Matej Bel, veľká ozdoba Uhorska. Slovák, ktorý pracoval i pre ostatné uhorské národy

Aj keď môžeme zdôrazniť, že bol Matej Bel uvedomelý Slovák, bol tiež aj uhorským vlastencom. Pracoval pre dobro všetkých národov kráľovstva, teda aj Maďarov, Nemcov či Rusínov. Rôznymi spôsobmi prispel k vyššiemu dobru väčšiny uhorských národností.

Po slovensky ho poznáme ako Matej Bel (z Očovej) alebo Matej Bel Funtík, v maďarčine ho nazývajú Bél Mátyás, v nemčine Matthias Bel a po latinsky Matthias Belius. Bol však známy aj pod rôznymi pseudonymami: Manželúv Bedlivý Ctitel, Milovník Božích Prikázaní, Bujdosó Magyarfi či Meliboeus.

Jeho príbeh sa začína 22. alebo 24. marca v roku 1684. Prišiel na svet v dedine Očová neďaleko Zvolena v rodine roľníka a mäsiara Mateja Bela Funtíka a Alžbety Belovej, rodenej Česnekovej (Cesnekovej). Rodinné meno vychádza zo slov Biel, Biely, Funtík bolo priezvisko a pravdepodobne slúžilo na odlíšenie od širšej rodiny Belovcov.[1]

Široké vzdelanie

Základné školy navštevoval mladý Matej v Lučenci, v Kalinove a v Dolnej Strehovej, následne nastúpil na evanjelické lýceum v Banskej Bystrici a neskôr na gymnázium v Bratislave i Vespréme. Vysokú školu navštevoval v nemeckom Halle, kde študoval teológiu, dejiny, jazyky a prírodné vedy.

Štúdium skončil v roku 1707 a po návrate do vlasti pôsobil ako evanjelický farár v Banskej Bystrici a prorektor, neskôr rektor tamojšieho lýcea. Počas povstania Františka II. Rákociho (1703 až 1711) sympatizoval Bel s povstalcami, za čo ho vrchnosť odsúdila na smrť. Jeho príbeh sa mohol skončiť v tomto momente, nakoniec ho však omilostili.

V roku 1714 sa stal rektorom gymnázia v Bratislave, pričom pod jeho vedením sa z neho stala jedna z najnavštevovanejších škôl v Uhorsku. Práve v dnešnom hlavnom meste Slovenska vrcholila jeho vedecká činnosť. V Bratislave i skonal, dôvodom jeho smrti bola mŕtvica v roku 1749, krátko po návrate z rakúskych kúpeľov v Altenburgu.

Veľdielo

Počas svojho života Matej Bel opísal vlastivedný výskum Uhorska v diele Posol starého a nového Uhorska (Hungariae antiquae et novae prodromus) a neskôr napísal Historicko-zemepisné znalosti o novom Uhorsku (Notitia Hungariae novae historico-geographica), čo je asi jeho najvýznamnejšia práca.

Dielo malo štyri zväzky a Matej Bel v nich zhrnul známe poznatky o terajšej uhorskej krajine. Mapy do jeho diel tvoril ďalší významný Slovák Samuel Mikovíni.

Bel má však na svedomí mnoho ďalších vedeckých prác, napríklad o poľnohospodárstve. V roku 1721 začal vydávať i prvé pravidelné noviny v Uhorsku zvané Bratislavské noviny (Nova Posoniensia). Okrem vedeckých prác aj skladal básne či duchovné piesne.

V školách pod jeho vedením zriadili nové školské zákony, ktoré odzrkadľovali jeho postoj k pedagogike. Ten si priniesol z nemeckých zemí. Podľa Bela mala mať každá trieda svojho učiteľa, žiaci mali dostávať učebnice, mať pevný rozvrh i metódy vyučovania. Dohliadať sa malo i na dochádzku, návštevu bohoslužieb a prísnu morálku žiakov či prípravu učiteľov.

Slovák, Uhor, Nemec

Matej Bel dbal na svoj slovenský pôvod. Slovákov právoplatne považoval za pôvodné (autochtónne) obyvateľstvo Panónie, označoval nás dokonca za potomkov starovekých kmeňov Jazygov a Sarmatov.[2]

Zdôrazňoval podiel slovenského národa na budovaní spoločného kráľovstva i jeho dlhú cirkevnú tradíciu, ktorá vychádzala od svätcov Cyrila a Metoda. Často chválil pracovitosť a podnikavosť Slovákov, podporoval ich v národnostných sporoch proti Nemcom, či vyzdvihoval iných slovenských učencov.

Veľkú pozornosť venoval aj slovenskému jazyku. V úvode diela Slovensko-česká gramatika (Grammatica slavo-bohemica) od slovenského jazykovedca Pavla Doležala zhrnul Matej Bel doterajšie poznatky o Slovákoch aj Slovanoch, chválil tiež používanie češtiny, takzvanej bibličtiny.[3]

Učebnice maďarčiny i nemčiny

Matej Bel sa ako uhorský vlastenec angažoval i v národnom a kultúrnom živote ďalších národov. Vydal napríklad učebnicu maďarčiny, zatiaľ čo vo svojich vlastivedných dielach uznal za vládnuci národ Maďarov, presnejšie maďarskú šľachtu.

Nemcom tiež adresoval učebnicu nemčiny a ako farár vyučený v nemeckých krajinách skúmal stav Nemcov v Uhorsku. V kostole kázal pre Nemcov i pre Slovákov, teda v oboch jazykoch. Venoval sa aj dejinám a stavu Rusínov v Uhorsku.

Sám mal o sebe napísať, že je „lingua Slavus, natione Hungarus, eruditione Germanus,“ teda v preklade, že je jazykom Slovák (alebo Slovan), národom Uhor (prípadne Maďar) a vzdelaním Nemec (i Germán).

Pamätníky na jeho počesť

Svojím vplyvom a dielom sa Matej Bel právoplatne zapísal do dejín a dnes si ho pripomíname mnohými spôsobmi. Počas života sa stal čestným členom učených spoločností v Petrohrade, Jene, Berlíne, Londýne a Olomouci. Úcty sa mu dostalo na cisárskom dvore vo Viedni. Cisár Karol IV. ho povýšil do šľachtického stavu a vymenoval za dvorného historiografa, pápež Klement XII. ho vyznamenal pamätnou medailou.

Dnes je na jeho počesť pomenovaná Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Základná škola s materskou školou Mateja Bela Funtíka v Očovej a Základná škola Mateja Bela v Šamoríne. Jeho meno nesie známa encyklopédia Beliana a volá sa po ňom aj planétka (22644) Matejbel.

Pomníky a sochy zobrazujúce Mateja Bela nájdeme v Banskej Bystrici i v Očovej, kde je zriadená jeho pamätná izba. Tento slovenský osvietenec je tiež hlavným hrdinom v divadelnej hre Zvon bez veže od Jána Soloviča a knihy Múdry Matej od Jozefa Fraňa.

Jediná škoda je, že v Bratislave, kde dlhé roky Matej Bel pôsobil, nenájdeme významnú pamiatku na jeho počesť. Je to veľká škoda a ostáva veriť, že sa to raz zmení.  

---

[1] TIBENSKÝ, Ján, ed. Matej Bel : doba, život, dielo. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1987. 411 s. S. 48-50.

[2] KOWALSKÁ, Eva. Problém vzťahu „slovenských“ a „uhorských“ dejín a uhorského patriotizmu [online]. [Cit. 2012-11-14].

[3]  Bel, Matej. In: Encyklopédia Slovenska I A-D. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1977. 719 s.