Najprv niečo o Gaborovi: prešiel všeličím, vie, čo je závislosť. Tá jeho sa prejavovala workoholizmom. Roky sa nezaujímal o svoje deti. Jeho matka, slovenská Maďarka židovského pôvodu, utiekla pred deportáciami do Budapešti. V roku 1944 sa jej narodil syn Gabor. Bola na smrť vystrašená, netušila, čo bude s ňou, dieťaťom a jej rodinou na Slovensku. Syn všetky jej obavy vnímal. Pretavili sa do traumy a možno aj preto sa v dospelosti správal, ako sa správal.
O jeho neskoršom profesionálnom pôsobení sa dá povedať, že bol traumou posadnutý – napísal o nej niekoľko kníh a v tejto oblasti ho považujú za odborníka. A aké sú hlavné myšlienky jeho poslednej knihy?
Podstatou sú dve línie – človek nie je oddelené telo a myseľ –, funguje ako celok. Toto poznanie nie je to nové, ale napriek tomu sa celá medicína čoraz viac špecializuje, člení a vidí len malú časť problému pacienta.
Druhá línia sa zaoberá spoločenskými vplyvmi, ktoré sa odrážajú na našom vývoji. Samozrejmé je, že nás ovplyvňuje prostredie, v ktorom žijeme – vzťahy, okolie, pocit bezpečia. Dôležité je prežívanie našich rodičov, ich pocity v našom prenatálnom veku, vnemy v prvých mesiacoch života. Rodíme sa s potrebami starými tisíce rokov, ktoré sa v detstve naplnia alebo aj nie. Toto má vplyv na našu odolnosť – schopnosť znášať stres, dospieť a vybudovať si, alebo nevybudovať závislosť a vychovať, alebo nevychovať odolné potomstvo.
Možno sa pýtate, prečo toľko okolkov, ohľadov a neviem čoho ešte. Nevieme už, čo máme od dobroty robiť, tak si vymýšľame. Pravdou je, že toho máme skutočne veľa. Otázka však stojí inak. Máme to, čo skutočne potrebujeme? Gabor Maté tvrdí, že nie a odpoveď prichádza v podobe psychosomatických, autoimunitných a psychiatrických ochorení. Ich príznaky liečime, väčšinou skôr potláčame, farmakologicky.
Sme neistí v úlohe rodiča, starého rodiča, tak aké deti môžeme vychovať. V dobe, ktorá nám paradoxne umožňuje nebývalú mieru slobody, sme stratili kontakt so svojím vnútrom, neustále potrebujeme rady, ako sa máme cítiť, čo máme jesť, ako oddychovať. Usilujeme sa vyhovieť spoločenským požiadavkám. Sme stratení vo svete plnom nástrah.
Z hľadiska našich skutočných potrieb žijeme vo veľmi nevyhovujúcom prostredí. Z evolučného pohľadu je to nenormálne. Naša kultúra nás od momentu počatia vystavuje stresom. Strácame preto kontakt sami zo sebou. Naše reakcie sú potom nenormálne – alebo inak – sú normálnou reakciou na nenormálne prostredie. Potrebujeme veci, ktoré zaplnia našu prázdnotu, upadáme do závislostí, zabíjame čas.
V dnešnej spoločnosti je málo ľudí, ktorí sú normálni. Čo to znamená byť normálny? Mať vysokú mieru integrity, necítiť potrebu sebe ani okoliu niečo dokazovať. Neubližovať a neponižovať druhých. Bez strachu prejavovať emócie, mať jasne nastavené hranice. Cítiť sa dobre vo svojom tele. Nebáť sa sveta.
Pokiaľ má Gabor Maté pravdu, vyzerá to, že máme veľký problém. Nesmiernym úsilím, pracovitosťou a intelektom sme vytvorili svet, ktorý nám škodí. Myslím si, že takto vyzerá jedna z najväčších civilizačných výziev, pred ktorou stojíme.