Britskí konzervatívci sú v personálnej a ideologickej kríze. Už 13 rokov vládnu bez toho, aby dosiahli väčšie úspechy

Obzvlášť vtipný bol komentár televízie Sky News. „Auto prichádza do Downing Street, nie som si istá, kto by to mohol byť…,“ opisuje reportérka diania na ulici. „Ochranka otvára dvere pre (…) Davida Camerona!?“ vykríkne prekvapením. „Tak to som naozaj nečakala,“ hovorí, snažiac sa neúspešne potlačiť smiech. „V posledných dňoch kolovali povesti, že David Cameron, ktorý nikdy nenašiel pevnú pôdu pod nohami po tom, čo opustil úrad premiéra, mal kontroverzné zamestnanie, napísal pamäti…,“ snaží sa dodať nejaký background jej kolega, keď mu analytička skočí do reči : „A pribral!“

Sunak z Camerona urobil baróna

Minister v Británii musí byť členom parlamentu. Väčšinou to znamená, že je poslancom, teda členom Dolnej snemovne, môže však byť aj zo Snemovne lordov. David Cameron rezignoval na poslanecký mandát v septembri roku 2016. Teoreticky by sa dalo presvedčiť nejakého zaslúžilého poslanca, aby uvoľnil miesto, a nechať Camerona zvoliť v doplňovacích voľbách.

Pri súčasnej popularite konzervatívcov je to však plán s dosť neistým výsledkom. Preto Sunak urobil z Camerona baróna z Chipping Norton. Čo vyvolalo protesty. Od praxe zverovať ministerstvá šľachticom sa v posledných rokoch ustúpilo. Centrom politickej moci je Dolná snemovňa a úrad možno efektívne viesť, len ak sa ministri zúčastňujú na rokovaniach. Na tých sa však môžu zúčastniť iba poslanci, lordi ich môžu iba sledovať z galérie pre hostí.

Ešte si možno predstaviť, že nejakému šľachticovi bude zverené nejaké menej dôležité ministerstvo, ale nie veľký úrad štátu, ako sa hovorí štyrom najdôležitejším funkciám vo vláde (premiér a ministri financií, vnútra a zahraničia). Posledným aristokratom v jednom z týchto úradov bol lord Carrington, prvý minister zahraničných vecí Thatcherovej, ktorý rezignoval v apríli 1982, keď prijal politickú zodpovednosť za dobytie Falkland Argentínčanmi.

Časť komentátorov skritizovala vymenovanie Camerona práve z tohto dôvodu, zo Snemovne lordov nebude môcť plnohodnotne riadiť svoj úrad. Iní upozorňujú, že horná komora je depozitárom zaslúžilých štátnikov, a pokiaľ premiér chce niekoho skúseného, kto má už vrchol kariéry za sebou, nie je dôvod, aby nevyberal aj medzi peermi, poprípade ich rady nedoplnil. Väčším problémom je, že Cameronovo politické zmŕtvychvstanie ukazuje úplnú personálnu aj ideologickú krízu Konzervatívnej strany.

Dve krídla

Súčasná Konzervatívna strana je spojením dvoch ideologických krídiel. Jedno sa považuje za umiernené a centristické. Chce hlavne nízke dane a malý štát, je proeurópske a v sociálnych otázkach liberálne, podporuje zväzky homosexuálov a kultúrne vojny považuje za déclassé.

Proti nim stojí pravicové krídlo. To chce hlavne obmedziť migráciu, nebojí sa zapojiť do kultúrnych vojen, z veľkej časti hlasovalo za brexit a neštíti sa etatizmu.

Aj keď tieto tendencie existovali v strane pred rokom 2019, voľby v tom roku predsa len znamenali prelom. Konzervatívcom sa podarilo dobyť „červený múr“, pás okrskov na severe, ktoré tradične volili labouristov. Zároveň sa im podarilo udržať analogický „modrý múr“, teda tradičné konzervatívne bašty na juhu. Aj keď je to trochu zjednodušujúce, na juhu dominujú liberálni stredoví konzervatívci, na severe sociálne konzervatívni a euroskeptickí etatisti.

