorom sa v médiách nehovorí, a pritom patrí ku kľúčovým.

Pochybní bratia

Svetové média tvrdia, že to, čo sa deje v Pásme Gazy, je bezprecedentné. Nie je to tak, len máme krátku pamäť. Ľudia už zabudli, zdá sa, napríklad na tragédiu palestínskych utečeneckých táborov Sabra a Šatila, kde zahynulo mnoho civilistov. Osoby zodpovedné za tento masaker nikdy neboli potrestané.

Často v takýchto chvíľach zaznie otázka: Prečo to obrovský moslimský svet toleruje, prečo to dovolí a nepomstí sa za bezpočetné obete a nepotrestá (prípadne nezničí) maličký Izrael?

Veď tak, ako existuje západná jednota, mohla by veľa zmeniť aj moslimská jednota. Prečo nie je aktérom ani teraz?  

Odpoveď je zložitejšia, a nie je to len preto, že moslimský svet nie je zjednotený a má viaceré vnútorné kontradikcie až konfrontácie. Ako odpoveď nepostačí ani to, že bohatí moslimovia a Arabi investujú svoje peniaze na Západe, a teda nepotrebujú otrasy v západnej časti sveta, do ktorej patrí aj Izrael. Je tu ešte niečo navyše, o čom všetci vedia, ale radšej o tom nehovoria verejne. Práve to je jadrom tohto textu.

Na Blízkom východe nepovažujú Palestínčanov za pravých Arabov. Všeobecne sa má za to, že sú potomkami Židov, ktorí kedysi konvertovali na islam a prijali arabskú kultúru. Moderné genetické štúdiá tiež poukazujú na vysokú podobnosť DNA Židov a Palestínčanov. Je príznačné, že v stredovekej Európe, ako aj neskôr na Východe, sa označenie Palestínčania používalo práve na židov.

Istý známy diplomat mi raz povedal príbeh, ktorého bol svedkom: Na zasadnutí Ligy arabských štátov sa rokovalo o podpore jednej členskej krajiny, ktorú postihla prírodná katastrofa. Hlavy štátov striedavo uvádzali sumy, ktoré boli ochotné venovať na pomoc. Keď prišiel rad na Jásira Arafata, ten povedal: „Náš ľud je chudobný a nemôže si veľa dovoliť, no napriek tomu darujeme milión dolárov. A tieto peniaze zaplatí náš priateľ, princ Saudskej Arábie.“ Spomenutý princ sa mierne zaškeril a zamrmlal si popod nos, ale tak, že to počuli aj tí, ktorí sedeli nablízku: „Opäť tie židovské triky!“ Hneď však ukázal gestom, že súhlasí.

Ide o dosť typický prístup arabských susedov k Palestínčanom: verbálne a finančne ich podporiť vedia, ale v žiadnom prípade nie sú ochotní prelievať krv za pochybných „bratov“. Niektorí islamskí politici a experti otvorene popierajú existenciu samostatného palestínskeho národa a jeho konfrontáciu s Izraelom dokonca vnímajú ako medzi-židovský náboženský konflikt. Preto – tvrdia – sa nechcú nechať do toho zatiahnuť.

Na nesprávnej ceste

Je príznačné, v Amerike ani v Európe takto ten konflikt nevníma takmer nikto. Takmer každý, kto sa k téme vyjadruje, si zväčša myslí, že spor sa vedie iba o územia pre Palestínčanov. V súlade s tým sa hľadajú riešenia prostredníctvom ich presunu na iné miesta (Egypt či Jordánsko), aby sa fyzicky oddelili od Izraelčanov. Je to slepá ulička práve preto, že v okolí žijú výlučne Arabi, ktorí sa nechcú spojiť s etnicky podozrivými spoluveriacimi.

Pridám ešte jednu poznámku, o ktorej sa nezvykne hovoriť. Sú svedectvá, že téza o sebaurčení palestínskeho ľudu na území, „okupovanom Izraelom“, bola vymyslená sovietskymi propagandistami v roku 1964, keď bola vytvorená Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP). Prvýkrát bol tento termín použitý v úvodnej časti Palestínskej charty, napísanej v Moskve v tom istom roku 1964. Dovtedy dominovala predstava, že boj Palestínčanov proti Izraelu je svätá vojna (džihád) moslimov proti nesprávne veriacim Židom.

Účelom zapracovania tohto konceptu bolo, že sovietski komunisti nemohli otvorene podporovať jednu zo strán náboženskej konfrontácie, ale vždy obhajovali sebaurčenie utláčaných národov. Tento prístup sa však ukázal byť užitočným aj pre západné krajiny, kde mnohí občania boli v rozpakoch z aktivity ich vlád v medzináboženskom boji na Blízkom východe. Takto každý dostal požadované dôstojné ospravedlnenie internacionalizácie konfliktu. Preto sa táto verzia rýchlo rozšírila a nahradila iné predstavy o podstate konfrontácie v Palestíne.

Teraz príde radikálna téza, ktorá vyplýva z toho, čo je napísané vyššie: Myslím si, že je zrejmé, že hľadanie pokoja v tomto regióne je na nesprávnej ceste. Konfliktné strany nemožno uzmieriť územnými ústupkami, ani politickými riešeniami, dokonca ani vytvorením Palestínskeho štátu.

Je potrebné usilovať sa predovšetkým o duchovné zmierenie, uznanie príbuzenstva dvoch abrahámovských náboženstiev a absenciu základných rozporov medzi nimi.

Táto práca však nie je pre politikov ani vojakov, ale pre klerikov a teológov. Tento proces si bude vyžadovať veľa času a trpezlivosti, ale nakoniec možno uvidíme cestu von zo slepej uličky.

Už počujem námietku: Je to reálne? Nuž, nezistíme to, kým nezačneme konať.