Kostlivci nikdy nie sú ďaleko od Konstantina A. Dobrovolského. Niekedy nad nimi spí v malom olivovozelenom prívese v lese. V jeho snoch sa objavujú ľudia, ktorými kedysi mohli byť.
Už 44 rokov prechádza kopcovitou krajinou severozápadne od Murmanska, najľudnatejšieho mesta za polárnym kruhom a najsevernejšej hranice druhej svetovej vojny, a hľadá pozostatky sovietskych vojakov, ktorí zahynuli pri jej obrane.
Pokračuje vo vykopávaní ich kostí aj v čase, keď potomkovia vojakov – ruského, ukrajinského a iného etnického pôvodu – umierajú na novej frontovej línii na Ukrajine. Hoci sa Kremeľ snaží nájsť paralely medzi Veľkou vlasteneckou vojnou, ako sa v Rusku nazýva druhá svetová vojna, a súčasnou vojnou, toto porovnanie Dobrovolský, ktorý je kategoricky proti invázii na Ukrajinu, z celého srdca odmieta.
Snaží sa identifikovať pozostatky, kedykoľvek je to možné, a vypátrať všetkých žijúcich príbuzných, čo je s odstupom času čoraz zriedkavejšie. Počas nedávneho víkendu jeho asistent Alexej S. Smolev vytiahol z prívesu, ktorý Dobrovolskému slúži ako základňa na kopanie, vrece na jačmenný slad a jemne vyložil jeho obsah: hromadu kostí sčernetých z takmer ôsmich desaťročí pod zemou.
„Jednu nohu má zlomenú," povedal 67-ročný Dobrovolský, ktorý je forenzným samoukom. „Chýba lebka, ale z čeľustnej kosti vidíme, že bol veľmi mladý, tínedžer alebo dvadsiatnik, pretože zuby nemal obrúsené."
Kosti patrili jednému z viac ako 20 000 vojakov, ktorých Dobrovolský a skupina pátračov, ktorú vedie, našli v skalnatej tundre, ktorá bola v rokoch 1941 až 1944 frontovou líniou. Nacistickí vojaci sa snažili dobyť Murmansk, kde sa nachádzal jediný ruský prístav s neobmedzeným prístupom k Atlantickému oceánu cez Barentsovo more, pretože zohrával kľúčovú úlohu, ktorá umožňovala Spojeným štátom a Veľkej Británii zásobovať Sovietsky zväz zbraňami, potravinami a palivom.
V roku 1979, keď Dobrovolský začal pátrať po padlých vojakoch, povedal, že ich kosti „sa zdali byť v lese hojnejšie ako huby". On a jeho kolegovia veteráni, ktorí sa pridali k jeho pátraniu – v rámci decentralizovaného národného hnutia, ktoré sa neskôr začalo nazývať Searchers (Pátrači) – boli hlboko rozhorčení, že štát sa viac nestaral o bojovníkov, ktorých jeho predstavitelia oslavovali ako hrdinov.
Čiernobiele fotografie z prvých výprav Dobrovolského v 80. rokoch 20. storočia ukazujú hromady kostí v bývalých zákopoch, ktoré ležia priamo na ich povrchu, kde boli opustené.
V súčasnosti je hľadanie padlých ťažšie a tím musí používať detektory kovov, aby objavil muníciu alebo osobné veci. Zem je stále posiata črepinami, klincami, nábojnicami a inými pripomienkami vojny.
Dobrovolský a jeho tím strávili roky rekonštrukciou nemeckých a ruských pozícií, ktoré zahŕňali drevené zemľanky a domy, ktoré si nacisti postavili v kopcoch (sovietski vojaci mali podľa neho len stany), ako aj pamätníky padlým (ak sa ich podarilo identifikovať); to všetko zväčša bez štátneho financovania.
Sovietsky zväz prišiel počas vojny o 27 miliónov životov, čo sa dotklo takmer každej rodiny. S odstupom času sa kultúra spomínania stala súčasťou mnohých aspektov verejného života. V poslednom čase nadobudla ešte väčší význam, ako súčasť úsilia prezidenta Vladimíra Putina militarizovať spoločnosť, pričom sa na ňu odvoláva a falošne sa ňou ospravedlňuje invázia na Ukrajinu v plnom rozsahu ako podobná vojna proti nacizmu.
