Vôbec som netušila, do čoho vstupujem. Na festivale dokumentárnych filmov v USA zaznie hudba slovenskej autorky

Heather Dune Macadam mi vtedy povedala, že hľadá niekoho, kto by jej robil hudbu a tá na koncerte sa jej vraj veľmi páčila, tak mi navrhla spoluprácu. Mňa tá myšlienka celkom nadchla, no fakt je, že sme si vtedy ani len kontakty nevymenili, rozišli sme sa a ja som na to po čase aj zabudla.  

Kto vám to pripomenul? 

(Úsmev) Prešli štyri roky a v roku 2019 som nečakane dostala na súkromný mail správu od Heather Dune Macadam, že sa veci pohli, že film má rozpracovaný a chce si so mnou dohodnúť detaily spolupráce. A že sa teda pustíme spolu do toho. Znela rovnako nadšene, ako keď sme sa stretli prvýkrát, a teda – stála si za slovom. Celkom ma prekvapilo že ma našla, lebo veľmi „nefungujem“ na sociálnych sieťach, ale nejako sa cez iných ľudí ku mne dostala.

Aká bola vaša reakcia?

Osobne mám rada výzvy v živote, nikdy pred nimi neutekám a beriem ich ako školu života, ako možnosť posunúť sa ďalej. Posledné roky veľa komponujem, či už pre kapelu Hudba na tanieri, alebo pre rôzne divadlá, pre činohru, pre bábkové divadlo... veľmi ma to baví, dokonca do niektorých umeleckých pásiem som zhudobňovala aj básne. Rada robím so scenárom, s textom, teší ma vyjadrovať hudbou nálady, charaktery, atmosféru, to ma napĺňa. Ale fakt je, že dovtedy som ešte nikdy nerobila na filme. 

Nemala som teda žiadne skúsenosti  a ani nijaké zaujímavé portfólio filmov za sebou, preto som si nesmierne vážila, že mi bola Heather ochotná dôverovať len na základe vypočutia jedného koncertu, a zverila mi takú dôležitú a náročnú časť na svojom projekte. Niekedy asi musí prísť človek z Ameriky, možno presne s tým americkým nadšením, ktoré je nám Slovákom trošku vzdialené, aby takáto možnosť prišla. (smiech). Tak som jej hneď odpísala, že do toho rada pôjdem, ale to som vôbec netušila do čoho vstupujem. 

A do čoho ste vstúpili?

Do veľmi dlhého a miestami aj veľmi náročného pracovného procesu a obdobia, ktoré sa navyše vinou pandémie covidu skomplikovalo a predlžovalo. Heather nemohla dokončiť mnohé veci tak, ako by si želala, napríklad nedalo sa v tom čase navštevovať archívy, dokumentačné strediská, ani sa stretávať s jednotlivými preživšími či potomkami preživších. Nedalo sa z Ameriky vycestovať, takže celý proces sa predlžoval a veci nepostupovali ani v takej následnosti, ako sa to väčšinou robí. Teda, že by mi odovzdala hotový film a povedala „Urob mi k tomu hudbu“. 

Ako to teda bolo v tomto vašom špecifickom prípade?

Spočiatku bola naša komunikácia dosť komplikovaná. Heather bola po prvýkrát v úlohe režisérky a nedokázala mi vždy celkom presne pretlmočiť svoje predstavy a ja som zase – bez skúseností s filmom – nemala čo ponúknuť. Bola som vo veľkej pokore, ako úplný začiatočník, ktorý nemá predstavu, čo a ako treba robiť. Zo začiatku sme teda dosť tápali.

Keď sme sa – už pri finálnych mixoch – na jar 2023 v Madride stretli, Heather mi počas slávnostnej večere povedala: „Vieš, ako bývalá profesionálna tanečníčka som zvyknutá pracovať podobným štýlom, ako keď robím choreografie. Pre tok obrazu, aby som vedela ako vo filme pokračovať, som potrebovala najskôr mať určitú hudbu, cítiť rytmus, pulz a to bolo pre mňa veľmi dôležité.“  Ja som až vtedy spätne pochopila, v čom bol problém, a mnohé sa mi tým vysvetlilo.

Nám sa totiž spočiatku stávalo, že mi Heather poslala nejaký segment filmu na zhudobnenie. Ja som sa snažila presne v duchu toho obrazu, čo som dostala, pracovať s hudbou: zohľadňovala som, ak niekto vo filme otváral dvere, prípadne zastavil vlak, ak dievča hovorilo svedectvo, alebo znel hlas komentátora, a tiež podľa dynamiky deja, aké tempo sa tam žiadalo... to všetko som sa snažila zladiť a napasovať k tomu hudbu. 

