Čurillovcom sa ochrana poskytla potom, ako krátko pred výmenou vlády išiel každý z nich jednotlivo nahlásiť trestnú činnosť z pozície svedka, hoci ju predtým sami vyšetrovali. Ochranu poskytol Úrad špeciálnej prokuratúry a pri viacerých obvinených policajtoch konkrétne prokurátor Matúš Harkabus. Ten, podľa vlastných slov, skúmal iba formálne splnenie podmienok na udelenie ochrany, a to podanie žiadosti o ochranu a oznámenie trestnej činnosti. Práve to je kameň úrazu celého inštitútu poskytnutia ochrany.
Obvinení policajti išli v rovnakom čase, ale zároveň každý jednotlivo, nahlásiť páchanie trestnej činnosti, ktorú sami vyšetrovali, čo pôsobí pochybne. Samotný proces však neposkytuje možnosti na preskúmanie, či bol na ich špeciálnu ochranu dôvod. Rozhodnutie vždy závisí iba od posúdenia prokurátora a jeho subjektívneho vnímania závažnosti oznámených skutočností.
Z trestného oznámenia zo strany ministra vnútra Šutaja Eštóka nie je zrejmé, voči akým osobám smeruje jeho podozrenie zo zneužívania právomoci verejného činiteľa, ale keďže jeho podanie sa týka poskytnutia ochrany, dá sa z toho vyvodiť, že voči prokurátorom. Nikto iný totiž v zmysle zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti nemôže o poskytnutí danej ochrany rozhodnúť. Ak oznámenie spĺňa formálne náležitosti, prokurátor mu podľa zákona bezodkladne poskytne ochranu, a následne túto skutočnosť oznámi aj Úradu na ochranu oznamovateľov.
Formálne podmienky boli splnené
Čurillovci teda formálne podmienky na udelenie ochrany splnili. Vyplnili žiadosť a prehovorili o nejakej protizákonnej činnosti. Prokurátor rovnako nepochybil, ak len na základe formálne splnených podmienok ochranu udelil. Zákon nevylučuje žiadnu profesiu alebo osoby, ktoré by o ochranu nemohli požiadať. Aj keď v prípade policajta je jeho náplňou práce vyšetriť trestnú činnosť, a nie oznamovať ju prokurátorovi ako bežný človek. Zákon mu na rozdiel od iných osôb priznáva právomoci, vďaka ktorým môže začať trestné konanie a robiť úkony na predchádzanie, potieranie a vyšetrovanie trestných činov.
Právny rozpor môže byť pri pojme oznamovateľ. Podľa zákona je oznamovateľom osoba, ktorá v dobrej viere urobí oznámenie orgánu príslušnému na prijatie oznámenia alebo svojmu zamestnávateľovi. Práve konanie v dobrej viere môže byť v prípade obvinených policajtov otázne.
Čurillovci sú totiž obvinení z toho, že manipulovali s trestnými konaniami tak, aby sa vyvíjali nimi želaným smerom. V takomto prípade je teda otázne, keďže pri žiadosti o ochranu poskytovali informácie zo svojich vlastných vyšetrovaní, či tieto informácie sú skutočne pravdivé, respektíve či samotní policajti neoznamovali účelovo zavádzajúce informácie preto, aby sa im poskytla ochrana.
Tieto skutočnosti pritom nikto neoveruje, samotní oznamovatelia iba vypovedali k týmto veciam ako svedkovia. Prokurátor odvodzoval pravdivosť ich výpovede aj od zákonného znenia, že osoba vypovedajúca ako svedok je povinná vypovedať pravdu. Ak by toto platilo bez ďalšieho, znamenalo by to, že v histórii svedeckých výpovedí neexistoval jediný svedok, ktorý vypovedal krivo alebo účelovo.
Aj napriek takémuto možnému problému sa bude pravdivosť ich tvrdení iba veľmi ťažko preukazovať, nakoľko samotní vyšetrovatelia budú stále tvrdiť, že ich informácie vyplynuli z vyšetrovania, ale to neznamená, že musia byť jednoznačne pravdivé. Oni sú však presvedčení, že pravdivé sú. A tým bude naplnená hypotéza dobrej viery.