„Dnes v rámci špeciálnej vojenskej operácie" – ako Kremeľ označuje vojnu na Ukrajine – „chlapci opäť bránia našu krajinu a našich ľudí, pričom bojujú proti nacizmu," povedal minulý mesiac gubernátor Murmanskej oblasti Andrej V. Čibis na slávnostnom pochovávaní pozostatkov vojakov z druhej svetovej vojny, ktoré sa každoročne uskutočňuje v bývalých frontových oblastiach.
Dobrovolský sa okrem svojho protivojnového postoja netají nespokojnosťou s oficiálnou rétorikou, ktorá oslavuje obete druhej svetovej vojny, pričom sa málo stará o mŕtvych, a hovorí, že sa obáva, že sa to zopakuje aj v prípade konfliktu na Ukrajine. Prvýkrát po 40 rokoch mu zakázali hovoriť na ceremónii v Murmansku.
Navyše sa dôrazne stavia proti akémukoľvek porovnávaniu týchto dvoch vojen, a to aj napriek tvrdým trestom za vyjadrenie nesúhlasu s vojnou na Ukrajine. „Sovietski vojaci zvíťazili, pretože bránili svoju vlasť, rovnako ako dnes Ukrajina," povedal. „Je to hanebná vojna. Koľko generácií bude potrebných na to, aby sme to prekonali?"
V skupine Dobrovolského je mnoho vojenských zamestnancov v aktívnej službe a vo výslužbe – jeho rodné mesto Polyarny, vzdialené 65 kilometrov od Murmanska, je vojenské mesto. Mnohí z nich podporujú vojnu na Ukrajine a sú presvedčení, že Putin bol k invázii prakticky donútený vinou plazivej agresie Západu. Odvolávajú sa aj na falošný príbeh Kremľa o nacistoch v Kyjeve.
Dobrovolský sa s niektorými z nich pohádal, ale väčšinou stále kopú vedľa seba. Bol však pod čoraz väčším tlakom úradov, aby prestal tak otvorene prezentovať svoje názory, čo odmietal.
Odmietol aj pozvania na prednášky v školách o hrdinstve sovietskych vojakov, ktoré boli súčasťou vládnej snahy o posilnenie vlastenectva a militarizmu medzi mladými ľuďmi.
Tvrdí, že sa veľmi snažil presvedčiť svojho syna Sergeja – ktorý vyrastal chápajúc následky vojny na ľudských životoch, keďže s otcom hľadal mŕtvoly – aby nepočúval vládne správy o Ukrajine.
Sergejovi, ktorý si podľa Dobrovolského odpykával päťročný trest za neúmyselné zabitie, zostávali už len dva roky, keď sa v septembri prihlásil do jednotky odsúdených bojujúcej so žoldnierskou Vagnerovou skupinou – zlákal ho prísľub slobody a značnej odmeny po šiestich mesiacoch služby.
„Prosil som ho, aby to nerobil, pripomínal som mu, že jeho bratranec žije na Ukrajine," povedal Dobrovolský pri panákoch vodky a domácich nakladaných paradajkách vo svojom prívese, kde praskal oheň v piecke na drevo. Ale Sergej trval na svojom a papagájoval vládne reči.
„Neviem, čo sa mu stalo, kto mu tie nezmysly vtĺkol do hlavy," povedal Dobrovolský.
Podobne ako mnohí, ak nie väčšina odsúdených, ktorí sa prihlásili k Vagnerovej skupine, aj Sergej zahynul 15. apríla počas krvavej bitky o Bachmut na východnej Ukrajine dva mesiace pred svojimi 42. narodeninami a päť dní predtým, ako by si zaslúžil slobodu.
Dobrovolský ho pochoval v jeho rodnom meste a nie v časti murmanského cintorína určenej vojakom, ktorí padli v bojoch na Ukrajine.
„Keď sa vojna skončí, chcem ísť na miesto, kde zomrel môj syn, kde prelial svoju krv v tejto nespravodlivej vojne," povedal s odkazom na Bachmut. „Neviem, či počas boja niekoho zabil alebo nie. Ale myslím si, že som vinný a chcem požiadať Ukrajincov o odpustenie za to, čo urobil môj syn. Je to hanba."
„Mnohí ruskí predstavitelia hovoria: ‚Vojna sa neskončí, kým nie je pochovaný posledný vojak,‘“ povedal Dobrovolský a citoval slová ruského generála z 18. storočia Alexandra Suvorova.
„Odpovedám im, že pre našich ľudí sa vojna nikdy neskončí," povedal. „Nikdy nenájdeme posledného mŕtveho vojaka. A dnes je tu nová vojna. Takže táto lekcia vám nestačila?"
Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.