Dôvody tohto historického víťazstva boli v podstate dva: brexit a Jeremy Corbyn. Euroskeptický „červený múr“ volil konzervatívcov vďaka ich sľubu dotiahnuť brexit do konca. „Modrá stena“ zasa nemohla vystáť arcisocialistu Corbyna. Ten však nebol príliš populárny ani na severe, kde ho považovali za nie veľmi patriotického. A Konzervatívna strana sa ocitla pred problémom, ako udržať túto nesúrodú koalíciu pohromade. Vyriešila to naozaj šalamúnsky, nevyhovela vôbec nikomu.

Najčastejším povzdychom britských pravičiarov je „trinásť rokov“. Tak dlho už konzervatívci vládnu bez toho, aby dosiahli väčšie úspechy. Komentátor webu Unherd Tom McTague maľuje nepekný obrázok vlády toryovcov. Upozorňuje, že životná úroveň nikdy nerástla tak pomaly tak dlho.

Dlh v roku 2010 predstavoval 65 percent HDP, teraz je to 100 percent. Čistá migrácia vyskočila z 300- na 600-tisíc prichádzajúcich ročne. Počet ľudí vlastniacich byt klesol a podiel peňazí, ktoré ľudia dávajú z príjmu na nájom, sa zväčšil. Dane sú najvyššie za obdobie, odkedy sa tento údaj začal sledovať, teda za ostatných 70 rokov. Neprejavuje sa to však na úrovni verejných služieb. Čakacie lehoty v zdravotníctve sa predlžujú. Plán, že každý pacient na pohotovosti bude prijatý, diagnostikovaný a ošetrený do štyroch hodín, nebol naplnený. Počet ľudí čakajúcich na zákrok vzrástol z 2,6 milióna v roku 2010 na 7,75 v súčasnosti. Počet policajtov klesol, zmenšila sa armáda a dokonca je ohrozená jednota Spojeného kráľovstva.

McTague vymenováva ďalšie porušené sľuby. Cameron tvrdil, že Británia sa stane krajinou s najpriaznivejším prístupom k rodine, v roku 2022 mala najvyššie náklady na deti v rozvinutom svete. Konzervatívci sa zaviazali postaviť viac dostupných domov, deportovať väzňov-cudzincov a obmedziť vplyv polovládnych neziskoviek. Namiesto toho vytvorili najmocnejšiu polovládku: Výbor pre zmenu klímy, ktorý vláde radí, ako do roku 2050 dosiahnuť uhlíkovú neutralitu, čo McTague nazýva „najrevolučnejšou ekonomickou politikou za desaťročia“.

Britská politická scéna mala povesť stability, teraz býva pripodobňovaná k Taliansku. Za posledné štyri roky sa vystriedalo šesť ministrov vnútra, štyria premiéri a osem ministrov pre bývanie. Za sedem rokov mala Británia sedem ministrov zahraničia.

Keď pred rokom Rishi Sunak nastupoval do úradu, spájali sa s ním veľké nádeje. Tohto bývalého investičného bankára a ministra financií sprevádzala povesť efektívneho technokrata. Po škandáloch naplnenom premiérstve Borisa Johnsona a jazde, ktorou bolo mesačné úradovanie Liz Trussovej, sa nudný, ale schopný finančník javil ako dobrá voľba. Navyše sa šepkalo, že v súkromí je oveľa konzervatívnejší ako na verejnosti a mohol by začať riešiť kultúrne, sociálne aj ekonomické problémy Británie.

Sunak sľuboval ukončiť „tridsaťročný politický status quo“. Tváril sa, že s predchádzajúcou vládou nemá nič spoločné. Chvíľu sa zdalo, že naozaj nastala zmena. Sunak posunul zákaz áut so spaľovacím motorom a vôbec zmiernil prudké tempo na dosiahnutie bezemisnej ekonomiky. Taktiež sa nebál jasne odpovedať na otázku, čo je žena, na čom niekoľko britských politikov stroskotalo.