Ale keď som to potom Heather poslala, ona zrazu úplne zmenila obraz, lebo podľa hudby, ktorú dostala, sa jej to (ako choregorafke) začalo v hlave celkom inak odvíjať a skladať, takže to celé narušila, pomenila a musela som všetko znova prerábať. A keď som niektoré miesta prerábala tretí či štvrtýkrát, tak som už váhala, či sa nepoďakujem a nepoviem jej, že nám to asi spolu nepôjde. Bolo to spočiatku veľmi náročné.

Ako ste to prekonali? 

Heather ma jedného dňa zoznámila s Georgeom Morency, ktorý dlhé roky robil hudbu a producenta pre spoločnosti ako Disney a ďalšie. Každý týždeň sme spolu s ním aj s Heather strávili hodinu na zoome, niekedy aj dve-tri hodiny, a o veciach sa spoločne rozprávali. A on nám pomohol do toho vniesť určitý poriadok, systém. Veľa som sa pri ňom naučila a neuveriteľne ma to obohatilo. Vynahradilo mi to všetky tie ťažké chvíle zo začiatku spolupráce. 

Povedal mi napríklad, že niekedy, keď je vo filme náročné svedectvo, alebo ťaživá scéna, je dôležité to podfarbiť hudbou, ale niekedy práve naopak – slovo alebo akcia vyznie lepšie v tichu a hudba musí nastúpiť až potom. Divákovi to pomáha emóciu uniesť a emocionálne to spracovať. No najväčšou oporou a pomocou mi bol v čase tvorby môj hudobný kolega a priateľ Ivan Kudrna z Plzne, s ktorým sme spolu všetko konzultovali, nahrávali a ktorý sa na hudbe k filmu tiež autorsky podieľal. Zároveň nemôžem nespomenúť kolegu Jozefa Nováčka, ktorý bol zodpovedný za technickú stránku a finálny mix jednotlivých nahrávok.

Spomínali ste, že hudbu k filmu ste robili po častiach, ako vám jednotlivé úseky režisérka zasielala. Nebolo pre vás náročné takto tvoriť, bez toho, aby ste film ako celok najskôr videli a zachytili jeho atmosféru?

Bolo, ale keďže som sa po prvýkrát podieľala na filme, nemala som predstavu a očakávania, ako by to malo „správne“ byť. No nebolo to veľa krátkych segmentov, v podstate boli len tri, na ktoré sa film aj člení. Tak som postupne všetky tri časti dostala a pracovala na hudbe. 

V prvej časti sa odohráva predvojnový život mladých dievčat, slobodný, šťastný. Radostné detstvo v rodinách, dievčatá vyrastajú obklopené láskou. Dostávajú vzdelanie, žijú vo veľkých komunitách. V záberoch je Slovensko: Poprad, Michalovce, Humenné, Bardejov a mnohé iné miesta. Prvá časť sa končí nástupom dievčat do vlaku.

Druhá časť sa odohráva v koncentračnom tábore a tretia časť je Auschwitz-Birkenau až po oslobodenie. Na úplnom konci filmu sú aj mnohé výpovede preživších žien roky po vojne, v staršom veku, ktorých príbehy sú v dokumente spomínané a zobrazené. Vyjadrujú sa tam Edita Grossmanová, pár týždňov pred svojou smrťou, Laura Špániková, ktorá zomrela minulý rok, a mnohé ďalšie ženy z prvého transportu.

Mali ste nejaké zadanie na hudbu, aká má byť, aké hudobné nástroje máte použiť, alebo ste mali úplne voľnú ruku? 

Pôvodne som dostala zadanie len na konkrétne piesne. Napríklad Heather chcela, aby v závere prvej časti filmu, keď sa dievčatá vezú v transportnom vlaku okolo Tatier, zaznela hymna Nad Tatrou sa blýska. Väčšinou existujú nahrávky hymny od veľkých symfonických orchestrov so speváckym zborom, čo však nekorešpondovalo s obrazom vystrašených dievčat vo vlaku. Ich emócia strachu, úzkosti, plaču, vyžadovala niečo jemnejšie, čisté hlasy, bez akéhokoľvek nástroja, a capella. Tak som zvolila trojhlas, našla dievčatá, nacvičili sme to, nahrali a poslali. Takto vznikali aj ďalšie skladby, niekde bolo treba slovenskú ľudovú pieseň, niekde hebrejskú. 

Boli to teda len vokály?

Vokály, niekde sme pridali klavír, kontrabas, husle, klarinet, oslovili sme niektorých hudobníkov z Plzne, z Nového Mesta nad Váhom. Skúšali sme niečo aj s cimbalom, nakoniec si to však nevybrali. Veľa z tej hudby je postavenej na dievčenských hlasoch vo veku od 15 do 30 rokov, kde sme zapojili dievčatá z Nového Mesta nad Váhom a pomáhali nám aj študentky z Gymnázia M. R. Štefánika. Tie zase natáčali jednu obrazovú scénu v dokumente.