Úmysel sa nepreukáže
Trestné oznámenie bude zrejme neúspešné nielen pre formálnosť poskytovania ochrany. Samotný trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa je naplnený vtedy, ak verejný činiteľ úmyselne niekomu spôsobí škodu, alebo sebe alebo inému zadováži prospech tým, že poruší svoje právomoci. V prípade prokurátora, ktorý udelil čurillovcom ochranu, by to znamenalo, že ju poskytol bez splnenia podmienok s úmyslom, aby zadovážil prospech čurillovcom. Nakoľko zákonné podmienky poskytnutia ochrany oznamovateľovi sú nastavené absurdne všeobecne a nízko, formálne bola čurillovcom poskytnutá ochrana v súlade so zákonom. Táto podmienka pre trestné stíhanie teda nebude splnená.
Na tomto asi padne celé trestné oznámenie. Ale aj za predpokladu, že by sa preukázala komplikovaná sieť vyšetrovaných informácií čurillovcov ako kompletne vymyslená a použitá účelovo na poskytnutie ochrany, nepreukáže sa úmysel prokurátora, že o tom vedel, a napriek tomu sa rozhodol poskytnúť ochranu. On totiž vychádza stále iba z tvrdení čurillovcov, ktoré si nazbierali v rámci svojich vyšetrovaní. Celé trestné oznámenie je preto iba stratou času a je veľmi otázne, či sa nejaký vyšetrovateľ týmto oznámením bude aj reálne a do hĺbky zaoberať.
Zákon o ochrane oznamovateľov je účinný od roku 2019 a vzhľadom na jeho krátke pôsobenie a na takéto, síce legálne, ale účelové poskytovanie ochrany policajtom ho nikomu nenapadlo zneužiť v tomto zmysle. Účelom zákona bolo chrániť bežných zamestnancov, ktorí sa skutočne stali svedkom alebo obeťou závažnej trestnej činnosti. V súčasnosti sa uvažuje o zmene danej legislatívy, aby sa do budúcna predišlo takýmto účelovým krokom obvinených osôb z Policajného zboru, a to v podobe vyčlenenia určitých situácií či osôb spod možnosti udelenia ochrany oznamovateľa.
K tomuto trestnému oznámeniu sa vyjadril aj špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Správne podotkol, že v prípade poskytnutia ochrany boli splnené obe podmienky, a preto bol dodržaný zákon aj zo strany prokurátora.
Prokurátor môže konať iba v rámci zákona
Prekvapivé sú však Lipšicove tvrdenia o tom, že prokurátori išli nad rámec zákona, aby konali v prospech transparentnosti. Hovoril o rozsiahlom odôvodnení opatrení pri udelení ochrany, nakoľko toto opatrenie sa zásadne neodôvodňuje. Tieto odôvodnenia vysvetľoval práve mediálnym pokrytím celej kauzy. Prokurátor ako štátny orgán a zároveň ochranca zákonnosti však nikdy nesmie vybočiť zo zákonného rámca. Ani tvrdenie o transparentnosti alebo iných dobrých úmysloch nemôže byť dôvod na prekračovanie právnych predpisov. Takýmto spôsobom by sa potom dali ospravedlniť aj úniky informácií z prípravných konaní v medializovaných kauzách, ktoré sú zásadne neverejné. Veď nech verejnosť vie, ako prokuratúra koná, ak ide o obvineného, ktorý je už dopredu mediálne odsúdený ako zloduch.
Aj v prípade akejsi transparentnosti by išlo o porušenie zákona, ak by prokurátor robil niečo, čo mu zákon neumožňuje. Prípad rozsiahleho odôvodňovania opatrení čurillovcov je kdesi v sivej zóne zákonnosti, v zóne zjavnej nadpráce. Ukazuje spôsob rozmýšľania prokurátorov Špeciálnej prokuratúry. Ak veria, že je niečo správne, môže sa ísť pokojne aj nad rámec právomocí, aby sa dosiahol požadovaný účel.
Zaujímavé by pritom neboli skutočnosti, s ktorými sa chvália na tlačovkách, ale práve tie, o ktorých nehovoria. Ako napríklad časové a skutkové okolnosti náhleho zistenia obvinených policajtov o trestnej činnosti, o ktorej dovtedy zrejme ani len netušili, keďže ochranu za bývalej vlády nežiadali, hoci tú trestnú činnosť sami vyšetrovali.