Tri zásadné reformy

Lenže Sunak nijako nepostúpil v riešení chronických problémov Británie. Zdá sa, že sa utápa v detailoch, ktoré nemajú väčší vplyv. Na straníckom zjazde v Manchestri vo svojej reči oznámil tri zásadné reformy, kompletný zákaz fajčenia a zmenu maturít, ani jedna nie je príliš podstatná. Treťou reformou je zrušenie vysokorýchlostnej železnice HS2. Ide azda o najkontroverznejší infraštruktúrny projekt súčasnej Británie. Pôvodne mal spojiť Londýn so severom Anglicka, čo malo naštartovať tamojší rozvoj, periféria mala získať rýchle a spoľahlivé napojenie na centrum.

Cena projektu však rýchlo rástla z pôvodných nejakých 36 miliárd libier až na 170 miliárd (podľa posledných odhadov). Odporcovia tvrdia, že ide o čiernu dieru na peniaze, zástancovia, že prepojenie krajiny za to stojí. Sunak v Manchestri oznámil zrušenie sekcie vedúcej z Birminghamu do Manchestru. Nepôsobilo to príliš dobre a začali sa množiť dohady, že Sunak možno jednoducho nie je dobrý politik.

Spúšťačom súčasnej vládnej krízy bola vojna v Gaze. Tá vyvolala propalestínske protesty, čo viedlo k otázkam ohľadom britskej imigračnej politiky. Bravermanová v článku pre denník Times obvinila políciu z dvojakého metra pri strážení protestov, čo následne viedlo k jej vyhadzovaniu. Oficiálne preto, že kancelária premiéra neschválila publikáciu komentára. Ale zlé vzťahy s premiérom mala vraj dlhodobo. Prejavilo sa to napríklad tým, že jej neposlal tradičný list s poďakovaním za jej službu.

Rošáda s Cameronom sa vníma ako Sunakov politický coming out. Bravermanová patrila k pravému krídlu konzervatívcov, požadovala tvrdý postup proti migrácii a v kultúrnych vojnách. Keby chcel predseda vlády ďalej balansovať medzi oboma partajnými frakciami, mohol namiesto nej vymenovať súčasnú ministerku obchodu Kemi Badenochovú. Tá má podobné názory ako Bravermanová, ale uhladenejšie vystupovanie.

Mimochodom, obe sú dcéry prisťahovalcov. Sunak však krídlo Bravermanovej oslabil a vymenovaním Camerona posilnil to liberálne. Tým sa vzdáva nádeje na udržanie koalície z roku 2019 a sústreďuje sa na ubránenie modrého múru, kde konzervatívcov ohrozujú liberálni demokrati. Toryovci sa tak vracajú k liberálnemu konzervatizmu z roku 2010, ktorý sa považuje za pôvodcu mnohých súčasných problémov partaje. Ak premiér dúfal, že to revitalizuje šance strany na víťazstvo, zrejme sa pomýlil. Konzervatívci stabilne zaostávajú za labouristami o nejakých 20 percentuálnych bodov a po oznámení zmien vo vláde ich preferencie ešte klesli.

Okrem úkroku doľava sa Sunak spolieha ešte na dve esá v rukáve. Nedávno v novele štátneho rozpočtu vláda konečne oznámila zníženie daní. A potom stavia na takzvaný plán Rwanda. Ide o politiku previezť žiadateľa o azyl do Rwandy, kde zostanú do vyriešenia žiadostí. Cieľom je odradiť migrantov od cesty do Británie. Tento plán však zablokovali súdy. Bravermanová bola jeho veľkou zástankyňou a sľubovala nájsť cestu, ako ho aplikovať aj napriek rozsudku. Odporcovia neriadenej migrácie sa obávajú, že vymenovanie Camerona znamená opustenie tohto plánu, aj keď Cameron aj jeho šéf sa dušujú, že to nie je pravda.

Plán je však aj tak iba čiastkové riešenie. Na skutočné obmedzenie migrácie je potrebná zásadná reforma takmer vo všetkých oblastiach. Zmena azylového práva, demontáž neziskového sektora, ktorý bráni vyhosteniu, zmena štruktúry ekonomiky závislej od lacnej práce. Posledných trinásť rokov však nič nenasvedčuje, že konzervatívci sú toho schopní. A to aj napriek tomu, že to pre nich predstavuje existenciálne ohrozenie. Protiimigračná Reform Party, založená Nigelom Farageom, v prieskumoch rastie.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.