Režisérka mala predstavu dievčat, ako pochodujú v Poprade po peróne do vlaku, a chcela to podfarbiť obrazom. Dostala som vtedy zadanie zohnať staré topánky z tých čias. Tak som nejaké našla, aké sa mohli v tom období nosiť. Dali sme dokopy dievčatá, ony do hudby pochodovali, nahrali sme to a poslala som to do Ameriky. 

Pri natáčaní tejto scény ste zažili aj celkom vtipnú príhodu.

Áno, o pár dní som dostala z Ameriky správu, že OK, asi takto by to mohlo byť, len topánky nie sú dosť staré. Tak som ďalšie dva týždne zháňala po okolitých dedinách, v domoch, kde žili starší ľudia, od babičiek na povalách či v pivniciach – staré topánky. Podarilo sa mi zohnať asi dvadsať párov približne z roku 1942. 

Následne sme oslovili – cez riaditeľa Gymnázia M. R. Štefánika v Novom Meste nad Váhom, s ktorým veľmi dobre a radi spolupracujeme – vtedajšie tretiačky a zavolala som ich na nakrúcanie. Žiaľ, topánky boli vo veľkosti 36-37 a väčšina dievčat mala nohu 38-42, tak sme mali problém. Dievčatá, ktorým sa podarilo do topánok dostať, aj keď ich trochu tlačili, sa museli nejako prestriedať a takto sme to natočili. Pri ťažkej téme to boli naozaj aj úsmevné, odľahčujúce chvíle. 

Z Ameriky ste dostávali obrazový materiál so svedectvami hrôz, ktoré mladé dievčatá v koncentračnom tábore zažívali. Ako ste to, ako žena matka, spracúvali? Nemali ste emocionálny problém vidieť to a pritom čisto profesionálne pristupovať k téme a tvoriť hudbu?

Musím sa priznať, že prvé tri mesiace, keď som dostala videá, denne ich pozerala, aby som sa zorientovala, vedela to uchopiť a potom vyjadriť a podfarbiť hudbou, som sa každú noc budila na to, že som na prični spolu s tými dievčatami. Snívalo sa mi, ako sa v noci budíme a rozprávame, riešime problémy. 

Až neskôr sa mi podarilo dostať do tej profesionálnej roviny, že som to začala vnímať ako obraz, ako prácu na hudbe. Ale stále mám vo filme asi dve-tri scény, ktoré ma zakaždým, keď ich vidím, zlomia. Každý je však na iné veci citlivý a bude mať svoje vlastné momenty, ktoré k nemu môžu prostredníctvom filmu hovoriť. 

Čím vás najviac obohatila práca na filme? Čo si z toho odnášate?

Bola to pre mňa škola. Uvedomila som si, že by ma v budúcnosti bavilo venovať sa divadlu a robiť aj na takýchto projektoch, takže možno sa filmom 999 otvorí niečo ďalšie. Všetky projekty, na ktorých som robila, v minulosti aj v súčasnosti, alebo raz v budúcnosti možno budem, sú pre mňa vždy o príbehoch a vzťahoch s ľuďmi. Takže mi to prinieslo veľa nových vzťahov s úžasnými ľuďmi, ktorých som prostredníctvom filmu spoznala – v Amerike, v Španielsku, v Česku, a to ma veľmi obohatilo. 

Ďalší rozmer a prínos bol etický, v spracovaní tejto náročnej témy. Je dôležité šíriť posolstvo filmu ďalej a potomkovia preživších si to aj nesmierne vážia. Najmä preto, že to v ich rodinách bola často tabuizovaná téma, o ktorej sa niekedy aj celý život nehovorilo. Prostredníctvom filmu, rôznych dobových materiálov a dokumentov sa takto môžu dozvedieť o svojich predkoch, babičkách, mamičkách aj to, čo nikdy nebolo vypovedané. Tiež sa mnohí potomkovia preživších vzájomne spolu vďaka filmu prepojili, čiže to malo až taký rodinný charakter. 

Mária Volárová je povolaním profesionálna organistka a zbormajsterka, pôsobila ako pedagogička vo viacerých základných umeleckých školách, na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici, ZŠ a ZUŠ Kristíny Royovej v Trenčíne a ZUŠ v Čachticiach. Ako dirigentka koncertovala s viacerými speváckymi zbormi v niekoľkých európskych krajinách. Bola organizátorkou letného hudobného festivalu Haluzické múzy, naštudovala muzikál Zastávka, detský muzikál Anjeli, muzikál Vianoce na celom svete a pre pôvodný slovenský muzikál Víla Šťastenka skomponovala hudbu. Od jesene 2009 sa venuje hre na harmónium a štúdiu tohto nástroja. Od roku 2020 spolupracovala hudobne na výrobe amerického filmu 999, zároveň pôsobí ako riaditeľka Mestského kultúrneho strediska v Novom Meste nad Váhom.