Ridley Scott nenakrútil zlý film. Jeho režisérska bravúra je legendárna a Napoleon je jej dôkazom. Pokiaľ máte radi Gladiátora alebo Kráľovstvo nebeské, viete, čo máte čakať. (Hoci oba spomínané filmy mali  zaujímavejší filozofický oblúk). Možno je dobré pripomenúť, že tento veterán má 86 rokov.

Jeho posledná epopej  (minimálne vo verzii pre kiná) sa akoby nevedela rozhodnúť, čím chce byť. Poznávame Napoleona ako ambiciózneho vojaka, dokonca vidíme jeho  neistotu a nervozitu, sledujeme jeho politický vzostup a najvýznamnejšie bitky. Zároveň je film torzovitým ľúbostným románom medzi ním a Jozefínou, ktorému však úplne nerozumieme. V poslednej tretine filmu sa tento motív vytráca a znova sa mení charakter diela. Traduje sa, že Scott má so ženskými postavami vo svojich filmoch problém. Je to pravda.

Poďme teda k tým bojovým scénam. Veľkolepé! Naozaj máte pocit, že pred sebou vidíte celé armády v skvelej choreografii. (Veľmi efektná scéna v Žatčanskom rybníku je však historicky minimálne sporná.) Môžeme síce vidieť roztrhané telá, ale zachytenie bitky je podriadené sledovaniu vojvodcovej stratégie. Mŕtvi sú akýmsi vedľajším produktom, alebo dôsledkom jeho rozhodnutí, nie ich podstatou. 

Musím pripomenúť jeden fakt: na moje veľké prekvapenie, aj pri týchto nákladných bojových scénach podporených vyspelými počítačovými trikmi, tie Bondarčukove z Vojny a mieru (z roku 1966) nielen obstoja, ale sa režijnou bravúrou a nákladnosťou tým Scottovým minimálne vyrovnajú.

Problémom filmu je, že nedokáže sformulovať jasnú premisu a postavy. V takomto prípade má aj herec ako Joaquin Phoenix problém, čo vlastne hrať.

Film by mohol  byť polemikou o moci, francúzska revolúcia navždy zmenila svet, aký Európa poznala. Moc, ktorá nemala podporu v kráľovských dynastiách, začala putovať  z jedných rúk do druhých. V prvej tretine filmu sledujeme niečo, čo tak dôverne poznáme – politikárčenie, tlačenie bezcenných peňazí, zneužívanie slova revolúcia, ktorému každý z jej hegemónov dáva svoj vlastný obsah, masaker „v mene ideálov“. Je to zábavné a mrazivé zároveň.

Napoleon sa so svojou jasnou analytickou mysľou dokáže dobre orientovať a moc, ktorá leží na zemi, sa stane jeho korisťou. Ako cisár obklopený mocenskými atribútmi a klérom je takmer vlastnou karikatúrou –triumfálny, stále neotesaný, príliš pompézny. Lenže od tejto chvíle je už len vojenským veliteľom. Pracuje so silou svojej armády a vojenskými schopnosťami, ale v podstate je monotónny. Scott popri vzťahovej neudržal ani zaujímavú politickú líniu.

Napoleon, hoci pochádzal z malého šľachtického rodu, bol  plebejec. Outsider, ktorý porážal kráľov a cisárov. Museli ho akceptovať, ale veľmi ich to urážalo. Táto linka je v poslednej časti možno najsilnejšia. Do svojho konca bol v podstate jeden z vojakov – talentovanejší, mocnejší, ale stále jeden z nich. Stále ochotný nasadzovať život a znášať nepohodlie.

Takto zoradenému premenlivému rozprávaniu chýba dramatický oblúk a preto sa na konci – napriek všetkej tej výprave a veľkoleposti, cítime oklamaní. Bývali časy, keď bol Ridley Scott filmovým vizionárom. Tie sú preč. Režisérsky strih pre Apple TV na tom už nič nezmení.