Príbeh strateného irackého dievčatka bol hoax. Ako sa rodila propaganda o ochrane poľskej hranice

V decembri roku 2021, v časoch, keď eskalovala migračná kríza na poľsko-bieloruských hraniciach, uverejnili aktivisti, médiá a politici vyhranení voči poľskej vládnej strane Právo a spravodlivosť jeden z najsmutnejších príbehov tej doby.

Jeho hlavnou postavou bolo štvorročné iracké dievčatko Eileen, ktorého rodičia mali byť po prekročení spoločnej hranice poľskými úradmi deportovaní späť do Bieloruska, v dôsledku čoho sa malo samé túlať v mrazivom lese, pričom existoval predpoklad, že v ňom aj zomrelo.

„Eileen má na sebe červenú bundu. Nie je známe, kde sa teraz nachádza. V noci z pondelka na utorok (7. decembra) ju videli pri Nowom Dvore. Jej rodičov pohraničná stráž vyhostila do Bieloruska, dieťa zostalo na poľskej strane. Teplota v noci klesla výrazne pod nulu, na dnes je podľa predpovedí mínus 11 stupňov,“ referovala v tom čase Gazeta Wyborcza, najväčší poľský liberálny denník.

Správy v podobnom duchu sa podľa poľskej verejnoprávnej televízie TVP objavili okrem iného vo veľkých médiách ako Polsat News, TVN24, Natemat.pl, wp.pl, wprost.pl alebo v poľskej odnoži amerického týždenníka Newsweek.

K téme sa vyjadrila aj zástupkyňa organizácie Greenpeace, občianska iniciatíva Hranica s desiatkami tisíc sledovateľov na sociálnych sieťach či poľský ombudsman Adam Bodnar.

„Podľa informácií, ktoré dostala kancelária ombudsmana, manželský pár z Iraku spolu s dcérou prekročil hranicu Bieloruska s Poľskom. Potom ich zadržali poľskí dôstojníci a následne previezli do Bieloruska. Ich dcéra zostala v lese na poľskej strane. Na rukách ju niesol ďalší muž zo skupiny, ktorá s nimi cestovala. Dieťa malo červenú bundu. Rodičia sú na bieloruskej strane a nevedia, kde je ich dcéra. Nepoznajú ani osobné údaje muža, ktorý ju nosil na rukách. Žiadajú o pomoc pri zlúčení rodín,“ doplnil jeho úrad.

Vtedajšia zástupkyňa ombudsmana Hanna Machińská požiadala o pomoc pri pátraní aj políciu. Podľa úradu ombudsmana mali policajti dokonca dostať fotografiu nezvestného dievčatka.

Príbeh viedol ku viacerým útokom na pohraničnú stráž na sociálnych sieťach za to, že urobili málo alebo vôbec nič, aby malé dievča našli.

Absencia faktov neprekážala

Zainteresovaných však vtedy nevyrušovalo, že jediným kvázi dôkazom o existencii spomínaného dievčaťa bola nekvalitná fotografia kabáta a topánok spolu s príbehom aktivistov bojujúcich za humánne zaobchádzanie s migrantmi.

Potrebnú váhu nezískalo ani oficiálne stanovisko úradov. „Bola odhalená skupina šiestich cudzincov, ale nebolo v nej žiadne dieťa. Vykonávali sme aj operácie zo vzduchu, z dronu, s termovíziou, takže by sme videli, či tam boli ľudia, ktorí sa od tejto skupiny vzdialili,“ povedala toho času Katarzyna Zdanowiczová, hovorkyňa miestnej pobočky Pohraničnej stráže (SG).

Novinárka: Príbeh bol súčasťou naratívu aktivistov

Hoci sa na príbeh neskôr zabudlo, s odstupom dvoch rokov nastalo nevyhnutné – zrútil sa ako domček z karát a potvrdilo sa, že išlo o dezinformáciu a Eileen je fiktívnou postavou.

„Dnes vieme, že Eileen nikdy neexistovala,“ skonštatovala v druhej polovici novembra novinárka denníka Gazeta Wyborcza Małgorzata Tomczaková. Žurnalistka ďalej opísala, ako sa retrospektívne vrátila k príspevkom a desiatkam článkov z tých dní a našla obrovské rozhorčenie nad poľskými službami, ktorých príslušníci boli označovaní za vrahov a ľudia sa rozhorčovali nad ich pasivitou či nedostatočným pátraním po dieťati. Spomína tiež grafiky prirovnávajúce Eileen k „dievčatku v červenom kabáte“.

„Bol to jeden z príbehov, ktoré počuli a odovzdávali aktivisti. Rezonoval a bol dôležitou súčasťou naratívu o ‚deťoch umierajúcich na hraniciach‘, ktorý teraz udržiava Zelená hranica [film režisérky Agnieszky Hollandovej, pozn. red.]; napríklad Joanna Scheuring-Wielgusová [poľská ľavicová poslankyňa, pozn. red.] hovorila o deťoch umierajúcich na hraniciach počas predvolebnej debaty. Zdá sa mi, že nevieme o žiadnom zdokumentovanom prípade úmrtia dieťaťa na poľskej hranici,“ pokračovala.

„Namiesto toho, aby sme sa sústredili na riziká, ktorým čelia migranti na bieloruskej strane hranice, sme zverejňovali prípad dievčatka, ktoré nikdy neexistovalo,“ dodala Tomczaková.

Autorka tiež priznáva, že „po dvoch rokoch písania o migrácii a kríze na hraniciach nepochybujem, že sme v procese vytvárania falošných poznatkov. Jeho prvky sú jednoducho falošné správy, ako napríklad Eileenin príbeh“.

Komentátor: Malo by to otriasť poľskou žurnalistikou

Popredný poľský komentátor Jan Rokita poznamenal, že Tomczakovej príbeh opisuje históriu „mnohovrstvovej lži, ktorá bola vykonštruovaná a zosilnená na účely propagandy“. Dodáva, že tento príbeh by mal otriasť svetom poľskej žurnalistiky v základoch, pretože ukazuje, že novinári boli ochotní zapojiť sa do propagandistických aktivít a zlyhali vo svojej povinnosti kontrolovať fakty. 

Emotívne príbehy s utrpením detí neskôr použila bieloruská propaganda, aby vyvinula tlak na poľskú konzervatívnu vládu, od ktorej požadovala ústupky od svojej politiky nekompromisnej ochrany poľsko-bieloruskej hranice. Pripomeňme, že režim autoritárskeho prezidenta Alexandra Lukašenka vtedy využíval migrantov ako nástroj destabilizácie a vytvárania tlaku na EÚ.

Poľská kauza by nemala prekvapiť

Zdôrazňovanie utrpenia či domnelého utrpenia detí a žien je pritom už roky jeden z hlavných nástrojov ľavicovej propagandy na obmäkčenie postojov širokej populácie v prospech masovej migrácie.

Ignoruje sa pritom celkový obraz a tvrdé dáta, ktoré vypovedajú napríklad o tom, že podľa Európskej agentúry pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex) tvorili deti iba desať percent a ženy iba osem percent ilegálnych migrantov, ktorí minulý rok prekročili hranice EÚ.